Je množstvo nepríjemných tém, pred ktorými máme tendenciu naše deti chrániť a ukazujeme im svet z tej lepšej stránky. Myslíte si, že knihy môžu byť pre rodičov nápomocné v tom, aby pomohli deťom porozumieť, čo je to choroba, slabosť, dokonca smrť?

Myslím si, že v skutočnosti je to opačne. Ľudí môžete vzdelávať, len ak s nimi budete viesť úprimnejšie, hlbšie dialógy bez strachu. Vždy sa bojíme práve tých vecí, ktoré nepoznáme. A mať príliš veľa ochrany, to sa môže obrátiť proti nám. Nech sa to týka čohokoľvek. Nenájdeme však dve rovnaké deti ani rovnakých rodičov. Je veľmi zvláštne hovoriť o detských knihách, keď je toľko rôznych detí. Fascinuje ma otázka, ako ľuďom vysvetliť niektoré veci bez toho, aby sme príbehom podsúvali nejaké ponaučenie. Viem o mnohých ľuďoch, ktorých pravdy sú nebezpečné. Myslím, že je oveľa zaujímavejšie a dôležitejšie dokázať povedať: Myslím si, že by to mohlo byť napríklad takto, ale nie som si istá. Možno by sme to mohli spoločne preskúmať.

Sme zvyknutí rozprávať sa s deťmi spôsobom: Ja som dospelá a ty ma počúvaj, lebo ja som tá, čo vie.

Mne sa zdajú deti mnohokrát oveľa múdrejšie než dospelí. Už dvadsať rokov robím rôzne workshopy, bola som na mnohých školách vo Francúzsku, Anglicku, Taliansku, bola som v Palestíne, Kolumbii a prišla som do kontaktu s mnohými a mnohými rôznymi deťmi. Prešla som však k robeniu workshopov pre dospelých, pre rodičov a učiteľov, ktorí sa denne stretávajú s deťmi, pretože v našom svete, nanešťastie, venujeme veľmi málo pozornosti učiteľom. Je to naozaj hrozné a desivé. Musíme deťom ponúknuť nástroje, vďaka ktorým sa budú môcť cítiť uvoľnene a byť sami sebou. Stále je tu tlak, aby sa správali slušne. A pritom mnohí umelci – Picasso a iní – hovoria, že dospievanie je smutné, lebo strácate svoje umelecké ja, že dospievaním naň zabudnete.

Keď píšete pre deti, myslíte tiež na ich rodičov? Čítali ste si s rodičmi?

Nie, na rodičov nemyslím. Ako malá som si s rodičmi čítala skvelé knihy – Bratia levie srdce Astrid Lindgrenovej, Mauricea Sendaka, Porculus od Arnolda Lobela. Tie knihy si stále pamätám, pamätám si svetlo u nás doma, bola som nimi úplne pohltená. Keďže som mala sluchovú chybu, musela som prejsť siedmimi rokmi logoterapie, tam som sa naučila priradiť význam každému slovu. Rozprávanie bolo pre mňa náročné, aj chodiť do školy, všetko bolo ťažké. Keď nepočujete slová, je potom veľmi ťažké porozumieť čítaniu.

Mohli tieto problémy ovplyvniť vaše príbehy? Vraví sa, že ten, čo nepočuje, lepšie vidí a ten, čo nevidí, má citlivejší sluch.

Každý, kto má nejaké ťažkosti, nakoniec objaví, v čom je naozaj dobrý. Môže to byť tanec, film, hudba. Je to len náhoda, že mňa zvlášť zaujímajú príbehy. Verím v ich moc. Ale vráťme sa k tomu, o čom sme sa rozprávali, k dôležitým príbehom. Verím, že dobrá detská kniha je taká, ktorú si človek zapamätá. Ideš večer spať a vravíš si: Bože môj. Kniha ťa prenasleduje. O také knihy sa snažím aj ja. Snažím sa najlepšie, ako viem. Ako dieťa som bola veľmi náročná. Chcela som „ozajstné veci“. Nepotrebovala som malé hlúpe blbosti, ktoré ma po chvíli začali nudiť. Možno boli milé, ale necítila som v sebe, vnútri, žiadne veľké pocity. A možno preto, že som mala v živote ťažkosti, som cítila, že niečo také, niečo naozajstné existuje, a cítila som, že to existuje vo mne. Chcela som niečo vrátiť. Niečo, čo ilustrátori a spisovatelia dali mne. Fascinujúce je, že som najskôr netušila, že tí ľudia existujú, že knihu niekto vytvoril. Bola to jednoducho kniha, slová a obrázky.

Ste viac rozprávačka než ilustrátorka?

Áno, áno.

Ale vaše príbehy sú v podstate veľmi stručné, používate len málo slov. Všimla som si, že v našom regióne čítame a píšeme knihy s oveľa väčším množstvom textu a menej ilustráciami. Naše knihy nechcú zahraniční vydavatelia vydávať, lebo je v nich priveľa textu. Čo si tom myslíte?

Myslím si, že oboje je skvelé. Tak či onak, mali by sme čítať každý deň. Každý deň v škole sa má začínať jednoduchým čítaním, nie až tak prácou s textom. Len si vytvoriť jednoduchý zvyk. Chodím do krajín, kde sa zaoberajú rozprávaním príbehov viac. Majú dokonca súťaže v storytellingu. Hovorí sa, že žijeme v dobe, ktorá je vizuálna a príbehová, ale v skutočnosti je najmä vizuálna. Sme obklopení reklamami, obrázkami, maľbami... Ale myslím si, že mnohí ľudia tie obrazy nedokážu prečítať. Uvedomujeme si, že obrazy oslovujú našu fantáziu, vôľu, niečo v našom vnútri, ale nie sme vzdelávaní k tomu, aby sme ich dokázali čítať. Mám za sebou asi sedem rokov dejín umenia. Stane sa, že keď dám po roku dospelým opäť do ruky nejaké obrázky, vravia mi: Mení sa mi pohľad, zrazu vidím veci úplne inak. Premýšľam, prečo som ako dieťa vždy milovala texty. Mám strašne rada, keď si rodičia sadnú k dieťaťu, ktoré má desať, štrnásť, pätnásť rokov a žijú spoločný moment, môžu si spolu čítať. Myslím, že je to obrovská vec.

Podľa mňa je to to najdôležitejšie.

Áno a aj keď tomu, čo čítate, poriadne nerozumiete, nevadí to. Ja si napríklad stále pamätám vôňu mojej starej mamy, jej parfum. Vyfajčila aj dva balíčky cigariet denne a ja som cítila tento mix vôní jej tela. Myslím, že ľudia sú v skutočnosti zamilovaní do príbehov, skutočne ich potrebujú, potrebujú beletriu. Chodia možno do kina, na hollywoodské filmy, čítajú si časopisy, prezliekajú sa... To všetko je tiež rozprávanie príbehov – čo hovorím sám sebe a čo hovorím druhým. A všetko je to otázka toho, ako to vybudujem. Verím, že ľudia sú hladní po príbehoch. A len na ujasnenie: aj keď píšem o ťažkých témach alebo o tom, čo sa javí ako ťažká téma, nikdy neviem, kam vlastne smerujem, nikdy neviem, ako sa ten príbeh skončí. Nie je to tak, že sa raz ráno zobudím a poviem si, že napíšem smutný príbeh. Jednoducho si vyberiem. Začínam postavami. Mám notesy, kam kreslím a zrazu v tom celom nájdem postavu a poviem si: Hm, toto sú zaujímavé postavy, hm... stretnú sa a čo sa potom stane?

V knihe Návšteva malej smrti je dievčatko Evelyn. Poznali ste ju?

Evelyn? Tak to preložili? V origináli sa volá Elsewise, zvláštne. Takže prekladateľ sa rozhodol zmeniť jej meno. Táto kniha je veľmi prepojená s inou knihou talianskeho spisovateľa Allesandra Baricca Oceán more. V tej knihe je totiž veľmi zaujímavá dievčina, sklenené dievča.

Ona bola inšpiráciou, nie skutočné dievča?

Jednou z inšpirácií, je to ako puzzle. Som veľmi intuitívna, mnoho vecí robím bez toho, aby by som vedela, čo z toho bude. Je to skôr, akoby som kráčala v ústrety niečomu, čo sa mi zdá zaujímavé a je mi príjemné s tým pracovať.

Myslím, že je zábavné zneisťovať ľudí v ich presvedčení alebo viere. Ale možno je to aj o mojej osobnosti – ako ďaleko môže človek zájsť. Vždy som sa rada hrala s hranicami. Môžete povedať: fajn, toto je príbeh o smrti a o chorom dievčatku, lenže pre mňa je to o niečom inom – je to viac príbeh o láske, než príbeh o smrti či chorobe. Pamätám si, ako mi otec rozprával o Grékoch, ako oni verili v smrť, o rieke a loďke, ktorá vás prevezie na druhý breh. Čo je to ten druhý breh? S každou knihou je to inak, ale pri tejto to bolo takto: Môj syn mal asi štyri či päť rokov a opýtal sa „zomrieš jedného dňa?“ A ja som povedala „áno, jedného dňa zomriem“.

Myslím, že to je jeden z najväčších strachov našich detí, že mama raz zomrie.

Pravdaže. Ja som mu však povedala: „Nestane sa to teraz, dobre?“ On sa i tak bál, že kto sa s ním bude hrať. Rozprávali sme sa o tom, a napokon som mu povedala: „Keď zomriem, možno sa potom môžeme znova stretnúť.“ Keďže sme sa rozprávali o kostre, obával sa, že ma po smrti nespozná. Nebojím sa deťom vysvetľovať veci. S detskou psychológiou je to veľmi zaujímavé, lebo keď sa dieťa pýta, čo je smrť, v skutočnosti to vie, len vás testuje, chce počuť vaše myšlienky. Ak sa trochu hanbí alebo sa vás trochu bojí, alebo vás chce potešiť, a vy mu poviete, čo si myslíte, ono si napríklad pomyslí, že to, čo im vraveli v škole, je fakt blbosť a bude veriť tomu, čo vravíte vy. Milujem, keď som v škole s deckami a ony sa ma pýtajú: „Veríš, že je život po smrti?“ Ja poviem, že fakt netuším, ale skúsme si predstaviť, ak by to mohlo byť akokoľvek, ako by ony chceli, aby to bolo. A ony vravia svoje nápady. S Théodorom, s mojím synom, sme si to začali takto predstavovať.

Takže vy nechcete dávať odpovede? Cieľom nie je pomôcť rodičom?

Vy máte odpoveď?

Nie.

Takže?

Ja sa snažím mojim deťom vysvetliť, že ľudia z rôznych krajín vyznávajú rôzne náboženstvá a predstavujú si život po smrti rôzne.

Samozrejme.

A v čo verím ja, ale nie som si istá, bojím sa…

Podľa mňa je to tá najväčšia vec, že v našich životoch nevieme, kam kráčame. Nevieme, odkiaľ sme prišli, vieme len, kam sme pristáli.

A bojíme sa toho, kam ideme. Naša kultúra možno až príliš chráni deti pred tým, čo dospelí považujú za tú horšiu stránku života. Zvykneme deti od starých, chorých, slabých či zomierajúcich oddeľovať.

Napríklad Mexiko má iný vzťah k smrti, oslavujú ju. Pred nejakými sto rokmi bol podobný rituál aj v Belgicku – jestvoval moment, keď mŕtvi môžu byť prítomní niekde pri nás. Mám rada rituály, ale viac sa mi páči vytvárať si vlastné. S knihami je to podobné – je dobré mať rôzne príbehy. Pekná, milá kniha má svoje miesto rovnako ako tá temná.

A tiež si myslím, že je dôležité mať priestor, v ktorom môžeme konať a nemusíme mať pocit, že sa to nesmie. Knihy si nájdu dieťa a dieťa knihy. Podľa mňa je dôležité, aby ste si čítali knihy spolu s deťmi.

Kedy je ten správny vek na takéto rozhovory? Pripraviť ich, alebo počkať, kým sa s tým v živote stretnú – napríklad náhle zomrie niekto blízky?

Verím, že oveľa lepšie je hrať sa na smrť. Urobiť si malé bábiky a povedať si: aha, my sme bohovia a toto je naše stvorenstvo, čo vymyslíme? Budú tieto naše stvorenia smrteľné? Budú len na jedno použitie a čo bude potom? Odpoveďami detí budeme veľmi prekvapení, ich odpovede sú niekedy neuveriteľné, oveľa viac ako si dospelí či filozofi vedia predstaviť. Mám to strašne rada. Vidia veci jasnejšie, no potom to zabudnú. Byť s deťmi je ako vrátiť sa tam späť.

Môjmu synovi napríklad niekto v škole povedal, že Ježiško neexistuje, ale ja prosto milujem predstierať, že existovať môže čokoľvek, v mojom svete existuje všetko, ale to je môj svet.

Začala ma zaujímať fyzika. Keď si začnete čítať o fyzike, kvantovej mechanike, dôjde vám, že kto som, aby som mohol povedať, že je to takto alebo takto? Niektoré decká sú úplne v pohode so všetkým a niektoré potrebujú jasnú štruktúru. Ak sa príliš snažíte, nemusí sa vám to podariť. Ale ak niečo robíte hravo, ako hru, divadlo, je to iné. Poznám pani, ktorá, keď prišla do triedy, vravela, že príroda stále ubúda a že za tridsať rokov všetky opice zlezú zo stromov, pretože už žiadnych nebude. Takže budú musieť prísť sem a žiť s nami, v našej triede. Ako to bude fungovať? Ako naložíte s opicami v triede? Vravela, že decká sa na hodine nudia, celý deň musia sedieť. Zvládnu to tie opice?

A toto sa mi páči oveľa viac – ísť iným smerom. Oveľa viac než ísť jedným-jediným, pretože nikdy nebudeme vedieť všetko. Hovoriť deťom – takto to proste je a basta, je brutálne nebezpečné! Viera je dôležitá, ale myslím, že tá najväčšia pravda na svete má byť prosto rozum. Mám veľký rešpekt voči viere ľudí, ale je to osobná vec, ktorá by mala ostať v ich vlastnej bubline.

Myslíte si, že dnešné deti sú iné, než sme boli my?

Samozrejme.

V čom je ten rozdiel? V technológiách?

Hmmm... Rozprávam sa s učiteľmi dvadsať rokov. Vždy som bola fascinovaná pedagogikou. Vidím však, že veľa učiteľov deti stráca. Myslím, že pre dnešné deti, aspoň čo viem o deťoch v Belgicku a Francúzsku, je ťažké obsedieť celý deň v lavici. Ťažko sa im učí, keď to robia len kvôli učeniu samotnému. Veľa detí sa pýta, prečo sa to vlastne učia, chýba im zmysel. Myslím, že celý vzdelávací systém sa musí zmeniť. Decká sú omnoho pokročilejšie, no topia sa v technológiách. Obrazovky sú ako drogy, kokaín. Uvidíme, či to bude ešte horšie a budeme mať psychopatickú generáciu, ktorá bude zavesená len na obrazovkách. Je smutné vidieť mamy a tatkov a ich deti, často bábätká, na mobiloch. To je také smutné!

Deti sú teraz zvyknuté čítať veľmi krátke texty, sms správy, statusy, slogany. Myslím si však, že dlhé texty učia deti sústrediť sa.

Podľa mňa sú to dve rôzne veci. Vždy som mala rada knihy s dlhými textami a myslím, že je to super pre mozog, ale tiež mám rada, keď je text krátky, pretože vtedy sa veľa vecí deje medzi riadkami. A preto nemám rada slovo ilustrácie. Vždy ma fascinovalo, že veci, ktoré sa javia smutné v texte, sa tak nejavia na obrázkoch a sú veci, ktoré sa javia ako smutné v obrázkoch a v texte nie až tak. Sú ako pár, patria jednoducho k sebe. To sa mi zdá skvelé pre mozog! Aj pre dušu – dotvoriť si zvyšok obrázku.

Myslíte, že treba deťom niektoré knihy – napríklad Malú smrť – predstaviť? Uviesť?

To si nemyslím. Ja by som to nerobila, pretože tak vyvoláte očakávanie, dáte kľúč, akým sa má kniha interpretovať. Už dvadsaťtri rokov robím knihy, rôzne, a pochopila som, že ľudia čítajú knihy s ich vlastnou ochranou, ich vlastným strachom a ich vlastnou obavou. Niektorí ľudia mi vraveli, to je super kniha alebo tá je krásna, iní, tá je strašidelná, alebo tá je nechutná. Je to veľmi rozmanité a myslím, že je to tak dobre.

Raz som bola vo Francúzsku, tuším niekde okolo Bordeaux, mala som workshop v škole, kde bolo veľa cigánskych detí. Strávili sme spolu štyridsaťpäť minút a bolo nám veľmi dobre. Krátko pred koncom som im prečítala príbeh o malej smrti a bolo to krásne! Bolo tam asi štyridsať detí, sedeli a počúvali. Keď som dočítala, ani jedno sa nepohlo, počula som lietať muchy. A potom jedno dieťa zdvihlo ruku a opýtalo sa: Mohli by ste prečítať ten príbeh znova? Pre mňa to bol ten najlepší kompliment, aký som mohla dostať. Verím, že tak sa veci dejú. Mám rada ich úprimnosť. Nemám čas na slušné rečičky. Ak sú ľudia úprimní a priamočiari, viem byť aj ja taká voči nim. Ak by som spravila prednášku, bolo by to iné. Mne sa páči pozorovať a rozprávať sa a dať dieťaťu priestor rozhodnúť sa, čo je smutné a čo nie je a čo je smiešne a čo nie. Milujem, keď sa môžete podeliť o ten moment – Čo sa to vlastne stalo? A tiež sa rada zaoberám vecami, ktorým nerozumiem. Keď som bola dieťa, bolo toľko vecí, ktorým som nerozumela. To bolo krásne!

Aj pre autora je písanie spôsob, ako porozumieť svetu – nielen pre čitateľa.

Porozumenie svojmu vlastnému svetu, samozrejme. Skúmanie a prekonávanie hranice.

Monika Kompaníková

Rozhovor bol publikovaný v tlačených novinách kníhkupectva Artforum Čo čítať? 2/2018, ktoré boli podporené z verejných zdrojov z Fondu na podporu umenia

Zobraziť diskusiu (0)