Je písanie kníh viac umenie, alebo remeslo, ktoré sa dá naučiť? Dá sa nejako obísť pravidlo, podľa ktorého, ak chcem niečo robiť naozaj dobre, musím to robiť 10,000 hodín[i]? Napísanie knihy si vyžaduje veľmi dlhé a sústredené úsilie jedného jediného človeka. Niekedy mesiace, niekedy roky, doslova stovky hodín práce, kedy je autor odkázaný iba sám na seba. S tým, že keď konečne dopíše svoje dielo a predloží ho nevďačnému svetu, reakciou bude prinajlepšom zopár štipľavých poznámok a prinajhoršom úplné ticho.

Pokiaľ viem, tvorivé písanie sa u nás na vysokých školách nevyučuje (ak dáme na bok písanie scenárov, ktoré sa učí na VŠMU a kurz tvorivého písania majú aj na Matfyze) a žiaden z našich spisovateľov, s ktorými som zatiaľ hovoril, neabsolvoval workshop alebo podobný kurz. Je to zaujímavé už len z toho dôvodu, že pri výtvarnom umení alebo vážnej hudbe je u autorov vysokoškolské vzdelanie akosi samozrejme očakávané. Tento paradox zvýrazňuje aj fakt, že sa často v rozhovoroch so spisovateľmi z anglosaského sveta strednej a mladšej generácie dočítate, že na začiatku ich kariéry skutočne bol taký alebo onaký workshop, alebo vysokoškolský titul spojený so štúdiom tvorivého písania.

Je to celé nezmysel? Je aspoň časť procesu tvorby písania knihy niečím, čo sa dá naučiť aj ináč, ako osobnou skúsenosťou a metódou pokus omyl? Ak skúsime nájsť odpovede na túto otázku na internete, nájdeme veľa rád, rozhovorov a odporúčaní, ale aj webov rôznej kvality, venovaných práve výuke tvorivého písania.

Ak začneme vážne, jeden z prvých zdrojov, na ktoré narazíme, je kniha O písaní: Memoáre o remesle od Stephana Kinga. Tieto pamäte vyšli pred dvoma rokmi aj v češtine. Ide o osobné spomienky kombinované s učebnicou pre kurz písania. V súvislosti s u nás tak populárnymi recenziami, ktoré niekedy pripomínajú jazykové okienko[ii], stojí za zmienku napríklad Kingova rada: „Autor by nemal byť príliš posadnutý správnou gramatikou. Dôležité je dať čitateľovi vedieť, že je vítaný a potom mu povedať príbeh.“ K možnosti obísť alebo skrátiť obdobie pokusov a omylov je však majster hororu skeptický: „Spisovateľom sa stanete tak, že veľa čítate a veľa píšete a najcennejšie sú tie lekcie, ktoré sa naučíte na vlastných chybách.“

Na stránkach The Guardian prebehla debata o nezmyselnosti spisovateľských workshopov, ale zároveň tu bola publikovaná séria odporúčaní od najzvučnejších mien spisovateľského sveta. Ian McEwan, ktorý sám každý deň napíše iba 500 až 800 slov, odporúča novým autorom začať s poviedkami. Nemyslí si ale, že by sa písanie kníh dalo naučiť a za zbytočné považuje hlavne vysokoškolské kurzy, ktoré sa mu zdajú predčasné – v tom veku by ľudia mali hlavne čítať, nie písať. Sám začal písať počas doktorandského štúdia a ako prvú vydal knihu poviedok Prvá láska, posledné pomazanie – nedávno vyšla aj u nás v novom výborne urobenom vydaní. McEvan o krátkych prózach z jeho prvej knihy hovorí: „Boli pre mňa ako laboratórium. Umožnili mi vyskúšať rôzne veci, zistiť, kto ako spisovateľ som.“

Internet miluje číslovky v názvoch a bodové zoznamy odporúčaní. V desiatke rád od Margaret Atwood nájdeme aj to, že na palubu lietadla si nemáme brať pero, pretože tečie, ale ceruzky. Dve, keby sa jedna zlomila. Ak sa zlomia obidve, dajú sa zastrúhať nechtami. Ale autorka, známa tento rok hlavne vďaka TV seriálu The Handmaid´s Tale, je chvíľu aj vážna: „Písanie je práca a písanie je lotéria.“ Najlepšie to možno zhrnul Neil Gaiman: „Hlavné pravidlo písania je jednoduché – ak niečo robíte s istotou a presvedčením, môžete robiť hocičo, čo sa vám páči.“

Na internete nájdete samozrejme aj onakvejšie odporúčania. Stránka s hrdým názvom AdviceToWriters.com, jedna z mnohých podobných, napríklad tvrdí, že pitie alkoholu je pre spisovateľov škodlivé. Okrem toho odporúča zabiť klišé, ale zároveň jedným dychom sype na potencionálnych autorov rady ako „Berte do úvahy inteligenciu svojich čitateľov“ alebo „Výskum je to, z čoho sa rodí príbeh“, či „Zabudnite na pravidlá“, alebo „Prenechajte pochybnosti iným“. Problémom klišé samozrejme je, že aj keď sú nestráviteľné, často bývajú pravdivé.

Existujú však aj argumenty a fakty hovoriace o tom, že (minimálne vysokoškolská) výuka tvorivého písania môže priniesť veľké ovocie. Tu je zoznam[iii] New Yorkeru, jeho výber 20 autorov mladších ako 40 rokov v tvare meno, vek a škola, na ktorej absolvoval a získal titul Master of Fine Arts v tvorivom písaní. Z celej dvadsiatky autorov iba štyria nemajú za sebou kurz tvorivého písania na univerzite. To už asi nebude náhoda.

Chimamanda Ngozi Adichie, 32 — Johns Hopkins
Chris Adrian, 39 — Iowa
Daniel Alarcón, 33 — Iowa
David Bezmozgis, 37 — No Writing MFA
Sarah Shun-lien Bynum, 38 — Iowa
Joshua Ferris, 35 — UCI
Jonathan Safran Foer, 33 — No MFA
Nell Freudenberger, 35 — NYU
Rivka Galchen, 34 — Columbia
Nicole Krauss, 35 — No MFA
Yiyun Li, 37 — Iowa
Dinaw Mengestu, 31 — Columbia
Philipp Meyer, 36 — Michener Center
C. E. Morgan, 33 — No MFA
Téa Obreht, 24 — Cornell
Z Z Packer, 37 — Iowa
Karen Russell, 28 — Columbia
Salvatore Scibona, 35 — Iowa
Gary Shteyngart, 37 — Hunter
Wells Tower, 37 — Columbia

Dopadne to časom tak, že podobne ako u výtvarníkov, sa aj pri autoroch kníh stane absencia vysokoškolského titulu z písania iba občas videnou výnimkou? Veľmi nezvyklá predstava. Možno iba čakáme, kým tá vlna dorazí aj k nám. V roku 1979 sa MFA tvorivého písania v Štátoch dalo študovať v rámci 79 programov. Dnes ich je už vyše 800. To už je riadne veľká vlna.

Súkromné kurzy tvorivého písania existujú aj u nás. Sú také, o ktorých by sme asi povedali, že sú viac marketingovo ladené, ale nechýbajú ani kurzy vedené renomovaným spisovateľom. Zažili ste vy osobne niektorý z nich, či už osobne, naživo alebo cez tekavé prúdenie internetov? Podeľte sa s nami o svoje skúsenosti.

Juraj Kováčik

---

[i] Autorom pravidla je Malcom Gladwell a trebárs na tomto linku môžete zistiť, prečo práve toto pravidlo neplatí http://www.makeuseof.com/tag/10000-hour-rule-wrong-really-master-skill/

[ii] Aby nedošlo k nedorozumeniu, napríklad Mika Rosová má skvelú schopnosť vystihnúť slabé miesto knihy a jej texty sú navyše zábavné. Len potom začne písať o čiarkach tak dlho a úporne, až sa podstata problému knihy utopí v gramatike. Navyše, môžeme sa aspoň raz začas skúsiť pozrieť na to tak, že jazyk je predsa živý organizmus a slovníky by sa mali písať podľa kníh, nie knihy podľa slovníkov.

[iii] Zdroj https://www.villagevoice.com/2010/10/01/are-creative-writing-mfas-a-ponzi-scheme/

Zobraziť diskusiu (0)