Práve podtitul Čítanie k rannej káve ponúka návod, ako si predĺžiť a vychutnať literatúru. Igor Adamec napísal krátke poviedky, časovo nenáročné, ale vhodné na postupné čítanie ‒ každý deň ráno jednu. Postupne takto čitateľov čakajú prekvapenia a až absurdné situácie, ktoré sa stali protagonistom príbehov. Niekedy stačilo byť nezaujatým účastníkom diania, inokedy zas vhodná chvíľa priniesla moment, aký stál za písomný záznam.

Časovo sa poviedky odohrávajú v rozmedzí desaťročí, sám autor ich rámcuje nasledujúco: „Skúsil som si pospomínať na Bratislavu v rokoch sedemdesiatych a osemdesiatych. Na Prahu v období, keď som tam študoval. Na časy, keď som balil svoju ženu, a na roky, keď boli naše deti malé.“ Poviedky sú pritom veľakrát veselé, vždy realistické, bez melanchólie a nostalgie. Dozvieme sa veľa o autorovom súkromí, o osobách, ktoré formovali jeho mladosť, no často v nich vystupujú aj miestne postavičky, ľudia so zvláštnymi vlastnosťami, ktorí dotvárali kolorit prostredia a vo svojej lokalite museli byť známi.

Igor Adamec v poviedkach vtipne glosuje aj súčasné spoločenské dianie. Robí to nenútene a bystro, úplne prirodzene to zapadá do textu, hoci ide často len o vyjadrenie jednou vetou. A vzhľadom na vývoj je jasné, že aj v blízkej budúcnosti budú čitatelia týmto odkazom rozumieť. Je niekedy až neuveriteľné, aké bizarné udalosti sa autorovi prihodili ‒ či už ako účastníkovi, alebo pozorovateľovi. Pre nás je potešujúce, že ich zaznamenal, lebo Keď vonku prší je skutočne príjemné čítanie vhodné v akomkoľvek počasí.

Igor Adamec: Keď vonku prší. Čítanie k rannej káve

Artis Omnis, 2020

152 strán

Zobraziť diskusiu (0)