Majster a Margaréta. Toť román z rodu najušľachtilejšieho. Drahokam vybrúsený k dokonalosti, ktorého literárne majstrovstvo vzbudzuje zaslúžený rešpekt aj po viac než osemdesiatich rokoch od svojho vzniku. Práve v súvislosti s touto pozoruhodnou knižkou si slovenský čitateľ môže dopriať Vianoce so značným predstihom. V Slovarte totiž nachystali veľkolepú slávu. Majstra a Margarétu v týchto dňoch prvý raz vydali v kompletnom necenzurovanom vydaní, k tomu v krásnej grafickej úprave s ilustráciami od Lucie Žatkuliakovej. Navyše v zrevidovanom preklade, ktorého sa s chuťou zhostila ďalšia legenda, reagujúca na meno Ján Štrasser.

Sme v boľševickej Moskve. Je nezvyčajne teplý jarný večer. Pri Patriarchových rybníkoch zjavia sa dvaja občania. Michail Alexandrovič Berlioz, predseda výboru jedného z najväčších moskovských literárnych združení s názvom Majstri socialistickej literatúry, skrátene Masolit, a súčasne redaktor prestížneho literárneho časopisu. Jeho mladým spoločníkom je básnik Ivan Nikolajevič Ponyriov, píšuci pod menom Bezdomovec. Vedú spolu družný obsiahly rozhovor, ktorý sa vyvinie až tak zaujímavo, že vyústi do stretu s tajomným cudzincom. Zavše vysvitne, že so záhadným neznámym nie je všetko s kostolným poriadkom, že oplýva akousi čudesnou, azda až nečistou silou, ale to už začína byť neskoro. Udalosti naberú rýchly, nezvratný spád a čochvíľu vyjde najavo šokujúca pravda. Pekelné mocnosti uchvátili hlavné mesto boľševikov! Sám Woland, všemohúci vládca temnôt, i so svojou roztopašnou družinou vtrhnú do životov sporiadaných socialistických občanov a veruže v nich napáchajú riadnu haravaru.

Budú padať hlavy, kde-kto skončí v blázinci, kde-kto zase bez šiat na ulici, kde-kto zase rovno zmizne čertvie kde. Na kadekoho prídu podozrivé udania, trocha sa počachruje s valutami, zopár bytov zázračne zmení majiteľa i veľkosť obytnej plochy, sem-tam niečo vybuchne či rovno zhorí celkom do tla. No skrátka, taký veselý pekelný kolotoč, v ktorom besným pestvám nie je konca-kraja. Do hry vstúpi aj tajuplný majster píšuci román o Pilátovi Pontskom silno uhranutom stretnutím s Kristom. A už je tu aj majstrovi navždy oddaná Margaréta, neváhajúca spolčiť sa hoc aj s najmocnejším pánom pekiel v snahe zachrániť svojho vyvoleného pred potupnou boľševickou kritikou. A napokon príde aj Pilát Pontský, ničí ho osamelosť a ťažké bremeno vladára i výčitky svedomia za Kristovu smrť. A je tu celá plejáda ďalších neopakovateľných entít (vôbec nevadí, že nie všetky sú z „nášho“ sveta), ktorým kraľuje nezabudnuteľná nesvätá trojica Azazello, Koroviov a kocúr Hroch, páchajúca jednu bláznivú čertovinu za druhou.

Hlavne tu však je Bulgakovovo geniálne čarovanie s textom. Toto je skutočná mágia. Bulgakov chvíľu nepostojí na jednom mieste. Neposedne preskakuje z reality do nadprirodzena, z bdelosti do sna, z bezbožných nových časov k časom biblickým a zase naspäť a ktovie kam ešte. Krížom-krážom od skutočného k sureálnemu v jednom bezbrehom galimatiáši fantázie, ktorej sa skutočne medze nekladú. Nejedná sa pritom o žiaden nezrozumiteľný, bezmyšlienkovitý patvar. Práve naopak, čo kapitola, to bravúrna štylistická perla funkčne osadená do celku, ale zároveň dobre fungujúca aj ako samostatný príbeh(!) Takmer z každej strany vyskakuje brilantná, skvele vygradovaná pointa nejakým spôsobom nastavujúca pokrivené zrkadlo tomu najhanebnejšiemu z človeka na osobnej aj celospoločenskej úrovni.

Bulgakov čitateľa rozosmeje, priam rozrehoce, dojme, rozľútostí, ale tiež vydesí. (Napríklad scénka s horiacim domom na mieste, kde práve vypukla vojna je vskutku hrozná.) Štylistická ekvilibristika nepostráda ľahkosť, vzdušnosť a eleganciu. Všetko spolu prosto ladí. Nenútene, prirodzene – deň i noc, tma i svetlo - jedno sú. Akoby sa gogoľovská bezstarostná rozšafnosť organicky snúbila s tvrdou kafkovskou psycho-temnotou. Dokonca si myslím, že i taký Hieronymus Bosch by tu našiel inšpiratívne zaľúbenie, ak by sa mohol začítať. Navyše mám dojem, že majstrova trpiteľská figúra obsahuje až trošku čohosi takého...hm... „Idiotovského.“ (Však on Bulgakov aj slávnemu krajanovi v texte galantnú poklonu skutočne zloží. A je to veru prejav najvyššieho uznania jedného génia druhému.)

Bulgakovovo vrcholné dielo sa dá naozaj čítať na rôzne spôsoby. Je natoľko vrstevnaté, že si ho dosýta užijete ako fantastickú rozprávku, politickú satiru (za toto sa tam vtedy strieľalo), ľúbostnú melodrámu či filozofickú meditáciu o ľudskej podstate. A vôbec najlepšie je strihnúť si to celé dokopy, pretože toto je jednoducho rozkošatené na všetky strany, plné najrôznejších ideových podnetov od začiatku do konca.

Majster Bulgakov neprežil práve dlhý a už vôbec nie konformný život. Bol mu nadelený veľmi pohnutý osud, keďže boľševická úderka so samotným Stalinom na čele mu existenciu ničila nanajvýš systematicky a vynaliezavo. (Možno, že aj živý umelec občas mŕtvemu kolegovi závidel.) Osobne mám však dojem, že maestro sám sa na tom vedel schuti baviť. Pretože ak teba v jednom kuse tyran buzeruje, nedá ti spať, tuho ťa dusí železnou rukou na krku a ty napíšeš román, kde si z neho robíš až takúto riť, tak to ti je veru náramná radosť.

A či má takáto záležitosť aj dnes čo povedať? Veď sa pozri okolo seba. Dobro a zlo zvádzajúce svoj večný zápas o človeka predsa nikam nezmizlo. To tu máme naveky a preto je i Majster a Margaréta nadčasová vec a nadčasová vec ma stále čo povedať.

P. S. Čo sa prekladu týka, ten je štandardne extraligový, tak si skromne dovolím len jednu poznámku. Dávnejšie som si všimol, že Janko rád používa slovíčko „poblíž“ a tu sa mu k tomu pridal ešte aj výraz „načechraný.“ Oba tvary sú, myslím, pomerne silné čechizmy, tak hádam by sa v budúcnosti dali nahradiť čímsi slovenskejším. Inak je to vyložené jazykové potešenie, pri ktorom si tentoraz aj oko príde na svoje.

P. P. S. Aby som nezabudol. Čítajte si to hlasom Lukáša Latináka. To je zážitok na nezaplatenie.

Michail Bulgakov: Majster a Margaréta

Vydal: Slovart 2019-10-06

Preklad: Ján Štrasser

Ilustrácie: Lucia Žatkuliaková

384 strán

Zobraziť diskusiu (0)