Hviezdne nebo nad nami
Nevyhnutným predpokladom na čítanie knihy Kozmické záhady je zvedavosť a pocit úžasu pri pohľade na hviezdne nebo. V našom modernom svete plnom svetla v nočných hodinách nevidíme bežne miliardy hviezd, ktoré žiaria v galaxii Mliečna cesta, no v minulosti to bolo úplne inak. A práve pohľadom do histórie sa začína kniha amerického astrofyzika, popularizátora vedy a mysliteľa Neila deGrasse Tysona. Tyson je slovenským čitateľom veľmi dobre známy, pretože vo vydavateľstve Tatran sa dlhodobo venujú vydávaniu jeho diel otvárajúcich nové perspektívy všetkým, ktorí sa zaujímajú o vesmír.

Astrofyzika pre zaneprázdnených (2017), Listy od astrofyzika (2019) a Hviezdny posol (2023) prinášajú nielen informácie o stave vedy skúmajúcej najvzdialenejšie objekty vo vesmíre a kvantové javy na nepredstaviteľne malej úrovni, ale zároveň motivujú k uvažovaniu o „kozmickej perspektíve“, postavení ľudstva vo vzťahu k prírode aj k sebe navzájom.

Základom každého výskumu sú otázky. Otázkami sú formulované aj názvy všetkých kapitol v Kozmických záhadách a už od prvých strán je vidieť, že počas celej histórie to boli práve otázky, čo posúvalo poznanie dopredu. Pohľad do histórie určite nie je komplexný, to ani nie je autorovým cieľom. Zameriava sa na konkrétne metódy, akými sa pokúšali ľudia v minulosti odhadnúť napríklad vzdialenosť vesmírnych objektov (planét, hviezd, mesiacov) od Zeme, akým obrovským prínosom bolo objavenie ďalekohľadu, resp. šošovky a ako uvažovali o umiestnení našej planéty v usporiadaní sveta.

Text dopĺňajú okná, v ktorých sa dozvedáme rôzne doplňujúce informácie zo života vedcov, kuriozity alebo málo známe fakty. Pôsobí to osviežujúco, čitateľsky atraktívne. Zároveň sú v kapitolách roztrúsené Tysonove tweety ukazujúce jeho tak trochu sarkastický zmysel pre humor – nejde totiž len o komentáre k vede, ale aj o určitú provokáciu, pretože uvažovať si vyžaduje úsilie a byť lenivý vedie len k povrchnosti, ktorú Tyson očividne nemá rád.

Hranice sveta sú hranice nášho uvažovania
Spustenie ďalekohľadu, resp. teleskopu Jamesa Webba (došlo k nemu po pôvodnom vydaní knihy) len potvrdilo Tysonov predpoklad, že na nás čakajú objavy, o akých možno nikto netušil. Porozumieť im predpokladá byť informovaný, už len preto sa oplatí venovať Kozmickým záhadám čas. V jednotlivých kapitolách sa autor veľmi zrozumiteľne rozpísal o vzniku, vývoji a konci vesmíru, o povahe hmoty a jej zložiek, o temnej energii a temnej hmote, opísal kvantovú mechaniku tak prístupne, ako sa len dá, a zamýšľa sa aj nad tým, čo je vlastne život a či jeho formy dokážeme objaviť na iných telesách slnečnej sústavy alebo na exoplanétach.

Možno najzaujímavejší aspekt čítania je spojený s úvahami, či si vôbec kladieme správne otázky, keď sa pýtame na niektoré javy. A myslí tým konkrétne vznik času a priestoru známy ako teória veľkého tresku. Rôzne merania totiž ukazujú odlišný vek vesmíru s pomerne veľkou odchýlkou a to privádza Tysona k úvahe, či je otázka, aký starý je vesmír, opodstatnená. Zamýšľa sa nad tým, že možno je síce gramaticky správna, ale nelogická rovnako ako napríklad otázka „Aká je teplota lásky?“. Hranice vedy sú potom hranice nášho uvažovania. Zdá sa, že toho, čo nevieme, je stále viac ako toho, čo vieme.

James Trefil a Neil deGrasse Tyson: Kozmické záhady. Sprievodca otázkami, kto sme, ako sme sa sem dostali a kam smerujeme
Preklad: Pavol Šveda
Hamlet (úryvok z prekladu): P. O. Hviezdoslav 1941
Tatran, 2024

Zobraziť diskusiu (0)