Do výkladnej skrine modernej svetovej tvorby – edície MM vydavateľstva Slovart – mu slovenským prekladom výborne pomohla osvedčená Mária Štefánková.

Jedna pasca za druhou

Rozprávačom príbehu je istý muž v strednom veku vystupujúci pod iniciálami P. G. Človek-racionalista, v prvom rade sa opierajúci o vedecký prístup k realite, ktorému by v zdanlivo ustálenom živote nemalo chýbať vôbec nič. Pri dôkladnejšom pohľade však na každodennej fasáde vidno viacero vážnych trhlín smerujúcich hlbšie pod povrch. Najväčšia z nich zrejme vychádza zo skutočnosti, že v kedysi vcelku harmonickom zväzku so (staršou) manželkou Lorenzou už asi navždy zostane „len“ otčimom. Poznanie prýštiace z tohto prameňa začína neodbytne rozleptávať jeho existenciu. Prenasleduje ho pocit nenaplnenosti, akéhosi tápania v osobnej i profesijnej rovine. Poddáva sa dojmom, že nevie, ktorým smerom sa ďalej pohnúť a čo chce vlastne naozaj docieliť.

Nie je v tom však sám. Podobné apatické pocity a existenčné neistoty postihujú i viacero ďalších zúčastnených z okruhu bližších či vzdialenejších rozprávačových priateľov. Život každého z nich obsahuje nejakú vážnu disonanciu, ktorú by bolo radno dôslednejšie riešiť. Na dôvažok sa do ich privátnych mikrokozmov razantne dobýjajú makroproblémy čoraz rýchlejšie sa globalizujúceho sveta. Jadrové hrozby, ozbrojené konflikty, terorizmus, neodškriepiteľné klimatické zmeny, záležitosti ľudských práv, nedá sa pred tým ujsť. Zvlášť, keď krížom cez to beží najaktívnejšie sa rozvíjajúci fenomén v podobe virtuálnej pandémie sociálnych sietí. Tie sú, zdá sa, momentálne najúčinnejším nástrojom na odporné hyzdenie komunikácie a hulvátske ohýbanie akejkoľvek relevantnej skutočnosti.

Každý, našich stratených hrdinov nevynímajúc, sa v tom hoci aj nechcene plahočí až po krk a únik hľadá pravdepodobne len v pohodlnej konzumnej ulite, kde je vlastne každému všetko jedno... Takže ani Giordanovi protagonisti žiadnu veľkú záchranu nenachádzajú. Musia to prijať bez falošných príkras a potom skúsiť niečo napraviť. (Akurát sa to nikomu veľmi nechce a zvrátiť to možno už naozaj nejde.)

Najlepšie už bolo?

Giordano urobil dobre, že svoj rukopis po predošlom opuse takpovediac osekal a zoštíhlil. Výrazu dodal modernú rýchlosť a zakoncentroval ho tak, že to miestami pripomína monolitický tok, čomu výrazne sekunduje absencia priamej reči v dialógoch. Protagonisti sú akoby zaliati v súvislom rozprávaní a jednotlivé hlasy treba vyseparovať so zvýšenou opatrnosťou. Inak sa ľahko stane, že text vyslovene prešumí medzi závitmi a nezostane po ňom očividnejšia stopa.

Ak v tom bola myšlienka poukázať na podenkovú životnosť povrchných trendov súčasnosti, ktoré ľuďom tlačia na mozgy tak, že má z toho každý tretí permanentný záchvat paniky, vyšlo to celkom dobre. Možno bol skutočne zámer napísať to na základe seriózneho vedeckého prístupu, kde však pod všetkými múdrymi rečami rozďavuje pažerák desivá prázdnota našich konformistických životov. Z toho by aj logicky vyplývala lenivosť robiť niečo inak a spoločensky prínosnejšie.

Najväčší problém je v tom, že sa príliš nedostavil nejaký silnejší umelecký dojem. Možno to tak malo byť, ale napriek tomu dokážem pochopiť tých, ktorým sa to počas čítania celkom rozdrobí, a nikomu to nebudem mať za zlé. Hoci to teda nebol môj prípad a vcelku som pochopil, čo tým autor chcel povedať, nevedel som sa zbaviť dotieravého dojmu, že u Paola Giordana už najlepšie dávno bolo.

Paolo Giordano: Tasmánia

Slovart, 2023 (edícia MM)

Preklad: Mária Štefánková

248 strán

Zobraziť diskusiu (0)