Dušan Šuster
28.1.2020
Kim Čijong, kórejský zákonodarca a gény
Raz sme debatovali o tom, že hraný film, prinajmenšom nehollywoodsky, začína byť oveľa otvorenejší dokumentárnemu prístupu. A že literatúra faktu, alebo non-fiction – ako sa komu páči, je čoraz populárnejšia. Niekto sa spýtal, či vlastne ľudia stále potrebujú príbeh. Úplne spontánne som tresol, že áno. A dodal som, že podľa mňa je dôvod jednoduchý. Máme to v génoch. Príbehy sa nám páčia od pravekých čias.
Totiž, práve v rámci non-ficton literatúry som zablúdil aj ku knihe istého amerického biológa a odvtedy si pri mnohom, čo neviem racionálne odôvodniť, pomyslím, že áno, DNA, gény a tak ďalej. Možno. Neviem. Trúfnem si však tvrdiť, že kórejská autorka Čo Namdžu dokázala v knihe Kim Čijong (ročník 82)výborne spojiť holé fakty s príbehom a výsledkom je okrem nezvykle pútavého textu aj silná výpoveď o postavení žien (nielen) v Južnej Kórei.
V skratke k faktografickej zložke. Hlavná hrdinka je nositeľkou mena, ktoré bolo podľa štatistík najčastejším menom udeľovaným kórejským dievčatám narodeným v roku 1982. Už tušíme, kam to smeruje. Presne tak, zámerom autorky je vytvoriť absolútne tuctovú ženskú postavu, ktorá by mala zažívať a tým pádom reprezentovať to, čo zažíva väčšina kórejských žien. Okrem niekoľkých ďalších odkazov na štatistické údaje sa v knihe stretneme predovšetkým s miestnymi spoločenskými fenoménmi a reáliami. V tomto ohľade kniha neraz pripomína reportážnu literatúru (komu sa páčia knihy z Absyntu – obzvlášť z edície 100%, tomu bude pravdepodobne po chuti aj tento počin).
O reportáž v pravom zmysle však rozhodne nejde, pretože je tu... no, je tu príbeh! Aby som sa vyhol zbytočným spoilerom, prezradím jediné. Čo Namdžu sa živila ako scenáristka a jej próza je scenáristikou ovplyvnená snáď najlepším možným spôsobom. Pôsobí doslova ako starostlivo štruktúrovaný film s precízne budovanými obrazmi a s dialógmi bez zbytočnej vaty. Škoda, že poznám minimum kórejských herečiek a hercov, inak by som si zrejme k jednotlivým postavám rovno priraďoval tváre. Koniec koncov, kniha by sa mala zanedlho dočkať filmovej adaptácie. That’s a fact.
A je tu ešte pár ďalších funfacts. Ako je uvedené aj na prebale knihy, v samotnej Kórei sa predalo vyše milióna výtlačkov. To vlastne nie je žiadny funfact, to je len celkom obyčajný fakt. A výsostne pozitívny. O trošku viac funny mi pripadá, že kniha bola propagovaná v kórejských politických sférach. Konkrétne zákonodarca kórejské Demokratickej strany vraj daroval po výtlačku deväťdesiatim ôsmim členom Národného zhromaždenia, samozrejme mužom. Keď sa nad tým zamyslím, aj toto je skôr tragikomické než vtipné. Tá predstava, že niektorí muži by možno bez knižky nepocítili potrebu zamyslieť sa nad postavením žien.Ale dobre, nech čítajú.
Ten kórejský zákonodarca to vlastne trafil úplne presne. Knihu Kim Čijong (ročník 82)by asi fakt mali čítať najmä zástupcovia mužského pohlavia.
Obávam sa len, že priveľa mužov má v sebe predstavu patriarchálnej spoločnosti ako ideálnej zakorenenú až príliš hlboko. V závitniciach DNA. No ako podotýka onen americký biológ zmienený v úvodnom odseku,genetické informácie prenášané z generácie na generáciu sa môžu dočkať prirodzenej modifikácie. Nie hneď, ale aj vďaka Čo Namdžu sme zrejme na správnej ceste k emancipácii.
Napriek tomu by som Kim Čijong bez váhania odporučil aj ženám. Ak pre nič iné, tak minimálne pre vynikajúci príbeh. Sám som ju predsa väčšinu času čítal práve tak. Ani ako zástanca rodovej rovnosti skrátka nepohrdnem knihou s príťažlivým dejom.
Čo Namdžu
Kim Čijong - ročník 82
Host 2019
