Odysseus z mŕtvych vstal

Na Kvetnú nedeľu roku 1903 si mestečko Svatý Jiří kdesi na okraji monarchie ešte stále žije po svojom. Zázraky a znamenia sú bežné, a tak ich vlastne nikto ako zázraky nevníma. Ľudia sú schopní chodiť po hladine rybníka. Stretajú anjelov a vlkov sa obyvatelia neboja. Všetko žije vo vzájomnej harmónii. Surreálne nie je excentrický úlet jednotlivcov, ale súčasť kolektívnej reality.

Miestny farár Metoděj rozumie trápeniam i pokleskom svojich ovečiek. Chvíľu mu trvalo, kým pochopil, že „některé věci jednoduše jsou a někdy vznikly a možná ani nevznikly, jen zde odedávna byly a my sme je pouze jednou objevili, a že před nimi bylo něco, nebo taky nic“. Deti vždy krstí menom, ktoré sa doteraz nevyskytlo. Preto v mestečku žije Esmeralda Meluzínová, Jonáš Ryba, Metuzalém Chlup aj Desdemona Truhlářová.

Odysseus Pastýř vlastne už nemal žiť. Ako 27-ročný bol pred pätnástimi rokmi vyhlásený za mŕtveho a jeho úmrtie bolo zapísané do matriky. Akurát dubová rakva bola vložená do zeme prázdna… Teraz vystúpil v najbližšom meste z vlaku, požičal si vozík a po dlhom putovaní svetom sa vracia do rodiska. Zažil mnoho vecí a lások. Vo svete sa prestal báť, odkryl jeho dynamiku aj úbohosť.

Navrátilec je považovaný za zmŕtvychvstalého, ktorý dodáva veľkonočnej atmosfére mimoriadny charakter. Prichádza séria výziev, nebezpečenstiev, nečakaných lások i vzťahových komplikácií. Mlčanlivá Julie je Odysseom okúzlená a na rozdiel od jeho brata Tomáša práve v ňom nachádza istotu aj životnú perspektívu.

Prívetivá pauza v dejinách zla

Mestečko sa potrebuje otvoriť a stotožniť s novou érou. Nevyžije naveky zo zázračných zručností obyvateľov. Kapitalizmus totiž predpokladá inovatívnosť, podnikavosť i húževnatosť. Čakanie na Letnice začína bublať zmenami, otáznikmi a záhadami nového druhu.

„Se zmrtvýchvstaním jsou vždy problémy.“

Miroslav Hlaučo, pre ktorého čeština nie je rodným jazykom, sa štýlom svojho písania postaral o literárnu senzáciu. Vie byť vtipný, jemný aj osviežujúco obrazný. Nepoužíva tento štýl v záujme strojenej nostalgie za odchádzajúcim svetom, ale ako prostriedok tajomného a čitateľsky príťažlivého rozprávania. Asi takto môže vyzerať knižné prekvapenie.

Iným prekvapením je, že Hlaučo vo svojom rozpomínaní nechal bokom všetky krutosti, ktoré zvyknú byť povinnou jazdou či normou nepísaného kódexu pre autorov literárnych návratov.

Nejde iba o možnosť oddýchnuť si od lágrov, hladomorov, vojen a im podobných masových vraždení. Takáto hlaučovská prívetivosť roznecuje v čitateľovi vnútorný oheň, ktorým začína odolný životný optimizmus.

„Co bude dál? Jen nové století. Budeme mu říkat dvacáté. Teď už se není čeho bát. Teď už to víme. Dál bude vše, co přijde samo. Bůh si už nalezne cestu i ve světě bez Boha.“

Dajte si maličkú pauzu, nabudúce vás spomienky a knihy môžu už zase vtiahnuť späť k dejinám zla.

Miroslav Hlaučo: Letnice

Paseka, 2024

Zobraziť diskusiu (0)