Dej je situovaný do malého (fiktívneho) mestečka Halimunda a jeho priľahlých rybárskych usadlostí. Príbeh poníma mnohé desaťročia z indonézskej histórie. Premietne sa do nich obdobie vplyvu holandskej kolonizácie, japonskej okupácie i opätovnej dočasnej holandskej správy. Vyhlásenie Indonézskej republiky sprevádza nástup vojenskej diktatúry a prísne represie s následným uvoľňovaním režimu, siahajúcim až takmer do súčasnosti. V sýtych, magicko-reálnych obrazoch tu teda predefiluje v podstate celé najbrutálnejšie (indonézske) dvadsiate storočie.

V centre tohto spletitého viacgeneračného románu stojí najznámejšia halimundská prostitútka Dewi Ayu a jej štyri dcéry. Hneď na samom začiatku vstupujeme do príbehu akoby cez čarovnú bránu. V momente, keď Dewi Ayu po dvadsaťjeden rokoch vstáva z mŕtvych a vracia sa do svojho domu k nemej slúžke Rosinah. Hustá sieť príbehov a minipríbehov sa tak začína zvoľna snovať od ďalekej minulosti až kamsi kúsok za matkino (dočasné) víťazstvo nad večným spánkom.

Dramatické osudy matky a dcér tvoria hlavné vetvy tohto uhrančivého kúzlenia so slovami, ktoré si čitateľskú obec poľahky podmaní a udrží v pozornosti po celý čas. A to je viac než päťsto strán, takže vskutku ide o prvotriedne textové čachre-machre, ktoré magickému realizmu robia zaslúženú česť.

Kurniawan intenzívne čerpá z tradície. Hojne využíva prvky pochádzajúce z ľudovej slovesnosti a folklóru juhovýchodnej Ázie, ktorých výrazové a obsahové bohatstvo je prakticky nevyčerpateľné. Ich korene totiž siahajú až k prapôvodným indickým eposom, teda k samotným civilizačným prvopočiatkom. Z nepreniknuteľných dávnovekých hmiel sa k nám cez Kurniawanovu imagináciu predierajú mytologické bytosti, duchovia mŕtvych, bájni polobožskí králi a ich celkom ľudskí potomkovia. Výživný text i vďaka tomu oplýva elektrizujúcou atmosférou všadeprítomného nadprirodzena, obklopujúceho (náš) reálny svet. I ten sa nástojčivo prihlási o slovo v podobe mnohých, napospol neradostných historických skutočností, ktoré autor obalil masívnymi vrstvami akéhosi politicko-sociálneho realizmu.

Zdanlivý textový mišmaš, ktorý však výborne drží tvar, je zaplnený panoptikom viac či menej vychýlených (ale v zásade vždy vychýlených, o to ide) postáv. Tieto sa doslova prebíjajú medzi sebou o svoje právo na príbeh. Ich desivo pokrivené, neraz celkom absurdné existencie rozprávanie ohýbajú až smerom k čiernohumornej politickej fraške či akejsi strelenej paródii, takže tu nie je núdza ani o silne uletenú komiku.

Keďže v jednej z hlavných úloh vystupuje najstaršie remeslo, v texte to často aj riadne zaiskrí. Žiaľ, neraz len preto, aby sa všetko zvrtlo k odpornému naturalizmu, ktorý je i vo svete predchnutom fantáziou vždy celkom skutočný. Motív znásilnenia a znásilňovania sa celým románom vinie od začiatku do konca ako hnusná smradľavá stoka. (V pôvodnom i prenesenom chápaní.) Veľakrát znásilnená zem sa tu potom stáva akýmsi tragickým symbolom ľudstva, odsúdeného donekonečna opätovne povstávať z vlastného seba(z)ničenia. To je len jedna z viacerých možných ideí ukrývajúcich sa v hlbinách tejto špičkovo vystavanej prózy. Eka Kurniawan svoje potenciálne obecenstvo ani v najmenšom nešetrí a hustí doň jeden originálny nápad za druhým, takže zvýšená čitateľská pozornosť je nutná.

Krása je stigma je prakticky bezchybný debut. Košatý, ťažko prístupný, dusný, extrémne diverzifikovaný a nebezpečný ako tropická džungľa počas vegetačného vrcholu. Indonézia sa týmto bleskovo zaraďuje medzi vplyvných hráčov na svetovej mape magického realizmu.

Eka Kurniawan: Krása je stigma

Odeon, 2018 (edícia Světová knihovna)

Preklad: Libor Havránek

568 strán

Zobraziť diskusiu (0)