Ako vzniklo hanlivé pomenovanie istej skupiny ľudí pied-noir, čiže čierna noha? Pôvod tohto názvu nie je jasný. Jedna z najstarších hypotéz hovorí o Alžírčanoch pracujúcich ako kuriči na parníkoch v Stredomorí, ktorých nohy boli začiernené od uhlia. Iní tvrdia, že názov pochádza od francúzskych osadníkov v bielych oblekoch a čiernych čižmách – kontrast, ktorý vizuálne zvýrazňoval ich odlišnosť od domorodého obyvateľstva. Ďalší výklad uvádza kolonistov, ktorí pracovali na vysušovaní močaristých oblastí alebo vo vinohradoch, kde sa im nohy sfarbili od blata či vína. V širšom slova zmysle sa výraz používal na označenie všetkých Európanov žijúcich v Afrike.

Dnes tento urážajúci a ponižujúci výraz ostal v podvedomí ako pomenovanie Francúzov, ktorí sa usadili v Alžírsku počas francúzskej koloniálnej éry, ktorá trvala temer 132 rokov. Začala sa ich inváziou v júni 1830 a skončila v roku 1962, keď Alžírsko získalo nezávislosť. Vtedy sa približne 800 000 pied-noir s desiatkami tisíc Harkis – moslimských Alžírčanov, ktorí pomáhali francúzskym okupačným jednotkám – presídlili do Francúzska, kde ich však čakalo opovrhovanie, pocit straty identity a nepochopenie.

Americká spisovateľka Claire Messud vo svojej najnovšej knihe This Strange Eventful History (W. W. Norton, 2024) splieta osudy troch generácií pied-noir počas siedmich desaťročí minulého storočia. Ako čitatelia sme svedkami historických, globálno-ekonomických konfliktov, na ich pozadí sa odohrávajú tie osobné a rodinné. Čítame kroniku vojen, emigrácie, obetí, domotaných ľudských vzťahov, nedorozumení, neuskutočnených snov a túžob. This Strange Eventful History je emocionálne hlboká rodinná sága, ktorá sa rozprestiera naprieč kontinentmi a dekádami. Toto historické rozprávanie je literárna freska o vojnách, emigrácii, stratách i hľadaní identity – o tom, že najväčšou nespravodlivosťou nie je bolesť, ale zabudnutie. „... sme tí, čo stáli na okraji svetla, aby mohlo svietiť do stredu. Sme tí, čo mlčali, aby iní mohli hovoriť. A teraz, keď sa svet točí bez nás, cítime sa ako tiene — neviditeľní, nepotrební, zabudnutí…“

Claire Messud, jedna z najvýraznejších súčasných amerických autoriek, prináša vo svojom najnovšom románe epický príbeh rodiny Cassarovcov – pied-noir kolonistov, ktorých životy sú poznačené vojnou, vyhnanstvom a neustálym hľadaním domova. Od Alžírska v roku 1940 až po New York v 21. storočí sledujeme ich osudy naprieč sedemdesiatimi rokmi a viacerými generáciami.

Bez vlastnej domoviny brázdia po celej zemeguli, od Paríža, Sydney, Havany, Buenos Aires po Toulon, Toronto a Spojené štáty. Arabskou a berberskou historickou skúsenosťou pod francúzskou krutou koloniálnou nadvládou sa román úmyselne temer vôbec nezaoberá. Krátkozraký pohľad na vtedajšiu severoafrickú realitu pomáha Cassarovcom a im podobným žiť vo svete fantázie, maskujú jazvy bezdomovcov, za akých kedysi oni pokladali Arabov v ich vlastnej krajine.

Gaston a Lucienne, francúzski Alžírčania, sú vytrhnutí zo svojho sveta najprv druhou svetovou vojnou, neskôr alžírskou nezávislosťou. Ich deti – François a Denise – žijú v tieni rodičovskej lásky, ktorá sa stáva mýtom i bremenom. François sa pokúša nájsť nový život v Amerike, no jeho manželstvo s Barbarou je plné kultúrnych rozdielov a bolestných kompromisov. Denise sa utieka k viere, no jej vzťahy sú neustále poznačované neúspechom.

Messudovej názov románu, prevzatý z hry Ako sa vám páči, evokuje shakespearovskú predstavu, že každý život je javiskom. Označuje podivuhodný, dejovo bohatý oblúk ľudského života, ktorý sa odvíja ako divadelná hra, čo sa začína plačom a končí zabudnutím, je spleťou činov, vášní, pádov. „… až sa záves spustí a všetko stíchne…“

Messud píše s precíznosťou, psychologickou hĺbkou a literárnou eleganciou. Každá postava je vykreslená s jemnosťou a komplexnosťou – od detí, ktoré sa snažia pochopiť svoj pôvod, až po starších, ktorí čelia fyzickému úpadku a demencii. Autorka neponúka jednoduché odpovede, ale skôr vrstvený pohľad na to, ako sa trauma a vytrhnutie z domova prenášajú z generácie na generáciu. Záverečné kapitoly tohto historického románu zdôrazňujú krehkosť pamäti.

Román nie je len rodinnou kronikou – je to aj meditácia o koloniálnej minulosti, o tom, čo znamená byť „cudzí “vo vlastnej krajine, a o tom, ako si vytvárame príbehy a mýty, ktoré nám pomáhajú prežiť. Cassarovci prilnuli k idealizovanému obrazu života v severnej Afrike, realita kolonializmu neotriasla ich bludným rajom. Messud čerpá z vlastných pied-noir koreňov, čím dodáva príbehu autentickosť a osobnú naliehavosť. Necháva na čitateľa, by zahryzol do jablka poznania…

Zobraziť diskusiu (0)