Benno trpel svojím vzrastom. Meral iba meter päťdesiat, čo na vtedajšie pomery nebola priveľmi poddimenzovaná výška, no v radoch spolubojovníkov ho napriek tomu považovali za slabého a krpatého. Rešpekt medzi multikultúrnym zložením kasární si získal výkladom heroických starozákonných príbehov. Každý z rozmanitej plochy ruského impéria si v nich našiel vlastný predobraz, a tak sa stali rozprávania na pokračovanie obľúbenou kultúrnou vsuvkou v dlhých chvíľach vojenskej služby. Na revanš získal zručný narátor Benno prax v mnohých užitočných disciplínach. Dagestanci ho naučili vrčať a strieľať, Kalmyci vylepšili jeho schopnosť jazdiť na koni tým, že na ňom bol obratný aj bez sedla, pri Tatároch sa naučil šermovať, pri Ukrajincoch tancovať a pri Fínoch kliať, čím si statne mohol kompenzovať svoju výšku. A posmelilo ho to natoľko, že požiadal o výnimku v podobe predĺženej šable, aby lepšie dočiahol na svojich nepriateľov.

Ruské dejiny totiž v časoch Benna ovplyvnila rusko-japonská vojna a autor ju označuje za zbytočnú. Autorom tohto konštatovania je sám spisovateľ Daniel Katz, Bennov vnuk, tiež jedna z postáv, a hoci je kniha popretkávaná motívmi zo Starého zákona a pomerne širokou plochou dejín, on si nad tradičným náboženstvom a veľkosťou histórie svojich predkov udržiava svetský nadhľad. Rešpektuje ich reálie aj doslovnosť pri interpretácii písma, čo najmä smoliarsku postavu Benna priviedlo do mnohých komických situácií. Napriek tomu Daniel Katz vnáša do dramatických udalostí aj ľahkosť pri spomínaní na starú židovskú komunitu. Tú dosahuje živými dialógmi, takmer hmatateľnými postavami a ich autentickými povahami, takže ak sa zjaví náznak útrap, vzápätí ho zatienia korenisté reakcie ústiace v úprimný čitateľský smiech.

Napríklad Bennov otec chce pri chorobe rekapitulovať svoju pohnutú minulosť, ale vždy je zahriaknutý synom, aby sa hlasným spomínaním príliš neunavil. Tak trochu slúži táto prehnaná starostlivosť aj ako obranný mechanizmus, pretože Benno vie, že otcove historky sú nevyspytateľné a často sa v polovici premenia na podivuhodnú rozprávku. Čosi ako spomínanie z románu Veľká ryba od Daniela Wallacea, ktorý bol napísaný takmer o desať rokov neskôr, no bez predvídateľného dojatia. Vracal sa zo sibírskeho vyhnanstva do Archangeľska na lyžiach, hnaný túžbou po svojej manželke aj synovi, hoci syn cynicky konštatuje, že matka nežila už pred jeho vyhnanstvom a jeho o takú riskantnú púť nikto nežiadal. Aj keď sa počúvanie pradedových dobrodružných príbehov nesie v atmosfére Bennovho poslucháčskeho odmietnutia, čitatelia beztak dostanú solídnu dávku babráckych rozhodnutí, vďaka ktorým sa dostávame k vtipnému základu vzťahu medzi otcom a synom.

– Prešiel som na lyžiach niekoľko sto kilometrov, – šepkal starký.
– Nemal si… – namietal Benno.

– Ale ja som chcel, – odvrkol starký a šibrinkoval rukami.

– Cnelo sa mi po vás, už som nevládal žiť vo vyhnanstve, cnelo sa mi po vás, po tebe, po tvojej matke…

– Ale mama predsa zomrela skôr, než ťa poslali na Sibír, – pripomenul mu Benno. (str. 22)

Napriek tomu, že všetky postavy netrpia nízkym vzrastom, trpia tým, že sa mužskí protagonisti často stavajú na špičky. Takto simulujú a mýtizujú svoju veľkoleposť a neporaziteľnosť. Poznáte tú radu, ako máte podobným spôsobom odplašiť medveďa. Snaha sa im väčšinou nevypláca a v nevinných momentoch hry na veľkých sa rodia príjemné zvraty, ktoré väčšinou žehlia ženské postavy. V tomto príbehu racionálnejšie a dôvtipnejšie, a keďže vedia, aký motor ženie hrdinstvá ich polovičiek, vydávajú sa na riskantné cesty, aby im pomohli v hroziacich nebezpečenstvách, vediac, že vďaky sa sotva dočkajú. Vo vykúpení tu muži nachádzajú aj potupu, pretože nemohli dotiahnuť misiu svojej platonickej veľkosti do zdarného konca.

Áno, aj mne to silne pripomína gerojské správanie súčasnej ruskej politiky. Vulgárnym a chlapským slovníkom provokujú nezriedka nevyspelých mládencov, aby sa z nich stávali „praví muži“ vo veľkých úvodzovkách, aj keď šliapu po lebkách suverénnej krajiny. Tu však v mnohých prípadoch úraduje karma a jedna z najdokumentovanejších vojen v histórii prináša tisíce neuveriteľne hlúpych situácií. Každý konflikt je masírovaný silnou propagandou a každá bojujúca strana využíva vlastné prostriedky na diskvalifikáciu a dehumanizáciu nepriateľa. Nič nové. Stáročiami overená šablóna. Nik nerobí niečo pre nič za nič. Bennova židovská rodina to mala však o to ťažšie, že vďaka svojmu náboženskému pôvodu sa ocitla v chaose vlastnej užitočnosti. Napokon, cárske Rusko bolo na myšlienky antisemitizmu bohaté, aj keď v prípade núdze či túžby nepohrdlo službou kohokoľvek. A tak je to dodnes.

Spomenul som si na detskú hru. Kráľu, kráľu, daj vojačka! V dvoch mužstvách sa držia deti pevne za ruky, tak pevne, že im z toho belejú hánky, napriek tomu sa rehocú, pretože čoskoro čakajú sólový útok bežca sprevádzaný hurónskym revom. Dôležité pri tejto hre je nepretrhnúť živú reťaz rúk. Dôležité pre vojačka je ich, naopak, preťať vlastným telom. Benno aj s jeho predkom a potomkom ruky nepreťali, zato ich nárazy sa postarali o tento nezabudnuteľný román – Keď pradedo lyžoval do Fínska.

Daniel Katz: Keď pradedo lyžoval do Fínska

Preklad: Zuzana Drábeková

Slovart, 2022

Zobraziť diskusiu (0)