Krčma je socializačný priestor, priestor kultúry rôzneho druhu, priestor myslenia, priestor mnohých inšpirácií, alebo naopak priestor úpadku, hodný odsúdenia. V krčme sa deje všetko to, čo je podstatné.

Áno, za pojem kultúra, myslenie a socializácia si môžeme dosadiť rôzne významy. Ostávame však v kontexte krčmy. V podobe alkoholu, prípadne aj cigaretového dymu v nej na nás môže zostúpiť veľký alebo menší duch, záleží len od okolností. V krčmách však zostávame radi aj bezduchí.

Príbeh debutovej knihy Mila Janáča „Milo nemilo“ sa odohráva v gelnickej krčme. Odhaľuje nám svet spoza barového pultu.

Je to výpoveď o alkoholikoch, asociáloch, o určitej skupine ľudí, ktorá bola, je a bude vždy skupinou vytesnenou na okraj spoločnosti. Nehovorí sa o nej, a keď sa s ňou stretneme, neberieme ju vážne, odvraciame tvár. Prípadne ju skritizujeme ako menej hodnotnú a odsúdime ju.

„Okolo kluše ekonomicky aktívne obyvateľstvo, snaží sa dobehnúť na spoj do krajského mesta. V krajskom meste sa títo ľudia budú do večera pachtiť za smiešny príjem, z ktorého im aj tak polovicu vezme štát. Títo ľudia neradi vidia, že potom štát, ochranca slabých, vyživuje z ich peňazí nám podobné indivíduá. Urobiť s tým, našťastie nič nemôžu, preto aspoň zazerajú.“ s.27

Janáč alkoholizmus nekritizuje, nemoralizuje, je aj jeho životným štýlom. Hlavný hrdina, barman, netrpí tým, že je alkoholik, že je v podstate asociál, neľutuje sa. On je len šťastný taký aký je. Je účastníkom udalosti ako to sám nazval. A táto udalosť hoci je „tu a teraz“ ako aj kniha sama, paradoxne akoby trvala jeden večný okamih.

„Zobudím sa s hlavou na bare, Johnova lahôdka je stiahnutá do dna. Aby som bol presnejší, dve Johnove lahôdky. Šéf leží z druhej strany, objíma sud s kofolou.“ s.50

Kniha nám ponúka živý, autentický príbeh, ktorý nás vtiahne do svojho deja a nepustí. Jazyk knihy je veľmi priamy, plynie, prúdi, tepe a nezastavuje sa. Text sa v nás rozleje ihneď, je nesmierne rytmický a pôsobí nečakane. Presne ako alkohol, účinok je okamžitý.

Dynamika knihy je priam živelná. Nedá sa opustiť. Je to dané hlavne štruktúrou knihy, text je členený do krátkych odsekov, dominujú jednoduché vety. Janáč publikoval texty, ktoré sa stali základom knihy pôvodne ako blogové zápisky zo života krčmy, ktoré vychádzali na pokračovanie v pravidelných intervaloch, neskôr menej systematicky.

Myslím, že tu je skryté tajomstvo jej dynamickej poetiky. A práve v nej pramení priam neuveriteľne vznešená ľahkosť s akou je kniha napísaná. Jej štýl je priamy, čistý a bez zbytočných moralizujúcich tendencií. Pri jej čítaní sa stávame všetci permanentnými účastníkmi udalosti. Udalosti akéhosi „pobytu“, bytia v krčme, ktorý nám autor tak prirodzene otvoril.

V knihe vystupuje celá plejáda rôznych charakteristických postavičiek nesúcich výstižné mená: „Všemohúci“, „Biely otec“, „Najstarší“, „Pepa Hrobník“, „Tisícročná“, „Dancúľ“, „Krstiteľ“.... Tieto postavičky znásobujú predovšetkým satirickú a humornú líniu knihy, ktorá je v nej všadeprítomná.

Kniha Mila Janáča „Milo nemilo“ je kniha prežitá, odpitá, je to kniha napísaná s dobrým srdcom, ktorá sa výborne číta. Je to ironická, krásna a priama kniha.

„Zmráka sa. Červené slnko mizne za horami. Celkom jasne si uvedomujem, ako je na tom svete všetko pekne zariadené. Telo si hovie a je malátne, tvár zľahka rozhorúčená, sladká lenivosť zatvára oči. Všade navôkol prebieha rozličné životahemženie. A ja na zemi ležím, palcom kývať nevládzem. Som šťastný muž.“ s.199

Milo nemilo Autor: Milo Janáč Vydavateľ: Kráľovstvo dokonalosti Bratislava Rok vydania: 2018 Počet strán: 199, Väzba: brožovaná, Jazyk: slovenský ISBN: 978-80-973025-0-4

Mila Janáča som kontaktovala cez sociálnu sieť a položila mu pár otázok.

EO: Čo pre vás znamená krčma?

MJ: „Momentálne miesto, kam mi štát zakázal chodiť. Ale inak inštitúciu, ktorá zohráva dôležitú úlohu v mojom živote. Pochádzam z krčmárskej rodiny, do pohostinstva som začal chodiť skôr než som sa naučil chodiť. Okrem toho miesto, kde sa stretávam s priateľmi, miesto, kde sa rozprávajú zaujímavé príbehy. Krčmári to majú dnes ťažké, mnohí asi zavrú prevádzky úplne. Dúfam, že keď sa toto šialenstvo skončí, bude ešte kam chodiť.“

EO: Pijete rád?

MJ: „Možno vás prekvapím, ale už dva týždne som v sebe nemal ani kvapku alkoholu. Aj pred dvomi týždňami to bol len symbolický štamperlík na mamine narodeniny. Samému piť mi nechutí. Alkohol je spoločenská droga. Teraz si radšej zapálim jointa. Verím, že tráva ma chráni pred vírusom. Lekári by s tým asi nesúhlasili, ale to je ich problém.“

EO: Po prečítaní vašej knihy mám dojem, že viete piť s nadhľadom. Tento spôsob pitia by som prirovnala k tvorbe poézie. Súhlasíte?

MJ: „Čo iné mi ostáva? :-) Nezamýšľal som sa nad tým nejako špeciálne. Pravdou je, že sa snažím pozerať sa na to, čo tu v tomto živote stváram s nadhľadom. Je to istý druh duševnej hygieny. Keby človek mal brať život príliš vážne, zblázni sa alebo sa zabije. A poéziu mám rád, sám občas nejaké krátke riadky napíšem.“

EO: Vaša kniha je úspešná. Priniesol jej úspech niečo nové do vášho života?

MJ: „Nerozmýšľam v kategóriách úspech či neúspech. Napísal som niečo, čo sa pár ľuďom páčilo, pár ľudí si tú knihu aj kúpilo. O komerčnom úspechu ale isto hovoriť nemožno. Keby som peniaze, ktoré som z predaja dostal rozpočítal na dobu, počas ktorej som knihu písal a prepisoval, vyšlo by mi pár desiatok eur na mesiac. Samozrejme, vďaka knihe som spoznal nových skvelých ľudí tu na Slovensku, ale aj v Česku, Poľsku či Ukrajine. To je fajn.“

EO: Kto ste? Kto je Milo Janáč?

MJ: „To asi celkom presne nezistím ani do konca svojich dní. Možno sa na to treba opýtať iných. „

Zobraziť diskusiu (0)