Malá hra na úvod
Čo si myslíte o ľuďoch bez domova? Dve, možno tri holé vety. Len tak pre seba. Ak medzi priamymi asociáciami bolo, že si za to môžu sami, je dobré tento pohľad zmeniť od základu. Prvá lekcia – prestaňme si hovoriť, že podať pomocnú ruku je klišé. Občianske združenie Odyseus vytvára na Slovensku podmienky pre ľudí z vylúčených komunít, pomôžme aj my.

Všetci a všetky vyčlenené zažili desiatky prednášok o tom, čo by mali na sebe zmeniť. Pravidelne to počúvali a počúvajú vo svojom bezprostrednom aj širšom okolí, aj medzi sebou. Väčšina z nich vie, že sú na tom zle. Že zlyhali a mali by so sebou niečo robiť. Teraz preberáme štafetu my, pretože ak pasívne konštatujeme – už sme ti šancu dali, vo väčšine prípadov klameme. Nestačí pár drobných alebo občasné overenie zdravotného stavu.

Aby sme pre vyčlenených vytvorili lepšie podmienky, musíme začať s vlastným pohľadom na závislých a vyčlenených. Ako som už spomenul, netreba si idealizovať, kam bude smerovať tento príbeh. Rovnako si netreba romantizovať komplikovanosť a myšlienkovú komplexnosť textu, ako to prinášajú známi angloamerickí spisovatelia – žiadny bratislavský Trainspotting. Rovnako však žiadny manuál na prežitie à la „Som z toho vonku“.

Aj k nám vedie dlhá cesta
Kniha nie je svedectvom úspechu liečby, ale dobrým, priamym svedectvom prežívania so všetkými pokusmi, ktoré k nemu patria. Peter videl svoju nápravu vo viere a v úprimnosti k ľuďom. To by však musel prekonať strach z nich. V intímnych chvíľach priznáva, že telesnosť je mu známa skôr z platonickej, vzdialenej roviny, a keď sa o ňu pokúša naozaj, zlyháva. Je plachý. Hľadá si k nám aj k sebe miesto cez svoje verše. Zopár ich zakomponoval aj do tejto knihy. Vidieť, ako si hľadá medzi nami svoje miesto, hoci túžbu mystifikuje.

V naozajstnej podstate hľadá dôverný dotyk. Aspoň prostredníctvom svojej literárnej postavy. Protagonista Laco si myslí, že je slabý, a tuší aj pozná svoju fatálnu diagnózu, ktorou je slabosť voči nebezpečným a dobrým veciam. Ponúkajú sýtosť poznania a odhaľujú ostrosť jeho hrán. Na ten farbistý svet Peter nikdy nezabudol. Hlavná postava z jeho príbehu hovorí kamarátovi z detstva aj zo strednej školy:

„Na to nikdy nezabudneš. Sú to silnejšie zážitky ako čokoľvek z bežného života.“ (str. 147)

Laco
V jednoduchosti vyslovenia mena Laco je veľa smútku. Učil sa ho rešpektovať aj mu vzdorovať. Mal svoje ciele aj platonickú lásku. Pýtal sa, prečo skúsil s nebezpečenstvami prestať, a keď si mal otázky zodpovedať, priznal, že zlyhá. Dívame sa na to, ako to skúšal, ako sa stretával s rôznymi verziami seba cez priateľov. Mali podobné východiská a zaujímali k nim vlastné postoje. Niekto sa rozhodol, že skoncoval nadobro. Šľachetné, ale v tomto vzťahu, žiaľ, človek nie je ten, kto rozhoduje.

Laco sa rozhodoval permanentne. Tiež som si hovoril, že malé pivo nikomu neublíži. Že cigareta s ostatnými závislosťami môže mať sotva čosi spoločné. Táto kniha mi tento pohľad zmenila. Laco sa vedel pohybovať v hodnotách, čítať, čo je optimálne pre normálny život. Opakoval by som sa, ak by som písal, že si to uvedomuje takmer každý. Ak však každý deň vie, že zlyhal či zlyhala, nemusí vládať nanovo.

VAROVANIE: malá dávka morálnej hygieny bez cenzúry
Aj ľútosť chce prácu s inteligenciou. Možno prekvapivo, ale aj fakt, že niekto sa má cítiť, že je nám rovný. Ako reagujeme, keď vidíme niečo milé? Meníme hlas, používame citoslovcia, výskame od šťastia, šaškujeme, rozplývame sa. Chceme vlastniť všetky šteniatka sveta a bozkávať hlavy novorodeniat do svalovice pier. Aj to je asi trochu prehnané. Teraz si za šteniatka dosaďte niekoho, kto nevonia a sedí na lavičke v parku, keď idete domov. Nepoviete nahlas, čo si myslíte. To je dobrý začiatok. O krok ďalej je povedať si – nemyslím si o tebe nič zlé, nič o tebe neviem, ale viem, že máš šancu.

Peter Šlepecký: Láska spred Slovnaftu
Občianske združenie Odyseus, 2024

Zobraziť diskusiu (0)