O tom, čo v Španielsku nebolo pred rokom 711

Ryža, pomaranče, citróny, cukor, korenie, cesnak, baklažány, cícer, šošovica, broskyne, marhule, figy, dule, granátové jablká, sušené ovocie, šafran, koriander, marcipán, turrón a ďalšie sladkosti z mletých mandlí... a takto by sme mohli pokračovať ešte naozaj riadnu chvíľu.

Čím bol teda vyššie spomenutý letopočet taký výnimočný? Bez dlhých tirád povedzme, že zhruba v tom čase začína byť španielsky juh intenzívnejšie osídľovaný novopríchodiacimi ľuďmi, ktorí budú známi pod ustáleným pomenovaním Mauri. Zväčša ide o berberských obyvateľov severoafrických púští (silná koncentrácia je badateľná napríklad v hraniciach dnešného Maroka) s minoritnejším zastúpením arabského etnika, ktorí v priestore španielskej Andalúzie nachádzajú nové domovy. Dominujúcim prvkom je tu však práve ono arabské kultúrne prostredie. Jeho najzásadnejší ideologický faktor – islam – bude v nasledovnom historickom vývoji neprehliadnuteľným vkladom k formovaniu tváre západoeurópskeho spôsobu života i myslenia. A rovno dodajme, že sa tak bude diať vedno s vplyvom judaizmu. Ďalších päť storočí tak Andalúzia predstavuje akési živé laboratórium, kde možno z rôznych strán sledovať hoci aj napätú, ale predsa len rovnováhu, v akej koexistuje mimoriadne rozmanitá národnostná spoločnosť vyznávajúca niektorú z troch najväčších monoteistických vieroúk. Až dovtedy, kým aj tu všetko mečom neovládne monokultúra katolicizmu vyexpandovaná zo španielskeho severu. Napriek tomu (alebo práve preto?) však judaizmus aj islam zostávajú navždy pevne votknuté do častokrát silne pohnutej španielskej historickej identity.

Aleksandra Lipczak sa preto vydáva (nielen) na „miesto dejinného činu“, ktoré prebrázdi najrôznejšími smermi. Zhromažďuje dobové príbehy, prechádza množstvo dochovaných historických pamiatok a prameňov, rozbaľuje a osvetľuje mnohé z kvanta nekonečne zauzľovaných historických spletencov. Na dostatočnom množstve príkladov efektívne demonštruje tesné prepojenia či spojitosti medzi hlbokou minulosťou a najaktuálnejším dneškom odrážajúcim najsúčasnejšie nálady v španielskej spoločnosti. Vo výsledku teda ide o živú dejepisnú skladačku, kde prakticky v každom odseku odkryjeme nejaký podstatný dielik do konečného celku. To je zároveň hádam i jediná menšia čitateľská prekážka. Informácie akoby naozaj vyskakovali z každého riadku, takže text ako finálny produkt má veľmi nadrobno nasekanú rytmiku. Občas bolo potrebné kvôli dôkladnejšiemu porozumeniu spracúvanej látky vrátiť sa o pár strán späť. S trochou disciplíny je to však jednoducho zvládnuteľný problém.

Lajla znamená noc mimo iného vraví najmä o tom, že i napriek nepopierateľným ťažkostiam a nedostatkom je diverzita vždy prínosnejšia než monokultúra.

Aleksandra Lipczak: Lajla znamená noc

Absynt 2023, (edícia Prokletí reportéři)

Preklad: Martin Veselka

256 strán

Zobraziť diskusiu (0)