Modra verzus Grenoble

Rástla v rodine prozaika a básnika. Talent na hru so slovami sa však nededí, je cibrený a zdokonaľovaný po celý život. Život, fragmenty, spomienky a „rozhorčenie“ nad povahou súčasného sveta, naprieč ktorým „tancuje svoje životné tango“. Jej najnovší román je rozprávaním o manželstve, láske, otcovi, smútku a o výnimočnosti, ktorú je nutné hľadať v maličkostiach, pričom rovnako ide aj o dôsledné pozorovanie okolitého diania.

V dielach mnohokrát spája autobiografické prvky so silným regionalizmom. Aj tu je Modra symbolickým a lyrizovaným prostredím, ktoré predstavuje priam stelesnenie autorskej identity. V istých pasážach sa môže čitateľovi zdať, že „hlavné mesto vína a keramiky“ pripadá Šikulovej príliš malé. Hoci má naň magické spomienky a sama priznáva, že v cudzine by nebola schopná žiť natrvalo, svoj potenciál a túžby sa rozhodne naplniť odchodom do Francúzska, kde objavuje svet umenia, kúzelné priateľstvá a koniec koncov spoznáva viac aj samú seba. Ale bolo to skutočne nutné?

„Zrazu si uvedomila, že sa klamala. Celý život sa trepala do Francúzska, mysliac si, že v jeho nádhere, dotykoch s knihami, ktoré čítala, s obrazmi, ktoré si prezerala, s hudbou, v úteku do knižnice, od detí, od muža, od toho, aká bola medzi ľuďmi, s ktorými sa stretávala doma, stretne samu seba presne takú, aká v skutočnosti je, dozvie sa nejakú pravdu o svete, niečo dôležité o písaní, zrazu si však uvedomila, že sem nepatrí.“

Vybodkovaný život

Okrem exkurzov do minulosti sa autorka prezentuje aj výnimočnými znalosťami v oblasti výtvarného umenia a literatúry. Jej jazykový prejav je stelesnením nedeľného popoludnia. Ako keď si nič nenaplánujete a necháte sa len tak unášať prúdom. Čitateľ sa môže miestami strácať v toku myšlienok, ktoré pôsobia mimoriadne spontánne, čím pridávajú textu na autentickosti.

Náš život možno vnímať ako mozaiku zloženú z jednotlivých spomienok. Skladá sa z bodiek, ktoré jednotlivca formujú a spolu vytvárajú obraz, ako aj v prípade maľby Georga Seurata. Neoimpresionistické dielo taktiež zobrazuje jedno bežné nedeľné popoludnie. Prezentuje priestor, za ktorým sa protagonistka príbehu hnala v domnienkach, že práve tam nájde svoje nekonečné šťastie.

„Človek nemusí všetko mať, je to elegantnejšie.“ Ľudská bytosť je nenásytná a večne nespokojná. Celý život utekáme za niečím, čo by naplnilo naše vnútro, ženieme sa za nepotrebnými túžbami a nevážime si to, čo máme. Bojíme sa straty času či premrhania, a tak skúšame nové veci. V závere však aj tak prídeme na to, že to, na čom skutočne záleží, sú ľudia, s ktorými svoj obraz vytvoríme, a nie miesto, kde je namaľovaný.

Veronika Šikulová: Nedeľné popoludnie na ostrove La Grande Jatte

Slovart, 2025

232 strán

Zobraziť diskusiu (0)