„Jedného dňa sa život v dome so záhradou navždy zmení. V ten deň totiž majitelia domu zachránia opustené mačiatka a zoberú ich k sebe. Postarať sa o ne však nie je jednoduché, pretože dvaja malí kocúrikovia sú veľmi chorí. Osirelé mačiatka aj staršie mačky, ktoré už v dome žili, budú musieť preliezť veľa prekážok a vylízať mnoho misiek, kým sa z nich stane nerozlučná partia.“ Takto spisovateľka uvádza Štyroch mačkatierov, sľubujúc mnoho úskalí a veľké zmeny. Ak očakávate veľké dobrodružstvá a prevratné dejové zvraty, budete trochu sklamaní, ale ak príjemné čítanie o pokojnom, pomalom a u niektorých hravom živote mačiek, potom je táto kniha správnou voľbou.

Pavelková, zjavne s osobnou láskou k týmto zvieratám, rozpovedala príbeh o Tete Mime, naoko flegmatickej a pohodlnej mačke, dozerajúcej na chod domácnosti a o ďalších malých-veľkých mačkách a kocúroch. Ich existencia závisí od láskavosti a starostlivosti Veľkých – rodiny, ktorá ich zachránila pred smrťou. Charakterizácia jednotlivých postáv však nie je dotiahnutá, a tak máme často zmätok v tom, kto je kto, no najmä – ako zasahujú do diania a prečo sú dôležití. Stáva sa, že dejom iba preplávajú, nevýrazne a bez zmyslu, napr. Babka, pani Marienka. Spisovateľka nevyužila potenciál postáv natoľko, aby sme ich mohli považovať za relevantné. Škoda, pretože načrtnutie priateľstva, vzniknutého na základe mačacích trampôt, by mohlo vytvoriť podnet k novej kapitole a prepojiť svet zvierat a ľudí. Podobný problém sa objavuje aj v súvislosti s dejovými líniami a posolstvami konkrétnych častí. Chýba v nich pointa a opodstatnenosť v rámci celého diela. Pôsobia nesúrodo, staticky, rekapitulujú, čo už bolo povedané.

Avšak! Skúsme sa dotknúť zákonu o vlhkom betóne. ‚„Keď musíš, tak musíš,“ povie si mačka. Zariadi sa podľa jednoduchej poučky: Ak je niekde vlhký betón, otlač doň labku.‘ Pavelková rozvíja typické mačacie pohnútky, čím približuje mačací svet. Robí to pútavo, vtipne, v niektorých pasážach až ironicky. Podobných aspektov je v knihe pomenej, no tvoria dobrý základ. Prispieva k tomu aj autorkina odvaha rozprávať o náročných témach ako smrť, týranie zvierat, nezodpovednosť a krutosť ľudí, a pod., taktiež snaha neobchádzať ich kvôli veku čitateľa, naopak, podať ich adekvátne. Hoci sa tento pokus umelecky nie vždy vydaril kvôli klišé výrazom („spadne a urobí baran – buc“), zlej štylizácii („Ľudia sa zvierat zbavujú aj z malichernejších príčin, než je choroba v rodine.“) alebo jednoducho preto, že nezvolila správne prostriedky (kapitola Volanie ruje).

Kniha Štyria mačkatieri ako celok pôsobí nedopracovane, zmätočne (napr. Prečo sú ľudia chápaní z pohľadu mačiek ako Veľké mačky? A ako je to s odlišnosťou reči a chápaním? a vyššie spomínané problémy), čo radí knihu medzi priemerné a znižuje úroveň. Treba ale podotknúť, že ak by sa text podrobil prísnejšej korektúre , vyčistil od nadbytočných kapitol (pre názornosť – Ako sa Žabko prikladal, príp. Agenti s povolením, Slnečné hodiny) a iných neestetických zložiek (najmä štylistických), mohol by slúžiť ako jadro pre kvalitnú knihu pre deti a mládež. Na zahodenie nie je ani tvrdenie – radšej menej a do hĺbky.



Alexandra Pavelková
Štyria mačkatieri
Slovart 2019

Recenznú knihu poskytlo vydavateľstvo Slovart

Zobraziť diskusiu (0)