Smrť je stále rovnaká

Na ťažkých vodách Dnepra sa vznášajú kryhy a nad frontovou líniou drony. Moderné technológie vojnu na východe Ukrajiny zmenili. Je smart – nechýba termovízia a satelitný mobilný telefón. Pocity chladu, zúfalstva či krutosti každého druhu sú však rovnaké ako v starých vojnách. Aj smrť je rovnaká – definitívna a nekompromisná, zákerná a uvrhujúca človeka do sveta večnej tmy a osamelosti.

Rozprávačom je Kôň (každý musí mať zákopovú prezývku). Vzbudzuje obdiv, pretože je vlastne Poliak. Zanechal vo Varšave pekný byt a inteligentnú prácu. Teraz sa tlačí so spolubojovníkom Potkanom v tom najzúfalejšom kryte v blízkosti nultej línie.

Chráni ho iba úbohé maskovanie a nepomôže mu ani dobrá povesť šikovného pilota dronov. Moderná ukrajinská armáda „šmrncnutá“ Západom a plná fešných chlapcov bojujúcich proti Mordoru je v tej chvíli iba mýtom.

Jeho spoločnosťou sú spomienky na detstvo u deda v škaredej postnemeckej dedine pri Legnici. Otec odmietal oživovať ukrajinské korene. „Žiadni miešanci nie sme. Sme normálni Poliaci. Normálni ľudia.“

Bokom nezostane nikto

Kôň vie aj o inom pocite z detstva. „Si na svete sám, objavil si sa v ňom náhle a nie z vlastnej vôle, nik tu s tebou nie je a nikdy nebude.“

V zákope na zlom brehu Dnepra sa jeho identita vypĺňa nečakaným spôsobom. Ako historik dokáže formulovať múdrosti o ukrajinských dejinách konfrontovaných so sovietskym imperiálnym myslením. To mu však veľmi nepomáha, keď musí strieľať na ruských vojakov alebo rozhodovať o tom, či si dáky úbohý zranený Burat zaslúži zľutovanie (zajatie) alebo smrť. „Netúžil si ničiť, nechcel si zabíjať, nebažil si po násilí, Kôň, chcel si stavať a nie ničiť, chcel si chrániť život pred smrťou.“

Realizmus tejto prózy kompromisy nepozná. Ukrajinci v zákopoch nemajú skvelú minulosť. Spomínajú na sovietske časy, iní zase boli fašizujúci nacionalisti. Cudzinci bojujúci na ukrajinskej strane nemajú žiadnu minulosť – strážia si tajomstvá a skrývajú sa za prezývky.

Armádne postupy sú ako v každej inej armáde absurdné. Hrdinstvo je zahádzané blatom i krvou a hrdinovia majú alkoholicky rapavé tváre. Vojna je hrubá, nie je estetickou záležitosťou. Veľkolepé bývajú hádam len víťazné prehliadky a retušované fotky určené verejnosti. Rozčarovania tohto druhu nič podstatné neznamenajú v hodnotení toho, kto je obranca a kto agresor.

Román Szczepana Twardocha – autentický, presný a nepatetický – nepodporuje ilúzie, ale dokumentuje zlo ozbrojenej nenávisti. Null je próza aktuálna a angažovaná, nikto pri nej nemôže zostať bokom.

Szczepan Twardoch: Null

Preklad Alexander: Horák

Absynt, 2025

Zobraziť diskusiu (0)