Na začiatku príbehu sa zoznamujeme s Timom Jamiesonom, ktorý impulzívne prepustil svoje miesto v lietadle niekomu inému a rozhodol sa, že do New Yorku pôjde stopom. Podstata impulzívnych rozhodnutí sa vinie celým Kingovým príbehom. Dá sa povedať, že zasiahol osud, vďaka ktorému sa Tim Jamieson dostal do mestečka DuPray a zohral zásadnú rolu v nadchádzajúcich udalostiach. Čo by sa bez neho stalo s dvanásťročným Lukom Ellisom, ktorého rodičov zavraždili a Luka uniesli do prísne stráženého zariadenia – Inštitúcie? V Inštitúcii sa Luke zoznámil s ďalšími deťmi, ktoré postretol podobný osud ako jeho. Všetkých spája zvláštne nadanie – buď sú telepati, alebo ovládajú telekinézu. V útrobách Inštitúcie, ktorá až priveľmi pripomína nacistické koncentračné tábory, na nich lekári vykonávajú rôzne experimenty, ktorých účel sa deťom postupne vyjasňuje.

„Sú ako misionári, čo natískajú Ježiša Indiánom, ktorí sú takí... takí...“ „Naivní?“ odvážil sa Luke?
„Hej! Presne!“ Nicky stále civel do kamery. „Indiánom, ktorí sú takí naivní, že uveria hocičomu, vzdajú sa svojej pôdy za hrsť korálikov a zablšené deky, nadšení, že pôjdu do neba, uvidia všetkých svojich nebohých príbuzných a budú naveky šťastní! To sme my, tí naivní Indiáni, uveríme hocičomu, čo znie dobre, čo znie ako... šťastný... skurvene šťastný KONIEC!“(s.103)

King veľmi rád začína svoje príbehy zoširoka a občas trvá aj dvesto strán, kým sa v jeho románe udeje niečo zásadné. Tieto začiatky síce môžu vzbudzovať dojem, že sú len zbytočnou omáčkou, naťahujú príbeh a spomaľujú dej, ale nie je to tak. Majú veľmi dôležitú funkciu. Hovoria o všetkých tých všednostiach, ktoré sa hlavným protagonistom dejú a ktoré ich dostanú tam, kde ich chce King mať, bez toho, aby to pôsobilo nelogicky a unáhlene. Postupne si čitateľ uvedomuje, že si k protagonistom príbehu vytvoril vzťah, spoznal ich, začal chápať ich povahu a príčiny toho, čo robia – prosto sa s nimi zžil na maximálnej možnej úrovni. V Inštitúcii King tento typ úvodu preskočil a do akcie nás hodil už po šesťdesiatich stranách. Ani napriek tomu nie sú postavy vykreslené plocho, s kladnými budete súcitiť a ľutovať ich, a naopak, záporné postavy sa vám budú hnusiť a budete ich nenávidieť.

Inštitúcia sa určitým spôsobom líši od Kingových klasík, ako sú napríklad legendárne To či Žiarenie. Síce má napätie, zaujímavú zápletku, svižný dej a ponúkne aj pár zaujímavostí na ozvláštnenie príbehu, ale mrazivý pocit, na ktorý sme u Kinga zvyknutí, je tentoraz mierne utlačený do pozadia. Dôvodom môže byť to, že prvú polovicu románu by sme mohli považovať za vydarené young adult a là Stranger Things, ktoré by mohlo zaujať aj oveľa mladšie publikum, ako je Kingova primárna cieľová skupina. Autor kladie dôraz na odvahu, súdržnosť, odhodlanie a priateľstvo, ale postupne sa nálada románu mení a v druhej polovici príbehu Stephen naplno predvádza svoje majstrovstvo a svojim čitateľom ponúka to, vďaka čomu ho majú radi. Z Inštitúcie sa tak stane desivý príbeh, ktorého kvalitu vyzdvihuje otázka medzi riadkami.

„Dlh je komodita. Predáva sa a aj kupuje a v istom bode sa stal základom nielen americkej, ale aj svetovej ekonomiky. A predsa v skutočnosti neexistuje. Nie je to nič konkrétne ako plyn, zlato alebo diamanty, je to len idea. Prisľúbená platba. (s. 129). (...) Američania dohromady dlhujú vyše dvanásť biliónov dolárov. Peniaze, ktoré boli už minuté, ale nie zarobené, iba sľúbené. Paradox, aký si zamiluje iba účtovník. Kým veľká časť dlhu súvisela s hypotékami (...), citeľná sumička pochádzala z tých plastových obdĺžnikov, ktorý si každý nosil v kabelke či peňaženke: oxykodónu amerických spotrebiteľov.“ (s. 164)

Ako v mnohých svojich románoch, aj v Inštitúcii predkladá Stephen King morálnu dilemu. Vydavateľstvo Ikar zvolilo veľmi výstižný podtitul: Ktoré zlo je menšie? King sa znova pohráva s čitateľovou mysľou. Necháva ho na pochybách, dovolí mu uvažovať a ponúkne mu aj vlastné riešenia, ktoré neskôr sám vyvráti, a čitateľ už nevie, čomu má veriť. Môžeme sa pýtať, či je vyhľadávanie a prípadné využívanie mimoriadne talentovaných detí iba fikcia alebo sa Stephen King inšpiroval možnou realitou. Na záver zostáva otázka: Kto má pravdu?

„Svet stále exituje, Tim. To nie je štatistika, to je fakt. Sedemdesiat rokov po tom, čo Hirošimu a Nagasaki atómové bomby zrovnali so zemou, svet stále existuje, aj keď veľa krajín má atómové zbrane, aj keď primitívne ľudské emócie stále prevažujú nad racionálnym uvažovaním a povery maskované za náboženstvo stále udávajú smer politike. Prečo asi?“

Stephen King: Inštitúcia

Ikar, 2020

Preklad: Marína Gálisová

Zobraziť diskusiu (0)