Sídliskové detstvá

Toľkí by sme radi prepísali naše osobné dejiny, nech sú elegantnejšie či svetovejšie. Nie, nič na nich nezmeníme. Odohrávajú sa uprostred panelákových sídlisk, v bytoch s umakartovým jadrom a s chlebíčkami pre víkendových hostí.

Detvianská írečitosť v podaní debutantky Jany Iru je veľmi prozaická. Nenájdete v nej kroje ani podpolianske zvyky. V roku 1998 je Detva len tesne za hranicou režimov. Miestna fabrika krachuje. Len máličko ľudí patrí do množiny víťazov, väčšina patrí do tábora obetí spoločenskej transformácie. Podniky, v ktorých sa stretáva miestna mládež, sú stále viac krčmami ako barmi. Keď v meste vznikne prvá čajovňa, hostia sú okúzlení. Internety a mobily ešte nedeterminujú prežívanie času.

13-ročná Janka je v porovnaní s kamarátkami svoja: citlivá, so záujmom o kreslenie, knihy a Slobodu zvierat. Doma neznáša balkón zafajčený rodičmi a trápi sa ich postupným odcudzovaním. Najbližšou dôverníčkou (a trénerkou radikálnejších rozhodnutí) je jej staršia sestra. Navštevuje starých rodičov, ktorí, v ostrom kontraste s ňou, životy práve opúšťajú.

Je trochu odlišná, ale má kamarátky a po škole či cez prázdniny blúdi dôverne známymi ulicami Detvy. Pozná kúty, ktoré chalani zadymujú cigaretami. Všíma si ich oči aj svaly. Počúva ich, a tak rýchlo zistí, že niektorí sú drzí chvastúni a ďalší klamári. Len výnimočne sa vyskytne niekto plachý anenápadný.

„Vtedy a tam, v tom čase“

Jej dievčenské prebúdzanie je plaché i bláznivé. Najviac sa teší z toho, keď voči chlapcovi, ktorý sa jej páči, cíti lásku pokojne plynúcu a bezstarostnú.

V tomto rozprávaní sa nestane (okrem jednej tragédie) nič prekvapujúce. Janka postupne odkrýva všetky hladiny života vrátane tých riskantných. Na rozdiel od kamarátok registruje aj politické chaosy mladého Slovenska a pád Dvojičiek.

To už je študentkou bystrického gymnázia. Býva na intráku a rytmus jej objavov sa zrýchľuje. „Poryvy emócií do nás búšia a my máme pocit, že aj keď to tu bolo už miliónkrát, už nikdy to nebude ako vtedy – prvýkrát.“

Janka sa v závere ocitá na štartovacej čiare dospelosti. S krátkymi vlasmi a po prvom sexuálnom zážitku: „Som žena. Je čas ísť ďalej.“

Je obdivuhodné, že napriek veľkému priestoru venovanému všetkým možným mikropríbehom detvianskeho dievčaťa to čitateľa neomrzí. Autorka odzbrojuje svojou úprimnosťou.

Nevyrába falošné idylky. Neromantizuje, ale ani nezosmiešňuje svet, v ktorom vyrastala. Zachováva si sympatickú mieru intímnosti, prívetivosti a veľkorysosti voči všetkému, čo ju formovalo. Nemnoží vety, aby bola zaujímavá alebo kvôli objemu knihy. Rozvíja svoje príbehy, aby zostala verná sama sebe – presne takto intenzívne to predsa prežívala! „Moja Detva bude vždy len moja. Vtedy a tam, v tom čase.“

Jana Iru: Detvanka

Lindeni, 2026

Zobraziť diskusiu (0)