„Bremeno voľby, viete, čo to je? Vtedy človeka ničí samotná nutnosť vybrať si, nie voľba, ktorú príjme. Vie, že nech si vyberie, čokoľvek, čakajú ho bezsenné noci sužované otázkou, či sa rozhodol správne.“ (s. 6)

Doteraz som sa knihám tohto spisovateľa, okrem iného frontmana v Nórsku veľmi populárnej kapely, vyhýbal. Začiatkom roka som si ale povedal, že dám Nesbøvi predsa len šancu, a siahol som po jeho prvotine, ktorá sa volá Netopierí muž. Dostal som niečo úplne iné, ako som čakal, ale aj tak to bolo veľmi príjemné prvé stretnutie. Zo stránok sa nevalila krv ani vnútornosti a celá kniha bola skôr len detektívkou ako trilerom. Kráľovstvo je diametrálne odlišný román. Skoro za dvadsať päť rokov literárnej kariéry Nesbø očividne našiel svoj štýl. Medzi oboma knihami je cítiť obrovský posun, čo sa týka nielen vystavania príbehu, ale aj štýlu, akým je napísaný. Kým Netopierí muž je ľahkým, priamočiarym príbehom, Kráľovstvo je temné a prešpekulované do najmenších detailov. Príbeh dvoch bratov, ktorí si sú oddaní na život a na smrť, doľahne na čitateľa svojou atmosférou od samého začiatku.

„‚Všetci klameme,‘ odsekla. ‚Hoci si myslíme, že hovoríme pravdu. To, čo voláme pravda, je len lož, čo nám najväčšmi vyhovuje. Naša schopnosť veriť nutným lžiam nemá hraníc.‘“ (s. 409)

Súrodenecká láska je veľmi špecifická. Nie je to láska, ktorú cítime k rodičom, ku kamarátom alebo k domácemu zvieratku. Je to nestály cit, permanentne sa kolíšuci niekde medzi milujem a neznášam. Vo väčšine súrodeneckých vzťahov, či už sú viac naklonené k milujem, alebo k neznášam, je prítomná maximálna možná súdržnosť v ťažkých časoch. V príbehu bratov Opgardovcov, ktorí nemali ľahké detstvo, sa postupom času premení súrodenecká láska na priam platonický cit, keď sú jeden pre druhého ochotní urobiť naozaj čokoľvek. Lojálnosť a súdržnosť s vlastnou rodinou sú niečím, čo Nesbø vo svojom románe vyzdvihuje na pomyselný piedestál ľudských hodnôt. Za ich opozitum považuje hanbu, ktorá v Kráľovstve figuruje ako najväčší možný trest, konštanta, ktorá človeka zničí. Túžba po zachovaní akejsi osobnej cti a určitého spoločenského statusu ženie ústrednú trojicu postáv za hranice ich morálky. Nesbø kladie svojim postávam pod nohy jednu prekážku za druhou a my sledujeme, čo všetko sú ochotné urobiť pre to, aby zachránili seba a svoju rodinu, ktorá je nadovšetko.

„Nie je to divné, koľko vecí ti rodičia povedia v detstve a ty ich pokladáš za prázdne reči? Až jedného dňa náhle pochopíš.“ (s. 561)

Kráľovstvo je v prvom rade román, sugestívna sonda do najtemnejších zákutí ľudskej duše, a až potom je detektívkou. Ak by niekto očakával, že knihu prečíta na pár posedení, môže sa sklamať. Mám dojem, že Nesbøvi išlo hlavne o to, aby sa vyjadril k určitým témam – domáce násilie, život na vidieku, problémové medziľudské vzťahy, a k témam, ktoré sú viac-menej tabu, ako napríklad incest. Bravúrne sa pohral so psychológiou postáv a s dialógmi, ktoré boli miestami až filozofické. Rovnako excelentný je aj opis mrazivého prostredia, vďaka čomu má čitateľ pocit, že sa sám nachádza v dedinke Os.

Kráľovstvo je vynikajúci román. Jo Nesbø ma presvedčil o tom, že je majster pera a pozornosť, akej sa mu dostáva, si určite zaslúži. Pred troma rokmi napísal knihu Macbeth na motívy Shakespearovej slávnej tragédie. V Kráľovstve sa ku kráľovi drámy znova vracia, aj keď iným spôsobom – napísal príbeh, ktorý je macbethovsky ponurý a tragický ako Othello. Kráľovstvo je kráľovský román, tragédia, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Shakespeare.

„Každý príbeh sa stáva pravdivým vďaka všetkému, čo nevieme.“ (s. 499)

Jo Nesbo: Kráľovstvo

Ikar, 2020

Zobraziť diskusiu (0)