Rozbitý, márny, no z presvedčenia nezlomný

Momentálne sa môžeme v diele L. Klímu orientovať iba sťažka, väčšina bola zničená alebo narušená úschovami v rôznych pozostalostiach. Naposledy v držaní Kamily Lososovej. Tá do časti narušeného diela priamo autorsky zasiahla s cieľom udržať ho v celistvosti, respektíve doplniť, čo podľa jej úsudku chýbalo. Osud Klímovej tvorby je teda v dosť úzkom a neparadoxnom kontakte s celou jeho osobnosťou. Chaotický, neúplný, značne narušený, no s obrovskou vôľou s veľkým „V“, ako ju často sám Klíma skloňoval. Premýšľal o svojej identite teologicky, hoci výraz cirkvi vedome popieral a jej obraz podroboval mátožným ilúziám, aké, čiastočne príčinou legendy, čiastočne vedomou participáciou, kolujú v textových fragmentoch Klímových spisov.

J. Chalupecký tiež píše, že väčšinu biografických textov podrobil L. Klíma silnej autoštylizácii, a tak nemožno jeho vlastné záznamy považovať za autentické svedectvo. Ak by zaznelo v čírosti, dozvedeli by sme sa, že tento asketický, divoko pôsobiaci človek v detstve stratil prevažnú časť svojej bezprostrednej rodiny a to ho negatívne ovplyvnilo. Prakticky na celý život. V najužšom kontakte zostal s otcom, ktorý sa znovu oženil, no nemali najvrúcnejší vzťah. Myslím, že to nepreženiem, ak poviem, že mu klopal na dvere až vo chvíli, keď mu neostala žiadna iná existenčná možnosť. U otca mal zázemie, mohol sa venovať písaniu. Aj keď, prirodzene, u neho nezostáva celý život. Žil v lacných podnájmoch a zmietal sa v dilemách o sebaurčení. Keď bol nezávislý a sám, zväčša bol skôr žobrákom ako minimalistom, no vnútorné dekórum pestoval s reštaurátorskou precíznosťou.

Tisíce

Strán bez redakčného dozoru, bez vydania, v nebezpečenstve horúčky. Klíma preveľmi chcel, aby boli čítané s filozofickou dikciou, aby za nimi svietila jeho nejednoznačná, mysteriózna aura s mesiášskymi sklonmi. S nimi bol vo večnom boji, pretože tie najjemnejšie črty podroboval postupne najhorším zlozvykom, až ich prostredníctvom ostáva zanedbaný a vulgárny. Pravda — s obrovským talentom.

Najviac ho ovplyvnilo filozofické učenie nihilizmu, konkrétne F. Nietzscheho, no tiež myslenie A. Schopenhauera. U Schopenhauera obdivoval, že mal v paralele s filozofiou aj cítenie umelecké. No a podobne ako starovekí učenci v Indii a v Grécku, ich prejav sa stal ich vlastným aktom a životným štýlom. Aj L. Klíma sa nútil k prísnemu pôstu, kázni nad sebou, hoci spočiatku sa díval na všetko náboženské kritickou optikou nihilizmu. Alkoholu sa aktívne venoval až v neskoršej životnej etape. Ten jeho písanie ešte viac eskaloval.

Sternenhoch, Sternenhoch…

Ty nenapraviteľný ničomník. Chladnokrvný blázon. Škaredý, nad to všetko však majetný, vplyvný. Práve preto si mohol nárokovať na krásnu Helgu. Na jeho nešťastie, žena bola tvorom slobodným, živým, eroticky zobudeným. Sternenhoch si vzal individualitu, nie pokornú a submisívnu slúžku. To sa mu stáva najväčším trestom. Nezapadá do apriórneho poriadku vtedajšieho sveta, kde jej vopred bola daná nutnosť zaostávať. Byť v komunikácii s normami, diplomaticky participovať na statkoch. Formálne byť ich estetickým zázemím, manželkou, aby hnusný Sternenhoch neostal v staromládeneckej hanbe.

Helga však nie je dominantná intelektuálne. Nad Sternenhochom prevažuje mladosťou, silou tela, pretože on sám vie, že krása v celej svojej podstate odmieta takýto suchý, diplomatický vzťah. Kvôli konvenciám sa ho nevzdá, no kvôli temperamentu ho nenaplní potrebnou solidaritou. Ba čo viac, Helga je ochotná dopustiť tragédiu, aby ukázala svoju osobnostnú prevahu nad vetchým šľachticom.

Helgina osobnosť je premenlivá — čo sa spočiatku javí ako znak osvietenia, razom sa v reflexii mení na pokrivenú, goticky hororovú realitu. Nežný, no posmešný smiech sa mení v animálny milenecký ston. No a svedectvo o skutočnej sebavôli mladej manželky ostro naruší šľachtickú psychiku a manipuluje konanie, redukuje ho na impulzívnosť. V nej ostáva odsúdený na fikciu bludov a predstáv.

Ladislav Klíma toto dielo koncipuje ako denník. Napriek svojej krvavej a pornografickej povahe ho sám označuje za groteskné. Chce však, aby v kontexte literatúry neexistovalo len ako text, no tiež ako potenciálna možnosť konania v celej svojej beštiálnej skratovosti. Len tak surové dokáže prežiť a získať si dôveru samotného autora, ktorý bol síce mimoriadne plodný, no tiež ostýchavý. Sebalikvidačný. Preto sa na vydanie dostáva mesiac po jeho smrti. V roku 1928. Ladislav Klíma by bol mal vtedy stále 49 rokov.



Ladislav Klíma: Utrpení knížete Sternenhocha
Maťa, 2023

Zobraziť diskusiu (0)