Laurus
Jevgenij Vodolazkin je literárny vedec pôvodom z Kyjeva. Pôsobí na Oddelení staršej ruskej literatúry Inštitútu ruskej literatúry (Puškinovho domu) Ruskej akadémie vied. Zaoberá sa hlavne kultúrou Starej Rusi. Okrem vedeckých publikácií z danej problematiky však veľmi dobre zvláda aj umeleckú tvorbu. Je autorom niekoľkých próz, ktoré stihli pozbierať i zopár zaujímavých ocenení. Jeho zrejme najznámejším opusom je román Laurus inšpirovaný práve ruským stredovekom.
Na slovenskú verziu sme si museli chvíľu počkať, ale trpezlivosť sa v tomto prípade skutočne mnohonásobne vyplatila.
Laurus totiž dostal do vienka naozaj skvostnú typografickú vizáž, keďže vyšiel u Petrusa v nádhernej edícii TERRA. Famózny jazykový prevod zabezpečil Valerij Kupka, ktorý mu venoval niekoľkoročné prekladateľské úsilie. (Vraj čosi okolo dvoch rokov poctivej práce. Komu česť, tomu sláva - klobúk dole!) Naviac je kniha ilustrovaná detailmi krásnych malieb od ruského maliarskeho klasika Michaila Nesterova.
Sme na Starej Rusi, hlboko v histórii. V Rukinovej osade pri Kirillovom kláštore. Píše sa 8. máj roku 6948 od Stvorenia sveta, čo zodpovedá letopočtu 1440 od Narodenia nášho Spasiteľa Ježiša Krista. Je deň svätého Arsenija a v Rukinovej osade sa narodí chlapec. Na siedmy deň od narodenia je pokrstený a po svätcovi pomenovaný – Arsenij. Stredovek je neúprosný ku každému, k novorodencom je však obzvlášť krutý. Máloktorý prežije prvú zimu. Arsenij sa zaradí k šťastnejším a nielen to. Osud mu nachystá dlhú a veľmi pohnutú životnú púť. Postihnú ho mnohé príkoria, ohromné tragédie aj nekonečné utrpenie svoje i blížnych svojich. Mnohokrát vypije do dna kalich horkosti, ale vykoná i nesmierne veľa dobra, kým sa naplnia jeho dni.
Arsenijova svetská a zároveň duchovná cesta sprevádzaná jeho početnými vnútornými premenami tvorí chrbtovú kosť originálne vystavaného príbehu, na ktorom Vodolazkin vykresľuje fascinujúce obrazy stredovekého sveta. Sýte, plné, farbisté, jemnocitné i hrôzostrašné výjavy zo Starej Rusi, Európy či Orientu Vodolazkinovi doslova ožívajú pod rukami. Napriek tomu, že sa podľa autorových slov jedná o „nehistorický“ román, história tu k čitateľovi prehovára v dostatočnej miere. Laurus je akási kronika oživnutých, prevažne staroruských stredovekých reálií. Obyčajné dni sužované pravidelnými morovými ranami postihujúcimi celé dediny, mestá, prostý ľud i šľachtu. Povery, tmárstvo, kacírstvo idú v jednej ruke s odvekou túžbou po poznaní. Liečitelia i šarlatáni, pravoslávni i jurodiví, živé prejavy Božej vôle v podobe zázrakov – o pestrý stredoveký kolorit rozhodne núdza nie je.
Vodolazkin o ňom rozpráva priamočiaro a transparentne, takže čitateľ nemusí mať obavy, že by sa v tomto inak pomerne košatom texte zamotal či nebodaj načisto stratil. Priamosť však, samozrejme, obsahuje i patričnú nadstavbu zahrnutú do vrstevnatých úvah o zmysle života či podstate dobra a zla a podobne. Značnou časťou textu sa ako výrazná melancholická stuha vinie i bolestné vyrovnávanie sa so stratou blízkej duše a tiež nezlomná viera v opätovné stretnutie kdesi v inom priestore alebo čase. Nájde sa tu vskutku dostatok provokatívnych momentov udržiavajúcich mozgové synapsie vo zvýšenej aktivite. Autor sa vlastne dotýka tém výrazne prekračujúcich stredoveký historický rámec, keďže k nim jednotlivec i širšie spoločenstvo istý postoj zaujíma prakticky vždy.
Vodolazkin to formálne rieši pomerne filigránsky a humorne. Z časovej linearity si prosto nerobí príliš ťažkú hlavu, takže minulé i súčasné akoby tu zopár chvíľ bežalo naraz v jednom obojstranne priechodnom tuneli. Je to zaujímavý a vhodne zvolený nápad, lebo celkovú rozprávačskú konzistentnosť vôbec nijako nenaruší a navyše vytvára vcelku vtipné situácie, ktoré aj trocha preveria čitateľovu/čitateľkinu vnímavosť. (Pri tých plastových fľašiach mi normálne zabehlo, reku, že toto musí byť veľmi škodoradostný škriatok nasadený odniekiaľ z úplne inej knihy! A ty dumáš, hlbokú pointu v tom hľadáš, až napokon porazenecky uznáš, že si z teba pán spisovateľ akurát robí dobrý deň.)
Mimovoľne ma to však priviedlo k myšlienke, že Laurus je nielen román nehistorický, ale aj takpovediac „nečasový“ a v univerzálnom posolstve nadčasový. Nech je, ako chce, napísaný je svojsky s veľkým autorským kumštom. Takéto dielo veru nevychádza každý deň.
Jevgenij Vodolazkin: Laurus
Vydal: Petrus 2019 (edícia TERRA)
Preklad: Valerij Kupka
Ilustrácie: detaily obrazov Michaila Nesterova
390 strán