„Je mi teprve šestnáct a o životě toho ještě moc nevím, ale jedno vím s jistotou. Jestli já jsem pesimistická, tak jsou všichni dospělí, kteří pesimističtí nejsou, banda idiotů.“

Môj vzťah k Murakamimu ako autorovi bol dlhší čas pomerne ambivalentný. Po vynikajúcom Nórskom dreve som prečítal o niečo slabšie Na jih od hranic, na západ od slunce a pôžitok z Honu na ovcu mi čiastočne pokazil nie veľmi vydarený preklad. Kronika vtáčika na kľúčik bola však úplne iná šálka kávy a ja som začal chápať, prečo je Murakami vo svete taký populárny.

Kronika vtáčika na kľúčik je mimoriadne komplexným románom, ktorého zápletka sa na prvý pohľad javí ako úplne banálna, ale čím hlbšie sa čitateľ ponára do temných zákutí Murakamiho sveta, tým viac rozmerov naberá. Celý príbeh je vlastne jednou veľkou metaforou rozchodu, v ktorom sa dvaja, ktorí doteraz zdieľali jeden časopriestor, navzájom opúšťajú a unikajú do vlastných krajín. A ak chce jeden získať toho druhého naspäť, musí nájsť bránu, ktorá tieto dva svety spája.

„Pták na klíček opravdu existuje. Jak vypadá, to nevím. (...) Jenom slýchám jeho hlas. Sedne si vždycky někam poblíž na větev a natahuje po částech pružinu světa. Zpívá a tím pružinu napíná. Když nenatáhne pružinu, svět se zastaví. Tohle ale nikdo neví. Lidi na celém světě si totiž myslí, že světem hýbají nějaká mnohem ohromnější a komplikovanější obrovská zařízení. Ale v tom se mýlí. To ptáček na klíček obletuje různá místa a všude jen o kousek natáhne pružinu. Tak hýbe světem. Jednoduchou pružinou, jaká bývá v mechanických hračkách. Stačí jí jen natáhnout. Tu pružinku ale vidí jenom ptáček na klíček.“

Vzťahy sú kľúčovou témou, ktorá prepája všetky tri časti Kroniky vtáčika na kľúčik. Celý príbeh sa môže javiť ako akási štúdia, ktorá ide až na dreň vzťahov a ich filozofii, pracujúca rovnako s romantikou, ako aj s erotikou. Murakami rozoberá pôsobenie základných ľudských pudov na vyrovnané fungovanie vzťahu, zaoberá sa dôvodmi vzniku žiarlivosti a skúma mieru dôvery, ktorá je medzi partnermi nutná. Ako dobre naozaj poznáme ľudí, s ktorými zdieľame každodennú realitu? A ako dobre poznáme sami seba?

„Soudím, že život je něco mnohem omezenějšího, než si dokáži připustit lidé, kteří se zmítají v jeho vírech. Čas, kdy je život ozářen světlem, je přesně vymezený a velmi krátky. (...) a je to jen jedna jediná šance k poznání. Pokud člověk nestihne zachytiť nabízenou lítost zavčas, lhůta vyprší, zář pomine a on musí zbylý život trávit už jen v nesmírné osamělosti a lítosti. Plahočí se světem soumraku, kde ho nic nečeká. Drží pouze prchavé drobky toho, co mohl mít.“

O Murakamim sa hovorí (a on sám tieto tvrdenia nepopiera), že svojím literárnym štýlom sa odkláňa od autorov ázijského pôvodu. Svoje romány plní odkazmi na „západnú“ popkultúru – či už sa dotýkajú jedla, literatúry alebo hudby. Práve hudba preklenuje názvy jednotlivých dielov Kroniky vtáčika na kľúčik –Straka zlodějka, Pták prorokem a Ptáčník sú odkazmi na diela Rossiniho, Schumanna a Mozarta.

Murakami narába s jazykom nesmierne obratne, a tak sa jeho čitateľ teší nielen z fantastického/fantazijného príbehu, ale aj z krásnej stavby viet, ktorá vyslovene lahodí oku. Pri čítaní som často myslel na Davida Lyncha a na to, akým zážitkom by musela byť sfilmovaná Kronika vtáčika na kľúčik, ak by na režisérsku stoličku zasadol práve on. Práca oboch tvorcov sa totižto vyznačuje viacerými podobnosťami. Obaja využívajú magický realizmus na rozprávanie o základných ľudských problémoch, efektívne stierajú hranice medzi „neskutočným“ a realitou, svoje príbehy rozprávajú zväčša v symboloch a nie vždy, respektíve skoro nikdy, ich nevysvetľujú. Nechávajú na čitateľa/diváka, ako si ich význam vysvetlí a či ich vôbec postrehne.

„Na světě jsou věci, o kterých je lepší nevědět. A to jsou přesně ty věci, které lidi touží poznat nejvíc.“

Haruki Murakami napísal román, ktorý síce plynie pomalým tempom, ale zato ponúka hlboký, neprvoplánový príbeh. Plastické postavy a dokonalé vykreslenie vzťahov medzi nimi dotvára výnimočnú atmosféru pripomínajúcu magický, skoro až bizarný sen. Všetko v ňom so všetkým súvisí, súvislosti sa točia v kruhu a mávnutie krídel nám neznámych motýľov v ďalekej minulosti nás ovplyvní oveľa viac, ako by sme si dokázali predstaviť.

„Viděl jsi někdy stíny slz, Ptáčku na klíček? To vůbec nejsou obyčejné stíny, jaké kolem sebe vidíš běžně. To je něco úplně jiného. Přicházejí k nám z nějakého jiného, vzdáleného světa kvůli našim srdcím. Ba ne, v tu chvíli mě napadlo, že opravdické slzy jsou ty, co je prolévá stín, a ty, co roním já, jsou vlastně jen stínem. Ale v tomhle mi, Ptáčku na klíček, určitě nerozumíš. Když prolévá sedmnáctiletá holka slzy uprostřed noci ve svitu měsíce, může se stát cokoli. Vážně.“

Haruki Murakami: Kronika vtáčika na kľúčik I. – III.

Slovart, 2010; 2011; 2012

Zobraziť diskusiu (0)