„... dejiny sú propagandou víťazov.“ (str. 47)

Okupácia gréckeho ostrova Kefallénia počas druhej svetovej vojny nie je udalosťou, ktorá by sa nejako výrazne zapísala do učebníc dejepisu, napriek tomu, že svojou brutalitou ani zďaleka nezaostáva za inými hroznými udalosťami toho obdobia. Práve vpád talianskych (a neskôr aj nemeckých) vojsk na územie ostrova sa stal základným kameňom, na ktorom de Berniéres stavia svoj rozkošatený príbeh.

„Trápilo ho, že všetky tie fotografie vznikli v prítomnosti a tá prítomnosť sa pominula. Ako prítomnosť môže nebyť prítomnosťou? Ako sa môže stať, že z toľkého života zostanú iba takéto malé kúsky fľakatého papiera s obrázkami? ‚Stará mama, umriem?‘“ (str. 497)

Láska v Mandolíne kapitána Corelliho dominuje nad ostatnými témami, ktoré Louis de Berniéres rozoberá. Je to láska, ktorá spája otca a dcéru; láska medzi mužom a ženou; puto spájajúce vojaka, malé dievčatko a skrotenú kunu; láska schovaná v ušnom bubienku, ktorá k sebe volá všakovaké tóny, tremolá a harmonické stupnice; láska k vlasti, ale aj k moci a peniazom; vášeň pre boj a krv... Louis de Berniéres predstavil mnoho podôb lásky – tie pozitívne a aj tie negatívne. Nad všetkými sa týči neakceptovateľná – a o to silnejšia – láska medzi lekárovou dcérou Pelagiou a talianskym okupantom – kapitánom Antoniom Corellim.

„To je len ,byť zamilovaná‘, a to môže každý hlupák. Láska je to, čo zostáva, keď zamilovanosť zotlie, a to je umenie i šťastná náhoda zároveň. My s tvojou matkou sme to mali, naše korene pod zemou spolu zrástli, a keď nám všetky krásne kvety z konárov opadali, zistili sme, že sme jeden strom, nie dva. No lupene niekedy opadnú a korene sa nepreplietli. (...) Predstav si tú bezútešnosť. Predstav si tú spútanosť.“ (str. 339)

De Berniéres vo svojom románe ponúka mnoho zaujímavých, zväčša neznámych, historických súvislostí, nádherné opisy a (ne)všedné situácie zo života obyčajných ľudí. V kontraste s nimi sa pomaličky rozbieha vojna, Mussolini kuje svoje plány, v Albánsku prebiehajú nepokoje a brehy Keffalénie sa pripravujú na príchod talianskych okupantov. Čím viac sa v príbehu dostáva k slovu vojna, tým sú myšlienky a úvahy, ktoré de Berniéres ústami postáv odovzdáva čitateľovi, závažnejšie.

„Na brehy starých ríš teraz narážali nové ríše. O krátky čas to nebude otázka horiacich údolí a jašteríc, ježkov a kobyliek, ktoré spáli oheň. Bude to otázka spaľovania Židov a homosexuálov, Cigánov a mentálne postihnutých. Bude to prípad Guernicy a Abesínie, veľkými písmenami napísaný na oblohe Európy a Severnej Afriky, Singapuru a Kórey. Rasy, ktoré sa samy pokladali za nadradené, opité darvinovskou a nacionalistickou hyperbolou, omámené eugenikami a zlákané mýtom, už naťahujú stroje genocídy, ktoré onedlho pustia na svet, unavený až do hĺbky duše takou nekonečnou absurdnosťou a opovrhnutiahodnou nadutoťou.“ (str. 28)

Kniha Louisa de Berniéresa je plná protikladov. Je veselá, ale aj smutná, citlivá a pritom maximálne surová, je ľudská a zároveň miestami veľmi cynická... v každom prípade, je nádherná. Aj keď je to nádhera, ktorá zabolí, lebo nejde iba o romantickú lásku, ale hlavne o vojnu, ktorá prináša len utrpenie a ktorej hrôzy nútia spojiť sa aj ľudí, ktorí sú názorovo absolútne rozdielni. Je to vojna, ktorá prehlbuje akýkoľvek cit. Tento román zasiahne čitateľa o to viac, keď si uvedomí, že číta o tom, čo sa naozaj dialo – číta o reálnych situáciách a číta aj o ľuďoch, ktorí naozaj existovali (napr. Metaxás, Mussolini, generál Antonio Gandin). Zaujímavá je aj rozprávačská štruktúra textu. De Berniéres nenapísal príbeh iba v on-rozprávaní, ale v niektorých kapitolách rozprávajú príbeh, tak ako ho vidia, samotné postavy – napr. kapitán Corelli, Pelagia, taliansky diplomat a najvýraznejší „vedľajší rozprávač“ je taliansky vojak, homosexuál, Carlo Guercio – zamilovaný do kapitána Corelliho. Aj to je jedna z podôb lásky, ktorú román zobrazuje – láska nedovolená pre jej orientáciu, láska, ktorá donútila Carla narukovať, aby pre ňu dokázal bojovať a pokúsil sa urobiť nemožné.

„... keby sa dalo nejako uskutočniť, aby štát alebo armáda boli vytvorené z milencov a ich lások, boli by z nich tí najlepší vládcovia miest, vyhýbali by sa hanbe a súperili by v čestnosti, a keby jeden bojoval za toho druhého, porazili by celý svet, hoci by ich bola iba hŕstka. Pretože ktorý milenec by si nevybral, aby ho radšej videlo celé ľudstvo než jeho milovaný, keď opúšťa svoj post alebo odhadzuje zbraň? Radšej by zomrel tisícami smrtí, než by mal prežiť niečo také. Alebo kto by opustil svojho milovaného alebo naňho zabudol v hodine nebezpečenstva? Aj ten najväčší zbabelec by sa stal skutočným hrdinom a vyrovnal by sa tomu najstatočnejšiemu. Láska by ho inšpirovala. Tú odvahu, ktorú, ako hovorí Homér, Boh vdýchne do duší hrdinov, láska vlieva do milenca. Láska spôsobuje, že ľudia sa odvážia zomrieť pre svojho milovaného – iba láska.“ (str. 36)

Louis de Berniéres vyzdvihuje nepoddajnosť Kefallónčanov, ktorých nepokorili žiadne historické útrapy a dokonca ani zničujúce zemetrasenie v roku 1953. Práve tu je krásne vidno dôležitú, žiaľ, tak často chýbajúcu, solidaritu medzi ľuďmi, ktorí by v ťažkých chvíľach mali vždy držať spolu.

„‚Dejiny, (...) celý ten čas som písal dejiny a teraz sa dejiny odohrávajú priamo pred mojimi očami. Pelagia, moja drahá dcérka, vždy som chcel prežívať dejiny.‘“ (str. 192)

Mandolína kapitána Corelliho je výnimočný literárny počin a Louis de Berniéres je fantastický rozprávač. Jeho slová vás pohltia, spolu s postavami prežijete všetky pocity a emócie, od šťastia až po zúfalú beznádej. Na konci vo vás zostane sladkohorký pocit, že aj keď nie vždy sa všetko skončí úplne ideálne, tak kým sme tu, mali by sme si život vychutnávať naplno a užívať si ho, ako len dokážeme. Mandolína kapitána Corelliho je geniálne dielo, ktoré obohatí každú jednu knižnicu.

„... ľudská rasa nie je schopná poučiť sa z histórie.“ (str. 58)

Louis de Berniéres: Mandolína kapitána Corelliho

Slovart, 2016

Zobraziť diskusiu (0)