Bábätko bolo krásne, hneď ako prišlo na svet. Malo výraznú jamku na brade a akurátnu hlavičku akoby z dielne dobrého kaderníka: krátke vlasy ako matka, len trochu svetlejšie. A Nora si ho hneď zamilovala, hoci vopred si tým nebola istá. Mala tridsaťdva rokov a bola presvedčená, že sa už naučila ľúbiť ľudí nielen preto, že patria do príbuzenstva, ale podľa zásluh. Bábätko si právom zaslúžilo nemotivovanú lásku – dobre spalo, neplakalo, svedomite salo mlieko, s veľkým záujmom si obzeralo stisnuté pästičky. Neuznávalo nijaký režim: spalo raz dve hodiny, inokedy bez prestávky šesť, zobudilo sa, naprázdno mľaskalo a Nora si ho hneď prikladala k prsiam. Ani ona nemala rada režim, takže ocenila túto spoločnú vlastnosť.

Jej prsia sa neuveriteľne zmenili. Už počas tehotenstva sa pekne zaoblili, a ak predtým z plytkých tanierikov trčali len bradavky, teraz, keď sa dostavila hojnosť mlieka, prsia mali čo povedať svetu. Nora na ne hľadela s úctou, tú zmenu vnímala ako čosi zvlášť príjemné. Hoci fyzicky ani nie – bolo to neustále napätie a nepohodlie. Samotné dojčenie skrývalo v sebe akúsi postrannú, k veci nepatriacu podozrivú slasť. Prešli už tri mesiace, čo sa bábo zjavilo, a už sa nevolalo bábo, ale Jurik.

Býval v izbe, v ktorej predtým žila mama. Ked sa Amalija Alexandrovna definitívne odsťahovala do Prioksko Terrasnej prírodnej rezervácie k manželovi Andrejovi Ivanovičovi, nebýval v nej nikto. Dva týždne pred pôrodom Nora izbu narýchlo vymaľovala, dala do nej bielu postieľku z druhého dejstva Troch sestier a potom do postieľky Jurika. Teraz to už bolo jedno, no v minulej sezóne celým divadlom otriasal škandál, súvisiaci so zrušením tejto inscenácie. Nora navrhla scénu, režisérom bol Tengiz Kuziani.

Ked Tengiz odlietal do Tbilisi, povedal, že do Moskvy sa viac nevráti. O rok Nore zavolal, oznámil jej, že ho pozvali do Barnaulu inscenovať Dievča bez vena a že o tom uvažuje. Na konci rozhovoru jej navrhol, aby šla s ním ako scénograf a... Akoby nevedel, že Nore sa narodilo dieťa. Alebo sa len tak tváril? Bolo to zvláštne, žeby tentoraz zákulisné spravodajstvo zlyhalo? Divadelný svet je odporné smetisko, kde sa súkromný život vždy obracal naruby, zverejňoval sa každý bezvýznamný detail, okamžite sa rozchýrilo, kto s kým žije a kto s kým nežije, kto koho príležitostne pretiahol na zájazde v provinčnom hoteli a kto bol otcom decka, ktoré si tá ktorá herečka nechala vziať.

Nory sa to netýkalo, nebola hviezdou. To všetko bola len nafúknutá bublina. No dobre, narodilo sa jej decko. Nevyslovená otázka divadelnej pospolitosti znela: Kto je otec? O jej vzťahu s režisérom vedeli všetci. No nebola vydatá za nikoho z divadla, za nijakú verejnú osobu, a sama bola len mladá výtvarníčka na začiatku kariéry. A očividne aj na jej konci... Takže divadelná luza jej veľkú pozornosť nevenovala – nijaký šepot za chrbtom, nijaké významné pohľady. No už to všetko aj tak nemalo význam – Nora dala výpoveď z divadla.

Jurik od ôsmej nespal. Na deviatu Nora čakala zdravotnú sestru Taisiju – mala Jurika zaočkovať, no už bolo po desiatej a Taisija stále nechodila. Nora šla do kúpeľne prať. Zvonček začula až po chvíli, vybehla, otvorila dvere. Taisija už na prahu spustila... Nebola to obyčajná detská sestra z detskej poradne, bola to priam misionárka, školila neskúsené mamuľky, zoznamovala ich s veľkým tajomstvom starostlivosti o dojčatá a zároveň sa s nimi delila o pradávnu ženskú múdrosť, usmerňovala rodinný život, bola odborníčkou na vzťahy so svokrami a s ďalším manželovým príbuzenstvom vrátane jeho bývalých manželiek. Tá veselá pletkárka, utáraná klebetnica bola presvedčená, že všetky tie decká by bez jej dozoru – jej titul dokonca znel dozerajúca sestra – vyrastali nesprávne. Neuznávala nijaký spôsob výchovy okrem svojho vlastného. Meno doktora Spocka ju vyvádzalo z€rovnováhy.

Zo všetkých mamuliek mala najradšej také ako Nora – osamelé prvorodičky bez matkinej podpory. Nora bola skrátka ideál: kedže bola po pôrode unavená, šetrila sa a Taisijinmu poúčaniu neodporovala. Navyše mala skúsenosť z práce v divadle, kde sa herci ako malé deti jednostaj škriepili, závideli si, žiarlili, a tak bola zvyknutá počúvať akékoľvek somariny s predstieranou pozornosťou, kde treba pomlčať, účastne prikývnuť.

Nora stála pri Taisiji, počúvala jej rapotanie, sledovala, ako sa snehové vločky na chĺpkoch jej kožucha menia na drobné kvapky a gúľajú sa nadol.

„Prepáč, že meškám, vieš, bola som u Sivkovovcov, poznáš Natašu Sivkovovú z pätnástky? Má osemmesačnú Olenku, nádhera, nevesta pre toho tvojho – a u nich škandál ako hrom. Prišla svokra z Karagandy, vyčíta jej, že sa nestará o manžela, že zle dohliada na dieťa, že má cukrovku zo zlej stravy. Hneď som to tam všetko dala do poriadku, veď ma poznáš.“

Taisija zamierila do kúpeľne umyť si ruky a cestou poúčala:

„Koľkokrát som ti vravela, per detským mydlom, prášky sú nanič. Počúvaj, čo ti hovorím, ja to myslím dobre.“

Bolo po jedenástej. Jurik už zaspal, Nora ho nechcela budiť. Ponúkla Taisiji čaj, tá sa usadila v kuchyni za vrchstolom. Pristalo jej to – veľká hlava, kučeravé vlasy zopnuté zúbkovanou sponkou – priestor sa úctivo rozkladal okolo nej, ocitla sa uprostred šálok a tanierikov, ktoré sa ťahali k nej ako ovce k pastierovi. Pekná kompozícia, automaticky skonštatovala v duchu Nora.

Nora dala na stôl bonboniéru s letiacim jeleňom. Občas čosi podobné priniesli hostia, no Nora nemala rada sladkosti, darovanú čokoládu, na ktorej sa tvoril biely povlak, odkladala na vhodnú príležitosť.

Taisija kvapkami z vlasov pofŕkala stôl a rukou krúžila nad drahou bonboniérou, skúmala, ktorý kúsok si z nej vyloví. Spýtala sa:

„Norika, a si ty vôbec vydatá?“

Zveruje mi tajomstvo, ako sa starať o bábätko, a chce získať moje, vymeniť ho za detské mydlo... Tengiz ju naučil takto chápať dialógy, ich podtexty.

„Som.“

Netreba povedať nič viac, všetko by sa mohlo pokaziť, dialóg musí sám plynúť, ona sama sa musí spýtať.

„Dlho?“

„Štrnásť rokov, od skončenia školy.“

Pauza. Výborne sa to vyvíja.

Ľudmila Ulická

Jakubov rebrík

Slovart, edícia MM 2017

preklad: Ján Štrasser

Zobraziť diskusiu (0)