Ako čitateľovi mi je sympatické, že Vladimír Šucha nepísal iba knihu, ale naliehavé svedectvo odborníka vidiaceho za horizont. Pri prvých stránkach som sa pousmial nad tým, akú zdĺhavú prípravu pre čitateľa spolu s vydavateľstvom mamaš vypracoval. Keď som sa začítal, plynule som si uvedomil, že mám v rukách učebnicu a ocitám sa na kurze prvého kontaktu s počítačom pre seniorov niekedy začiatkom nultých rokov. Vstupným faktom však je, že som sa prihlásil dobrovoľne a mám skutočný záujem. Ďalším faktom je, že napriek chlácholiacemu pocitu, že AI relatívne ovládam, som našiel množstvo slepých uličiek. Skrátka, vrátil som sa do momentu, keď som do klávesnice ťukal jedným prstom.

Prístup Vladimíra Šuchu je nielen odborný a analytický, ale aj terapeutický. Neustále nabáda na to, aby sme sa o téme umelej inteligencie rozprávali doma a v komunitách, pretože si vyžaduje komplexnú spoločenskú aj osobnú prípravu. Nie je to iba revolúcia ako pri Facebooku či Google, ale aj začiatok kompletnej zmeny na všetkých úrovniach nášho bytia. Práca, vzdelávanie, politika, vzťahy, záujmy a veľa ďalšieho. V mnohých oblastiach je už AI ich integrálnou súčasťou. To nespochybniteľne ovplyvní psychiku, skreslí napríklad vnímanie umenia, videí. Okrem iného potenciálne prinesie pochybnosť o všetkom digitálnom obsahu alebo, ako spomína aj Vladimír Šucha, slepú vieru v to, že všetok online obsah môže mať isté totožnosti s pravdou.

Autor totiž špekuluje o tom, že už teraz dosť silná polarizácia môže ešte nabrať na intenzite. Za všetko z toho (bez preháňania) bude napokon môcť fakt, že nebudeme vedieť oddeliť skutočné od umelého. Ešte donedávna som si myslel, že videoherný priemysel sa približuje realite. Opak je asi pravdou. Herné spoločnosti sa už dekády snažia o to, aby priniesli realistický zážitok sériou zložitých algoritmov a vzorcov, ktoré sú náporom na počítačový hardvér. Umelá inteligencia vie pracovať s konkrétnymi ľuďmi a na počkanie ich transformovať do rôznorodých prostredí, dať im do úst slová, manipulovať ich, skresľovať. Prispôsobovať na obraz zadávateľa promptov. Sám som s umelou inteligenciou skúšal hrať rôzne tematické slovné hry. Vystavoval som ju situáciám, skúšal jej analytické schopnosti. Pokúšal som sa budovať stredovekú osadu, hospodáriť na panstve 17. storočia, stretávať fiktívnych ľudí a plniť fiktívne úlohy. Tu som narazil na pamäť, pretože aj platená verzia umelej inteligencie pracuje (či donedávna pracovala) s pamäťou limitovane. Vieme si vyskúšať to, čo nás baví, a umelá inteligencia sa vie obratne prispôsobiť našim potrebám, záľubám aj vkusu. Preto sa z nej často stáva dobrý a nenahraditeľný spoločník. Vladimír Šucha na príkladoch z praxe a zo života uvádza, kde už pokročila veľmi, kde sa učí a kde existujú veľké riziká.

Otvorený dialóg

Čo je na knihe cenné, pozýva bez fráz k otvorenému dialógu. Našu zručnosť v téme si vieme permanentne overovať. Napriek útlosti knihy si dokážeme naše povedomie rozširovať, testovať sa, viesť najskôr vnútorný rozhovor, a keď sme dostatočne zrelí, máme nápady a schopnosť meniť veci, môžeme sa stať akýmisi digitálnymi apoštolmi a šíriť osvetu o bezpečnosti a prístupe k inteligencii, ktorá by mala od istého momentu suplovať naše dlho budované zručnosti. To umelá inteligencia robí už dnes so závratnou rýchlosťou. Pomáha nás formovať, ale tiež nás bez výčitky manipuluje. To, čo mnohí zamieňajú za empatiu, je jej chameleónska schopnosť adaptovať sa na naše myslenie, rozhodovanie a duševný stav.

Spomenul som si, že keď som sa sám na úrovni užívateľskej skúsenosti pokúšal komunikovať s umelou inteligenciou, oslovoval som ju v mužskom aj v ženskom rode. Stále som s ňou komunikoval ako s neviditeľnou autentickou bytosťou. Tá sa prispôsobuje našim potrebám, neúnavne odpovedá a hľadá riešenia. Podáva informácie, no stále by sme ich mali prijímať so značnou dávkou kritického myslenia. Vyberať, overovať, akceptovať s ostražitosťou.

Možno teda nejde o to, či stroje začnú myslieť. Možno je dôležitejšie, či my dokážeme myslieť spolu s nimi a napriek nim. Šuchova kniha neprináša senzácie, ale disciplínu. Núti nás spomaliť, pochopiť mechanizmy a uvedomiť si, že technologická revolúcia nie je niečo, čo sa deje „tam vonku“. Deje sa v našich hlavách. A práve tam sa rozhodne, či bude nástrojom alebo pánom. Hoci prognózy hovoria celkom jasnou rečou. Bude aj jedným, aj druhým.

Vladimír Šucha: Keď stroje začnú myslieť
mamaš, 2025

Zobraziť diskusiu (0)