V tomto roku k nám letné horúčavy dorazili už v polovici júna, SHMÚ takmer denne vydáva výstrahy pred vysokými teplotami. Pomyslieť v takomto čase na návštevu Afriky sa javí ako čisté šialenstvo. Literatúra našťastie umožňuje spoznávať iné svetadiely a životy ľudí bez toho, aby sme sa pohli z miesta, trebárs z pohodlného kresielka vedľa stolíka s dobre vychladeným nápojom.

V ostatnom čase som natrafil na niekoľko zaujímavých románov z afrického svetadielu, o ktorom som mal doteraz matnú, takmer nulovú predstavu. V Afrike som nikdy nebol, preto sa neodvážim predstierať, že zlomkovitý obraz, ktorý som si na základe zopár kníh vytvoril, zodpovedá jej komplikovanej realite. Navyše, Afrika je veľká a život v jej častiach sa diametrálne líši. Pekne to vystihuje úryvok z nového románu britskej spisovateľky Zadie Smith Swing Time:

Carrapichana som dobre nepoznala a keď sme sa doteraz jediný raz rozprávali, dosť som sa strápnila. Bolo to počas letu do Toga (...) „Aká je?” opýtala som sa ho, keď som sa ponad neho dívala cez palubné okienko. Na mysli som mala, hlúpa, otázku: „Aká je Afrika?” „Nebol som tam,” odvetil chladne a ani sa na mňa nepozrel. „Veď tam prakticky žijete – čítala som váš životopis.” „Nie. Bol som v Senegale, Libérii, Pobreží Slonoviny, Sudáne, Etiópii – no ešte nikdy v Togu.” „Viete predsa, ako som to myslela.” Očervenel, obrátil sa ku mne a spýtal sa: „Ak by ste leteli do Európy a zaujímalo by vás, aké je Francúzsko, pomohlo by vám, ak by som vám opísal Nemecko?”

Romány, o ktorých chcem porozprávať v týchto letných jednohubkách, sa v mnohom rôznia, no majú aj spoločné črty. Ich autormi sú ženy, všetky sa narodili v štátoch Afriky, študovali zväčša v USA alebo v Európe a píšu po anglicky, väčšinu času žijú mimo Afriky, no z ich románov cítiť spriaznenosť a silné puto s krajinami, z ktorých pochádzajú. Všetkých päť kníh sú románové prvotiny; sú to buď vôbec prvé vydané diela autoriek, alebo pred prvým románom debutovali zbierkou poviedok. Romány nevynikajú po formálnej stránke, zaujali ma predovšetkým autentickosťou výpovede, ukotvením v dejinách a súčasnosti svojej krajiny a kontinentu, témami, ktoré v krajinách, z ktorých pochádzajú, sú často tabu alebo kontroverzné, ako aj prekvapujúcimi dejovými zvratmi.

Som presvedčený, že o piatich autorkách – dvoch z Nigérie, po jednej z Ghany, Kamerunu a Zimbabwe – budeme ešte v budúcnosti počuť.

Yaa Gyasi: Návrat domov

Ak sa bližšie prizriete mape Ghany, nájdete tam rad hradov a pevností, ktoré sú dnes súčasťou Svetového dedičstva UNESCO. Vyrástli medzi r. 1482 a 1786 pozdĺž päťstokilometrového Zlatého pobrežia (ako sa vtedy Ghana nazývala) a slúžili ako opevnené strediská obchodu so zlatom, vzácnymi drevinami a hlavne otrokmi. Pohľad na ich múry bol poslednou spomienkou, ktorú si so sebou otroci odnášali z vlasti na strastiplnú cestu loďou cez Atlantik, ktorú mnohí neprežili a z ktorej nebolo návratu.

Neďaleko jednej z týchto impozantných stavieb, blízko bielych hradieb pevnosti Cape Coast, sa začína dej debutu ghansko-americkej spisovateľky Yai Gyasi Homegoing (vyd. Knopf, 2016; česky Návrat domů, Mladá fronta, 2016, prel. Petra Diestlerová). Mladá autorka sa narodila v r. 1989 v Mampongu (Ghana), no väčšiu časť detstva prežila v americkej Alabame a študovala o.i. na prestížnej Stanfordovej univerzite. Myšlienka na román Návrat domov v nej skrsla, keď v r. 2009 po prvýkrát od raného veku navštívila rodnú krajinu. Cieľ jej debutu je mimoriadne ambiciózny: vtesnať vyše dvesto rokov do nejakých 320 strán textu rodinnej ságy – na jednej strane dejiny Ghany, na druhej osudy otrokov a ich potomkov na americkom kontinente.

Dej románu sa odvíja vo dvoch vetvách rodokmeňa potomkov Maame, príslušníčky kmeňa Ašantov, pričom sa pravidelne striedajú epizódy z osudov členov jednotlivých generácií. (V orientácii čitateľovi pomáha rodostrom v úvode knihy.) Na počiatku stoja Maamine dcéry, nevlastné sestry Effia a Esi. Zatiaľ čo Effiu vydajú za britského dôstojníka, ktorý slúži v Pevnosti (mnohí britskí kolonisti si, popri manželke a deťoch doma, vydržovali ďalšiu manželku a potomstvo v Afrike), Esi príslušníci nepriateľského kmeňa zajmú a predajú do otroctva.

V zlomkoch zo života šiestich generácií Effiiných potomkov sa zrkadlia osudy Ghany a jej obyvateľov: kmeňové vojny, obchod s otrokmi, spolužitie i zrážky s britskými kolonizátormi, boj za nezávislosť krajiny a jej dnešok. Marjorie zo súčasnej generácie pripomína autorku: vysťahovala sa s rodičmi z Ghany do Alabamy, chodí do prevažne černošskej školy a zažíva na vlastnej koži, že v USA existuje rasová nerovnosť a predsudky nielen medzi bielymi a čiernymi, ale aj – napriek rovnakej farbe pleti – medzi afroamerickými „starousadlíkmi“ a nedávnymi „privadrovalcami“ z čiernej Afriky.

Príbehy Esiinej vetvy rodu zas zosobňujú ťažké osudy otrokov a ich potomkov na americkom kontinente: na plantážach amerického Juhu, v lodeniciach Marylandu, uhoľných baniach Alabamy, jazzových kluboch a drogových brlohoch Harlemu prvej polovice 20. storočia aj v súčasných Spojených štátoch. Oblúk sa uzatvára Marcusom, ktorý „když poprvé spatřil zblízka oceán, zvedal se mu z něj žaludek (...) Když byl malý, otec mu řekl, že černoši nemají rádi vodu, protože je sem přes ni přivezli na otrockých lodích. Proč by měl černoch chtít umět plavat? Dno oceánu je beztak poseté černými těly.“ Otec mu donekonečna vykladal o otrokárstve, o komplexe väzenských nútených prác, o segregácii a hnutí za rovnoprávnosť. To Marcusa nakoniec priviedlo k štúdiu sociológie, k hlbšiemu poznaniu Ameriky a postavenia jej čiernych obyvateľov, a nakoniec – vedno s Marjorie – k symbolickému návratu domov, návšteve slnkom prežiarenej Ghany.

Už synopsa románu vyniesla Yae Gyasi sedemmiestnu zálohu od vydavateľstva. Bol to úspešný ťah, lebo autorka za svoj debut zožala celý rad literárnych cien a oslavných recenzií. Román však nie je bezchybný; tým, že ženám alebo mužom z každej generácie je venovaný obmedzený priestor a zachytáva len relatívne krátke výseky z ich života, je ťažké sa s postavami románu emocionálne zžiť; ich príbehy, hlavne v americkej vetve, pôsobia trochu schématicky. Pripomienky a výhrady kritikov však nespochybňujú nesporný talent mladej spisovateľky. Román bol už okrem češtiny preložený napr. do taliančiny, španielčiny, katalánčiny a portugalčiny.

Ayòbámi Adebáyò: Ostaň so mnou

V civilnom práve Nigérie ako celku nie sú zakotvené polygamné manželské zväzky. Z jej 36 spolkových štátov však v dvanástich, v ktorých vládne islamské právo šarí'a, sú polygamné manželstvá postavené na roveň monogamným.

Jedžida a Akin, hrdinovia románu Stay With Me (Ostaň so mnou, vyd. Canongate Books, 2017) od mladej Nigérijčanky Ayòbámi Adebáyò (nar. 1988), sú presvedčení, že sú jeden pre druhého stvorení a že nikoho ďalšieho vo svojom živote nepotrebujú. V ich vzťahu sa však čoskoro objaví nečakaná trhlina. Akin hovorí: „Zamiloval som sa do Jedžidy na prvý pohľad, o tom niet pochybností. Sú však prekážky, cez ktoré sa nedokáže preniesť ani láska. Kým som sa neoženil, veril som, že láska všetko premôže. Čoskoro som však zistil, že nedokáže zvládnuť štyri roky bez detí. Ak je jarmo priťažké a pretrváva príliš dlho, aj láska sa ohne, praskne, hrozí, že sa rozbije, a často sa to naozaj stane. Aj keď z nej nakoniec ostane pri vašich nohách rozosiatych iba tisíc úlomkov, neznamená to, že to už nie je láska.“

Tradičný imperatív „milujte sa a množte sa“ po štyroch rokoch bezdetného manželstva vedie k zdanlivo logickému vyústeniu: jedného dňa na dvere bytu mladých manželov zaklope prvá nevlastná matka Jedžidy (najstaršia z manželiek jej otca) v sprievode Akinovho strýca a privedú so sebou „riešenie“ ich manželského problému – novú manželku pre Akina.

Zúfalá Jedžida pochopí, že jediným spôsobom, ako dokáže zachrániť manželstvo, aké si vysnila, a Akinovu lásku, je otehotnieť skôr ako nová manželka. Nakoniec sa jej to podarí, no všetci zúčastnení za to zaplatia cenu, ktorú si vopred nedokázali predstaviť.

Príbeh vzťahu, ktorý rozvrátili tlak okolia a rodiny, neinformovanosť o sexuálnom živote, „tradičné hodnoty“, povery a predsudky, vystavala autorka zo striedajúcich sa pohľadov oboch hlavných postáv. A vybudovala ho veľmi umne: pokiaľ čitateľ miestami nadobudne dojem, že mu je v príbehu Jedžidy a Akina už všetko jasné, že dokáže predvídať jeho vyústenie, že vie, kto je v ňom „dobrý“ a kto ten „zlý“, kto koná správne a kto chybuje, potom ho autorka vzápätí prekvapujúcim zvratom vyvedie z omylu.

Hoci príbeh nakoniec dospeje k náznaku pozitívneho vyústenia, jeho celkové vyznenie je smutné. Vyše dvadsať rokov, ktoré v románe ubehne na pozadí turbuletných udalostí nigérijských dejín 80. a 90. rokov, je premárnenou príležitosťou na šťastný život, šancou, ktorú zahubili neschopnosť alebo nemožnosť vzoprieť sa tradíciám, hrdosť i ostych, nepochopenie a nedôvera.

Chinelo Okparanta: Pod africkými jabloňami

V Nigérii druhej polovice 20. storočia sa odohráva aj román Under the Udala Trees (voľne: Pod africkými jabloňami, vyd. Granta Books, 2015) od Chinelo Okparanty. Autorka pochádza z prístavu Port Harcourt na juhovýchode Nigérie (počas nigérijskej občianskej vojny v r. 1967-70 bol súčastou Biafry, ktorá sa pokúsila od Nigérie osamostatniť). Keď mala desať rokov, jej rodina sa vysťahovala do USA, študovala na známej Rutgersovej univerzite. Debutovala zbierkou poviedok Happiness, Like Water (vyd. Granta Books, 2013), Under the Udala Trees je jej prvý román. Časopis Granta autorku vybral v apríli 2017 do zoznamu Best of Young Americal Novelists (najlepších mladých amerických románopiscov), ktorý zverejňuje raz za desaťročie.

Román sa dotýka tabuizovanej stránky nigérijskej spoločnosti, postavenia ľudí inej sexuálnej orientácie a represií voči nim. Jeho motiváciu vystihuje autorkina záverečná poznámka: „Dňa 7. januára 2014 podpísal prezident Nigérie Goodluck Jonathan zákon, ktorý kriminalizuje vzťahy medzi príslušníkmi rovnakého pohlavia a podporovanie takýchto vzťahov. Tieto zločiny sa podľa zákona trestajú až štrnásťročným väzením. V severných štátoch je trestom ukameňovanie. Román sa usiluje poskytnúť mocnejší hlas nigérijským marginalizovaným LBGTI spoluobčanom a dať im miesto v dejinách nášho národa.“

Ak máte po tomto úvode obavy, že dielo je iba akousi politickou LBGTI agitkou, nie sú opodstatnené. Okparanta rozpráva pôsobivý príbeh hrdinkinho spoznávania vlastnej inakosti, márnych snáh vypudiť ju, zbaviť sa jej a prekonať ju, a konečne zmierenia sa a vyrovnania sa so svojou prirodzenosťou.

Úvodné kapitoly sa odohrávajú v roku 1968, v druhom roku občianskej vojny. Biafra, bojujúca o nezávislosť, umiera na hladomor a pustoší ju presila centrálnej nigérijskej armády. Podvýživené deti s nafúknutými bruchami žobrú po uliciach, popri cestách ležia mŕtve telá. Pri leteckom nálete zahynie v troskách domu otec Idžeomy, hrdinky románu, a matka zverí maloletú dcéru na výchovu do rodiny učiteľa v neďalekom meste. Idžeoma musí o dva roky učiteľov dom opustiť, keď vyjde najavo jej lesbický vzťah k rovesníčke Amine.

Matka sa snaží dcérinu „inakosť“ vykoreniť nekonečnými lekciami z Biblie, vyberá z nej relevantné pasáže, donekonečna ich s dcérou omieľa a núti ju sa s nimi stotožniť. Aj neskôr, už dospelá, je Idžeoma pod tlakom matky a okolia „žiť normálne“, vydať sa: „Muž je jedno koleso, žena druhé. Jedno koleso ide pred druhým, to nemá na výber a musí ho nasledovať. Je však isté, že žiadne koleso nemôže naplno fungovať bez druhého. Aký má zmysel existovať ako neúplne fungujúca ľudská bytosť?“ Idžeoma zároveň nedokáže vzdorovať svojej túžbe, stretáva sa s novou priateľkou Ndidi, tajne s ňou navštevuje miesta, kde sa schádzajú lesbické páry, je svedkom aktov brutálneho násilia: dvoch gejov ubitých na smrť, upálenej lesbičky, vypálených a spustošených miest ich stretávania.

Idžeoma nakoniec tradícii podľahne, vydá sa za kamaráta z detstva a má s ním dcéru, pokoj v duši však nenachádza. Prejde strastiplnou cestou k naplneniu svojej prirodzenosti, k zmiereniu s matkou a dokonca aj so svojou vierou: „Je možné, že biblické zákony musia byť v neustálom pohybe. Možno sa nám Boh ešte stále prihovára a vždy bude prihovárať. Možno s nami chce uzavrieť novú dohodu, ale sme hluchí, zaťatí a príliš lipneme na starých pravidlách. Pravda, sú cesty Božie, ktoré už poznáme, no sú možno aj také, ktoré sa len tvoria. Možno len musíme otvoriť svoje uši, srdcia a mysle a začať im načúvať.“

Petina Gappah: Kniha Memory

Zimbabwianska právnička a spisovateľka Petina Gappah (nar. 1971) má diplomy z medzinárodného práva z univerzít v Grazi a v Cambridgi a pôsobí ako právnička v Ženeve. V r. 2010 sa na tri roky vrátila do zimbabwianskeho hlavného mesta Harare, aby pracovala na svojom prvom románe The Book of Memory (Kniha Memory, vyd. Faber and Faber Ltd., 2015). Pred ním vydala v r. 2009 zbierku poviedok An Elegy for Easterly.

Názov románu v angličtine je dvojzmyselný. Je to kniha spomienok hrdinky románu na podstatné udalosti z jej života, no zároveň je knihou Memory, lebo také meno vybrali pre hrdinku jej rodičia. Opäť k témam diela patrí inakosť, hoci iného druhu. Je ťažké byť čierny v prevažne belošskej spoločnosti, podobne byť biely v majoritnej černošskej populácii. No možno najťažšie je byť v Afrike, obrazne povedané, znútra čierny a navonok biely – byť albínom. Vo viacerých afrických štátoch to je dokonca životu nebezpečné: vládne tam povera, že albíni majú zázračné schopnosti, časti ich tiel sa využívajú pri rôznych rituáloch a kvôli tomu na nich v niektorých krajinách, napr. v Malawi alebo v Tanzánii, doslova poľujú.

To našťastie nie je osudom Memory, hoci jej život je tiež pohnutý. Ako dieťa iba z diaľky načúvala hrám detí na ulici, ktorá priliehala k ich domu; ak sa k nim niekedy pripojila, pod horúcim slnkom jej pokožka bez pigmentu trpela, praskala a pokrývala sa pľuzgiermi. Zvuky z ulice a túžba pripojiť sa k hrám sú súčasťou jej spomienok na rodnú ulicu, prekrýva ich však spomienka na to, ako ju rodičia v útlom veku predali láskavému belochovi Lloydovi Hendricksovi.

Knihu spomienok píše Memory v obávanom hararskom väzení Chikurubi, kde čaká na rozhodnutie Najvyššieho súdu o jej odvolaní voči rozsudku smrti za vraždu Hendricksa. Tú nespáchala, hoci sa k nej pod nátlakom priznala. Text adresuje americkej novinárke, ktorú jej prípad zaujal a ktorej intervencia by azda mohla jej osud zvrátiť. V nelineárnom rozprávaní sa striedavo dozvedáme o Memoryinom detstve, o živote v Lloydovej opatere v luxusnej belošskej štvrti, ďaleko od biedy rodnej ulice, ako aj o pomeroch v hararskej väznici. Memory kreslí vtipné portréty dozorkýň i spoluväzenkýň, spoznávame rôzne kasty väzenkýň v ženskom krídle väznice, doliehajú sem aj správy o živote Zimbabwe, o hyperinflácii a nádejách na politickú zmenu. Memory nechápe, prečo ju rodičia Lloydovi kedysi predali, aká bola jeho motivácia ujať sa jej a poskytnúť jej to najlepšie vzdelanie. Keď ju jedného dňa nájde vo väzení sestra, s ktorou sa od predaja Lloydovi nestretla, Memory sa od nej dozvie, že jej predstava takmer o všetkom bola chybná. Kladie si otázky: „Ako začať svoj život žiť odznova, keď zistíte, že všetko, čo ste považovali za pravdu, bolo chybné? Ako nanovo porozumieť vlastnému životu?“ Poznanie pravdy o vlastnom živote jej však prináša aj úľavu a prežiari spomienku na vzťah k Lloydovi. Odrazu prestáva byť podstatné, či z väzenia vyjde na slobodu alebo na popravisko.

Petina Gappah vybudovala v Knihe Memory mnohovrstevný príbeh, stvorila nejednoznačnú postavu vzdelanej a inteligentnej rozprávačky, ktorá sa – napriek hroziacemu hrdelnému trestu – vie dívať s odstupom na svoje rozpoloženie a životné udalosti, na dozorkyne i spoluväzenkyne, a vyrovnať sa s pravdou o svojom živote, ktorú dlho nepoznala. Oceniť treba autorkinu odvahu, ktorá na tri roky vymenila istotu Ženevy za život v Zimbabwe, kde už vyše 30 rokov vládne diktátorský režim Roberta Mugabeho, aby tu nazbierala materiál pre svoj román. Vykreslila aj veľmi plastický obraz života v zimbabwianskom väzení, hoci, ako priznáva v závere knihy, väzenie Chikurubi sa jej nepodarilo navštíviť. Zabránila jej v tom lokálna verzia „hlavy XXII“: aby väzenie mohla navštíviť, musela by podpísať záväzok mlčanlivosti, ktorý by jej o ňom fakticky zakázal písať.

Imbolo Mbue: Túžby Džendeho Džongu

Takmer celý dej románu Kamerunčanky Imbolo Mbue Behold the Dreamers (voľne: Ajhľa, rojkovia, vyd. Random House, 2016; česky Touhy Džendeho Džongy, Kniha Zlín, 2016, prel. Libuše Čižmárová) sa odohráva v USA. Prvá polovica knihy pripomína rozprávku o americkom sne, v ktorom tí, čo usilovne a tvrdo pracujú, sa nakoniec dopracujú k šťastiu a prosperite. Pred perspektívou biedneho života v rodnej krajine uniká Džende Džonga do Spojených štátov a je si istý, že „se do Kamerunu nevrátí, dokud nezíská svůj podíl mléka, strdí a svobody, jimiž oplývá země zaslíbená zvaná Amerika”. Jeho prvoradým cieľom je zarobiť dosť peňazí na to, aby tu s ním mohli žiť aj milovaná Nene a syn. Spočiatku sa mu sny plnia: v rôznych podradných povolaniach našetrí dosť prostriedkov na príchod manželky a syna a po čase dokonca získa lukratívne zamestnanie šoféra v bohatej rodine Clarka Edwardsa, jedného z vysokopostavených šéfov investičnej firmy Lehman Brothers. Pred mladou rodinou Džongovcov sa otvára svetlá perspektíva: že sa jedného dňa presťahujú z tesného bytu plného švábov v Harleme na lepšiu adresu, že sa Nene splní túžba vyštudovať a stať sa lekárničkou, že ich syn dostane dobré vzdelanie, že sa raz všetci stanú legálnymi rezidentmi so zelenou kartou.

Román ľahko mohol skĺznuť do klišé mnohých príbehov o americkom sne. Na jednej strane tu máme usilovných ilegálnych imigrantov, ktorí zúfalo bojujú o miesto na slnku, na strane druhej stoja bohatí vykorisťovatelia, ktorí z ich situácie ťažia. Mbue však s porozumením zdieľa nielen sny Džendeho rodiny, časť jej sympatií patrí aj rodine Edwardsovcov. Sú to v zásade dobrí ľudia a – hoci iným spôsobom – aj rojkovia, dreamers, z anglického názvu knihy, ktorí túžia po životnej zmene: Clarka irituje spôsob podnikania firmy, na ktorej riadení sa podieľa, jeho manželku Cindy prenasledujú tiene minulosti, dospelý syn hľadá únik cestou do Indie. Bohatstvo nie je všetko a Nena sa niekedy čuduje: „Jak může mít někdo tolik štěstí a smůly najednou takhle neuvěřitelně smotané dohromady.“

Prichádza rok 2008 a sny protagonistov sa nečakane rúcajú s krachom Lehman Brothers a následnou finančnou krízou. Kríza nezasiahne všetkých v rovnakej miere. Clark neostane bez zamestnania, posunie sa len do nejakej inej banky. Edwardsovci sa musia nanajvýš zmieriť sa stratou časti luxusu; ako vraví Cindyina priateľka: „... děsí mě, jak daleko to může zajít, když lidi začnou mluvit o létání ekonomickou třídou a prodeji letních sídel...“ Pre Džendeho však krach a kríza znamenajú stratu zamestnania, pre Nene koniec sna o štúdiu, pre celú rodinu bezprostrednú hrozbu deportácie. Čoho všetkého sú schopní, čo všetko dokážu urobiť pre splnenie amerického sna? Má zmysel živiť v sebe chiméru zasľúbenej krajiny alebo bude lepšie zobrať nastrádané peniaze – z kamerunskej perspektívy obrovskú sumu – a pokúsiť sa o nový začiatok v rodnom Limbé?

Román vychádza do značnej miery zo životných skúseností samotnej Imbolo Mbue (nar. 1982). Pochádza, rovnako ako Džende a Nene, z mesta Limbé na pobreží Kamerunu, kde vyrastala vo veľmi chudobných pomeroch. „Žili sme veľmi skromne, ale necítili sme sa chudobní, základné potreby sme mali uspokojené. Nemali sme síce doma vodovod, ale mali sme si odkiaľ vodu priniesť; nemali sme elektrinu, ale mali sme petrolejku,“ prezradila v rozhovore Ronovi Charlesovi, recenzentovi novín The Washington Post. Ako šestnásťročná prišla do USA, vyštudovala na vysokej škole, zamestnala sa, no počas finančnej krízy o zamestnanie prišla. Americké občianstvo získala až v roku 2014. Vraví, že sa v románe usilovala zachytiť obe tváre amerického sna: tých, ktorí sa ho zúfalo snažia dosiahnuť, ako aj tých, ktorí ho dávno dosiahli a snažia sa ho udržať.

V čase kampane pred poslednými americkými prezidentskými voľbami Ron Charles recenziu románu Mbue nadpísal slovami: „Ten pravý román, ktorý by si mal teraz prečítať Donald Trump“. Žiaľ, jeho odporúčanie sa k novému americkému prezidentovi evidentne nedostalo...

Štefan Olejník

Autor je fyzik.

Fotografie spisovateliek sú prevzaté z ich facebookových stránok resp. z Wikipédie, obálky románov z Amazonu.

Titulné fotografie pochádzajú zo stránok www.freegreatpicture.com.

Zobraziť diskusiu (0)