Eva Borušovičová, scenáristka, režisérka, spisovateľka. Patrí dosiahnutie týchto profesií k Vašim splneným snom?

Áno, absolútne. Ešte som túžila robiť hlásateľku v miestnom rozhlase u mojich starých rodičov. Ale treba si nechať nejaké méty aj na dôchodok.

Aká bola realita verzus predstava, keď ste absolvovali VŠMU?

Ja som už pred dokončením štúdia scenáristiky písala scenáre televíznych relácií a pred skončením štúdia réžia nakrútila celovečerný film, takže u mňa tá zrážka s realitou nemala formu sklamania, ale výziev.

Bolo rozhodnutie pokračovať v doktorandskom štúdiu aj akousi privátnou ambíciou viesť študentov k zmene?

Ja som sa na školu na doktorandské štúdium vrátila až po rokoch a vlastne preto, lebo ma na ulici stretol môj profesor Stanislav Párnický a spýtal sa ma, či nemám pocit, že by som mohla svojej škole niečo vrátiť a že by som mohla byť pre študentov obohatením. Tak som si povedala, že to môžem skúsiť, či si vzájomne niečo budeme schopní odovzdať a som tam už viac ako desať rokov.

Čo Vás viedlo do porotcovských štruktúr v Nadácii Tatra banky?

Oslovili ma a mne sa to zdalo zaujímavé a podnetné.

Nadácia Tatra banky už niekoľký krát otvorila grantový program Viac umenia, kde sa tento rok menia kritériá v kategórii literatúra. Viete nám zmenu priblížiť?

Nadácia Tatra banka teraz ponúka mladým umelcom možnosť získať akýchsi mentorov, s ktorými môžu konzultovať svoje diela, čo môže byť pre umelcov, ktorí sa napríklad nestretávajú na umeleckej škole s ľuďmi, ktorí rozumejú písanému textu, poviedkam, scenárom, poézii, veľmi prínosné. Ja sama som veľmi vďačná za svojich vysokoškolských pedagógov, pretože mi boli sprievodcami a boli pre mňa tvorivo aj ľudsky inšpiratívni.

Úloha porotcu / porotkyne je trochu zvláštna. Človek musí podľa svojho uváženia hodnotiť prácu iných. Ako sa pozeráte na svoju úlohu hodnotiť práce ostatných?

Snažím sa byť sústredená a zodpovedná, vnímať predloženú prácu odborne a súčasne nechať, aby na mňa mohla pôsobiť aj na takej tej emocionálnej a ľudskej úrovni. Vždy je to dosť subjektívne, pretože nemeriame skok do diaľky ani štafetový beh. Preto bývajú poroty zložené z viacerých rozličných osobností, aby sa jej rozhodnutie priblížilo k objektívnosti.

Keď ste boli vy v pozícii hodnoteného, brali ste názor odbornej poroty vážne? Riadili ste sa ním v ďalšej tvorbe? Angažovali ste sa ako študentka v súťažných projektoch?

Ako študentka som sa viackrát zúčastnila a občas aj niečo vyhrala, či získala. Vždy je dobré sa nad názormi iných ľudí zamyslieť, ale netreba ich brať smrteľne vážne, tiež sú to len ľudia a občas je niekto úspešný alebo neúspešný aj vzhľadom na kontext, dobu alebo načasovanie. Ak má niekto v sebe nutkanie tvoriť, je dobré to volanie nasledovať a vytvárať to, čomu verí a dúfať, že iní ľudia mu porozumejú, aspoň niekto a aspoň niekedy. Ak na tej ceste mladý umelec stretne empatického mentora, učiteľa, sprievodcu, je to pre neho veľký prínos. Ak nestretne, snáď nájde aspoň fanúšika. Lebo podporu potrebuje každý človek, ktorý sa o niečo snaží.

Pomáhajú reálne takéto projekty k zviditeľňovaniu umeleckých výstupov študentov?

Určite pomáhajú.

Stáva sa, že Vás s odstupom času zamrzí, že ste niekoho neodporučili na postup?

Keď som súčasťou komisií, napríklad prijímacích alebo skúšajúcich na VŠMU, vždy sa snažím zvažovať svoje rozhodnutie, aby bolo spravodlivé a aby sa nikomu neukrivdilo. Asi sa to vždy nedá stopercentne už z podstaty veci, pretože nie všetkých je možné prijať a nie všetci môžu vždy vyhrať. Ale snažíme sa neraniť a nekrivdiť, naozaj.

Ako pedagogička na VŠMU dokážete posúdiť váhu poroty, ktorá vie investovať do umeleckého projektu a akademický názor vysokoškolského profesora? Čo študenta motivuje viac?

Asi to závisí od konkrétneho študenta, konkrétneho projektu, od poroty a pedagóga. V konečnom dôsledku je to o ľuďoch a o tom, či preskočí iskra a udeje sa to kúzlo vzájomnej inšpirácie, či to svetlo priaznivo zabliká. Niekedy sa všetci snažia a nejde to a niekedy to zafunguje priam zázračne. A niekedy sa dokonca stane, že isté veci dozrejú a docvaknú až časom – ako sa to stalo mne, keď som napríklad až v praxi pochopila niektoré veci, ktoré mi moji pedagógovia hovorili, no mne ešte vtedy vnútorne nedávali zmysel. Chvalabohu som si ich zapamätala a mohla neskôr zaradiť do kontextu.

Myslíte si, že na Slovensku máme dostatok možností, ako podporiť študentov v tvorbe?

Ťažko mi je analyzovať možnosti študentov rôznych umeleckých smerov a to, či sa im dostatočne pomáha. Mám však pocit, že sa to mierne zlepšuje.

Nie je potrebné študentov dôkladnejšie oboznamovať s možnosťami zapojiť sa do projektov? Z vlastnej skúsenosti viem, že málokto má informácie, kam môže práce poslať.

Moja skúsenosť z Filmovej fakulty hovorí, že väčšina študentov o možnostiach vie, zapája sa do grantov a škola im v tom pomáha. Samozrejme, asi niekto, kto študuje trebárs na Pedagogickej fakulte a píše básne, sa musí viac aktívne snažiť získavať informácie, než študenti na Filmovej fakulte, kde je základom učebného procesu tvorba filmov a na škole fungujú procesy, ktoré sú zabehnuté.

Je dnešný študent umeleckej školy lenivý na aktívnosť? Tým možno nadväzujem na predchádzajúcu otázku, je lenivý zaujímať sa sám o projekty?

Myslím, že nič také ako „dnešný študent“ neexistuje. Sú leniví, aj aktívni, zvedaví, aj flegmatickí, niektorí čítajú, iní pijú, ďalší aj čítajú, píšu aj pijú a húlia, iní nepijú, nehúlia a utápajú sa v sebaľútosti, jedni sú introvertní, iní extrovertní. Študenti sú v jednotlivostiach odlišní a v celku takí, akí vždy študenti boli. Netreba zbytočne generalizovať.

Necítite frustráciu študentov po absolvovaní umeleckej vysokej školy?

Vždy je to o každom jednotlivcovi, či si nájde prácu, ktorá ho napĺňa, či sa uchytí. Niektorí iste pociťujú aj frustráciu, tak ako ju asi pociťujú aj absolventi medicíny, práva alebo aplikovanej matematiky. A iní sa chvíľu rozhliadajú, niekomu asistujú, učia sa praxou a postupne vydávajú knihy, točia filmy, maľujú obrazy, skladajú hudbu. Hlavne netreba očakávať okamžitý úspech, v umení je dobré nastaviť sa vnútorne na sínusoidu. Sú lepšie aj horšie obdobia, a aj tie horšie sú často na niečo dobré. Ale všeobecne z mojej skúsenosti, aj zo štatistík uplatnenia sa absolventov vysokých škôl, ktoré som nedávno videla, z toho absolventi umeleckých škôl vychádzajú celkom dobre – teda majú schopnosti, zručnosti, vedomosti a talenty, ktoré im umožnia nájsť si prácu, ktorá ich uživí a baví.

Akým spôsobom by mal, podľa Vás, postupovať študent s titulom magister umenia? Má za sebou štúdium, čo teraz?

Obyčajne už má za sebou praxovanie, či asistovanie, tak by sa mal zamyslieť, čo ho najviac bavilo a čo mu najlepšie šlo a ísť za tým. A nebáť sa odbočiek, pretože aj na nich sa môže niečo naučiť. V umení je úžasné to, že aj obchádzka, neúspech, slepá ulička môže byť nakoniec inšpiratívna, môže to byť zdroj, z ktorého môže tvorca čerpať.

Aké bolo toto obdobie z Vášho pohľadu?

Obdobie po škole myslíte? Moje? Hektické. Všetko bolo v pohybe a mala som deti.

Čo by ste na záver odporučili uchádzačom o takéto umelecké súťaže?

Nebojte sa, buďte pracovití a verte v šťastné náhody. Ale to je stratégia vhodná aj pre život ako taký.

Nadácia Tatra banky už po ôsmykrát otvára grantový program "Viac umenia" na podporu tvorby študentov s umeleckým zameraním a umelcov, ktorí s týmito študentmi spolupracujú na tvorivých projektoch.

Nadácia Tatra banky chce podporiť tvorbu mladých umelcov a študentov vysokých škôl umeleckých smerov: „Chceme, aby boli študenti súčasťou tvorivých procesov a aby mohli na fakultách alebo priamo v tvorivom priestore umelcov (ateliéroch, divadlách, štúdiách,...) pracovať na reálnych dielach.“

Pre mladých tvorcov je táto grantová výzva otvorená do 29. septembra 2019.

Všetky dôležité informácie o tom, ako sa zapojiť do grantového programu Viac umenia:

http://www.nadaciatatrabanky.sk/index.php/grantove-programy/viac-umenia/

Špeciálne o nových kritériách pre podporu mladých tvorcov v oblasti literatúra, nájdete tu:

http://www.nadaciatatrabanky.sk/wp-content/uploads...

Zobraziť diskusiu (0)