Juraj Kováčik: Začal by som úplne všeobecne a potom by sme mohli prejsť ku knižkám a hovoriť hlavne o nich. Ak začneme úplne od strechy, aká by mala byť úloha štátu v kultúre? Mal by primárne fungovať iba ako akýsi prerozdeľovač peňazí alebo by mal sledovať nejaké vyššie ciele, plány a ak áno, tak aké?

Marek Maďarič: Myslím si, že úloha štátu je dôležitá v oblasti kultúry, lebo je to oblasť, ktorá nemôže byť ponechaná len na trhové mechanizmy. Musí byť podporovaná priamo aj nepriamo. Je to živý proces a spoločnosť ju potrebuje. Myslím si, že štát musí garantovať základnú sieť kultúrnych inštitúcií. To znamená, že štát by mal byť zriaďovateľom Slovenského národného divadla, Slovenskej národnej knižnice, Slovenskej národnej galérie, Slovenskej filharmónie a metodických ústavov ako je Literárne informačné centrum, Hudobné centrum, Slovenské centrum dizajnu atď. A potom by mal mať nástroje na dotovanie alebo podporu neštátnej kultúry, ale aj v tomto sme sa posunuli. Ministerstvo kultúry postupne transformuje svoj grantový systém, podriadený ministerstvu, na verejnoprávne inštitúcie. Začalo sa to Audiovizuálnym fondom, pokračovalo Fondom na podporu umenia a tento rok bol schválený zákon o vzniku Fondu na podporu kultúry národnostných menšín. Myslím si, že štát má zabezpečovať slobodu v oblasti umenia a zároveň má do istej miery podporovať to, čo by sa len na trhu neuživilo alebo by malo problém s existenciou. Suma sumárum asi tak. Ale o tom by sa dalo ešte veľa diskutovať, napríklad pri inštitúciách, ktoré boli decentralizované pod samosprávy - keďže sa verilo, že títo správcovia vecí verejných budú viac rozumieť kultúre –, je to často naopak. Štát býva niekedy štedrejší ako župani alebo primátori. Vytvára sa to za pochodu a podľa mňa je to aj dnes otvorené prostredie. Ešte jedna vec, ktorú považujem za dôležitú: z hľadiska štátu je samozrejme dôležitá tvorba legislatívy, ktorá zasahuje oblasť kultúry. Napríklad jeden z kľúčových zákonov v kultúre je autorský zákon, ktorý bol práve v minulom období rekodifikovaný. Je to veľmi zložitá norma a veľmi dôležitá pre prijímateľov kultúry aj pre autorov. Potom sú to strategické materiály, ktoré sú takou cestovnou mapou. Za jeden z najdôležitejších považujem stratégiu rozvoja kultúry, ktorú sme tiež napísali v minulom období do roku 2020 a vznikala za účasti širokej kultúrnej obce. Z nej potom vznikol konkrétny akčný plán, ktorý sa jednoducho napĺňa. Kto chcel, ten sa toho zúčastnil. Jedným z jeho opatrení bol napríklad vznik Fondu na podporu umenia.

J.K.: To, čo sme sa ešte nenaučili dobre robiť, je podľa mňa aj budovanie fungujúcich inštitúcií - príkladom je Kunsthalle. Ak vidíte úlohu štátu v kultúre tak, ako ste popísali, aké je v nej postavenie kníh? Sú podľa vás knihy iba tovar, ako hovoril Klaus, alebo je to skôr niečo, čo je bližšie k výstavám, ku divadlu?

M.M.: No určite je kniha, vlastne celá oblasť literatúry - vydávanie, distribúcia, knižnice - špecifická, pretože je podstatnou časťou ponorená do kultúry a asi sa, predpokladám, hlásime k tomu, že chceme byť kultúrni, to znamená, že sa nedívame na knihu len ako na tovar alebo sa na ňu dívame ako na tovar kultúrny. A to znamená, že si zasluhuje určitú podporu a zase hovorím: priamu aj nepriamu. Poviem príklad nepriamej podpory. Keď som bol prvé obdobie minister, tak som presadil zníženie DPH na knihy na 10%. A aj samotné prostredie, zúčastnení ľudia boli v tom čase ovplyvnení takým tým úzko pravicovým až neoliberálnym pohľadom, ktorý takúto podporu kultúry kritizoval. Pamätám si, bol som tým trochu zaskočený, že povedzme v mediálnej rovine sme boli vystavení kritike, že načo to robíme, veď knihy aj tak nebudú lacnejšie. A mohol som donekonečna opakovať, že nejde primárne o zníženie cien kníh, tie naozaj asi nebudú lacnejšie, ale vydavateľom sa zväčší priestor na viac kníh alebo na kvalitnejšie knihy. A dokonca som v tom čase necítil nejakú extra podporu ani medzi samotnými vydavateľmi. Ale prešiel nejaký čas a pamätám si tú satisfakciu, keď sme boli čestným hosťom na pražskom knižnom veľtrhu a českí vydavatelia mi hovorili, ako závidia našim zníženú DPH. A dnes už každý uzná, že toto je celkom dobrý nepriamy nástroj. Bol by som rád, keby bola DPH ešte nižšia, ale podarilo sa presadiť 10%. Potom je, samozrejme, priama podpora, to sú grantové systémy. V tejto chvíli sa to deje cez fond na podporu umenia, čo bol dobrý krok aj preto, lebo sa podarilo podporu výrazne zvýšiť, aj spružniť, deje sa to rýchlejšie, odbúrava sa byrokracia. Dnes žiadatelia dávajú nevyhnutné potvrdenia, až keď majú rozhodnutie o tom, že grant dostali. A prišla tiež možnosť dávať štipendiá pre autorov a prekladateľov. Potom je tu sieť veľkých knižníc ako je univerzitka alebo Slovenská národná knižnica, potom veľké množstvo rôznych knižníc: mestských, dedinských a čo je fajn, že vo väčšine týchto knižníc pochopili, že knižnica nemusí byť len o požičiavaní kníh, ale môže to byť multikultúrna inštitúcia, kde sa dejú rôzne podujatia.

Monika Kompaníková: Dalo by sa v znižovaní DPH ísť ešte ďalej? Ak posledné roky ukázali, že to bol dobrý krok, dá sa ísť na nulu alebo na 5%?

M.M.: Teraz sa snažíme dostať na 10% elektronické knihy. My ako ministri kultúry sme to vždy riešili na radách a vždy sme za to boli, ale spadá to pod Ministrov financií. Ale už sa asi aj našiel súhlas. A čo sa týka ďalšieho znižovanie DPH, viete, to je tak: nie úplne náhodou som hovoril, že človek potrebuje nejakú podporu. A keď som to vtedy presadil, tak som tú podporu nemal. Tým chcem povedať, že musí byť aj nejaká klíma, nesmiem byť za to svojím spôsobom ešte aj atakovaný. Teraz je mojím cieľom dosiahnuť 10% na elektronické knihy, čo je síce zatiaľ veľmi maličký segment na trhu, ale ideme krok po kroku.

M.K: A čo pevná cena knihy?

J.K.: V Nemecku je pravidlom, že dva roky po vydaní musí mať kniha pevnú cenu. U nás sa žiaľbohu uhniezdil ten Klausov prístup a trh s knihami tu funguje často pomerne krutým spôsobom - hneď ako knižka vyjde, tak sa predáva na rôznych miestach s rôznymi zľavami. Nemci to vyriešili, podľa mňa veľmi elegantným spôsobom. Je to v súčasnosti na Slovensku predstaviteľné?

M.M.: Viete čo, ja si myslím, že v tomto nie sú ujednotení ani naši vydavatelia.

J.K.: Ani tí by s tým možno nesúhlasili?

M.M.: Nie, lebo sú tu niektorí, ktorí z toho ťažia. Keď predávajú elektronické knihy, dokážu ich ponúknuť lacnejšie. Ja som náchylný podporiť vec, keď sa k nej blíži väčšinový náhľad, ale nie v tom zmysle, že potrebujem nejakú populistickú väčšinu. Predsa len je to prostredie, kde existencia každého hráča od autora až po kníhkupca je veľmi krehká. Podľa mňa by sa nemalo urobiť rozhodnutie úplne od zeleného stola, ale malo by sa k niečomu dospieť v širšom dialógu. Teda áno, ak sa k tomuto väčšina z nás kloní, poďme, skúsme to urobiť.

M.K: Aj vo zväze vydavateľov a kníhkupcov sa začínajú diať veci a trošku meniť pozície, viac sa komunikuje, tak možno teraz je...

M.M.: Ja s nimi vediem dialóg.

M.K: Ste s nimi v kontakte?

M.M.: Áno, áno, s vedením zväzu vydavateľov a potom aj s jednotlivcami. Minule som mal veľmi zaujímavú debatu s predstaviteľom Martinusu, oni majú tiež niektoré dobré nápady. Na niečom sme začali pracovať, ale nechcem dopredu hovoriť, kým to nie je pripravené. Som otvorený, musíte ale chápať, že Ministerstvo kultúry je atakované zo všetkých možných oblastí kultúry. Každá vidí samú seba a každá má pocit, že by si niečo zaslúžila - prídu hudobníci, divadelníci, spisovatelia, prídu filmári, pamiatkari. Aj keby som veľmi chcel, nedá sa všetko naraz. Nie je problém v tom, že by som to nechcel, ale musíte si veci rozvrhnúť tak, aby boli uskutočniteľné a aby zas nemali jedni pocit, že je to na úkor druhých.

M.K: Existuje koncepcia, z ktorej je jasné, čo je vlastne to dôležité? Aby sa neriešili veci čiastkovo a aby sa neriešili práve takým spôsobom, že niekto príde a potrebuje zabezpečiť tú svoju malú časť. Existuje nejaká koncepcia?

M.M.: Áno, to je tá spomínaná stratégia rozvoja kultúry a z nej odvodený akčný plán, kde sú veľmi jasne pomenované nástroje, ktoré sa majú do roku 2020 urobiť. A samozrejme programové vyhlásenie vlády rozpracované na konkrétne úlohy. To sú plány a koncepcie, neznamená to ale, že iniciatívne nemôže ísť nič mimo plánu. (http://www.strategiakultury.sk/)

M.K: Keď sa pozrieme na literatúru, čo je podľa vás dôležité? Vystupovať smerom von ako sebavedomá krajina, ktorá je presvedčená o kvalite svojej literatúry a prezentuje sa veľkoryso na veľtrhoch, v kultúrnych inštitútoch, na lektorátoch v zahraničí? Alebo sú dôležité tie maličké veci, ktoré sa dejú tu v malých knižniciach, na malých festivaloch? Ja zatiaľ vidím akúsi bezradnosť, podporuje sa množstvo projektov, často zbytočne duplicitne, zároveň sa zúčastňujeme veľtrhov, no naša prezentácia tam je, mierne povedané, základná.

M.M.: Jedno aj druhé. Samozrejme, že všetko nejako začína. Náš vlastný trh s knihami sa, podľa mňa, dnes relatívne pozitívne rozvíja. Pozrel som si údaje, v roku 2006 bolo na Slovensku niečo cez 1000 vydavateľstiev. Dnes ich je 1900. A stúpa aj predaj kníh. A to sa netýka, samozrejme, len literatúry. Posledné roky sa nám žije ekonomicky tak, že ľudia si môžu dovoliť kúpiť lístok do divadla, do kina, je to vidno všade na rastúcej návštevnosti kultúrnych podujatí. Musíme mať toto a musíme mať aj grantovú podporu. Napríklad grantový systém podporoval ročne niečo cez 300 projektov v oblasti literatúry, Fond na podporu umenia tento rok už vyše 400 projektov podporil. Takže najprv musí byť základ, kedy kvantita už prináša aj nejakú kvalitu a potom môžeme sebavedomejšie začať dávať o sebe vedieť aj vo svete.

M.K: Teda najprv si upratať...

MM: Áno, najprv si upratať. Tiež si myslím, že je rovnako dôležité, aby jestvovali podmienky na fungovanie malej knižnice niekde na dedine. Dosiahnuť, aby sa deti aj z chudobnejších rodín alebo dôchodcovia minimálne formou výpožičky dostali k literatúre. Je to svojim spôsobom zložitejšie, ako zabezpečiť účasť našich spisovateľských špičiek na nejakom knižnom veľtrhu. Ja by som tu nedokázal povedať, že jedno je dôležitejšie ako to druhé. A potom, podľa mňa sme determinovaní malosťou jazyka. Predsa len väčšiu výhodu majú svetové jazyky, alebo potom tie štáty alebo tie národy, ktoré majú určitý kultúrny náskok. A majú už aj v histórii nejaké veľké spisovateľské mená, cez ktoré sa noví spisovatelia presadzujú aj vonku. Veď vy to asi dobre viete.

M.K: Veď ja sa preto na to pýtam.

M.M.: My sa teraz napríklad koncentrujeme na salón knihy v Paríži v roku 2018. Nemáme asi na to, aby sme to každý rok zafinancovali a ani každý rok nedostávame pozvania byť niekde čestným hosťom, ale raz za čas áno. Správne sa musí odhadnúť aj destinácia. Stále si myslím, že máme väčšiu šancu sa presadiť v tých štátoch, kde existuje nejaké povedomie o Česko-Slovensku, možno aj Slovensku, ako si robiť prehnané ilúzie, že prídeme do Francúzska a tam zrazu niekto začne na základe jednej účasti, akokoľvek kvalitnej, kupovať slovenskú literatúru. A potom, čakáme asi aj na šťastný okamih nejakého naozaj veľkého diela, ktoré sa niekedy podarí napísať, nejaký bestseller a ten potom dokáže potiahnuť aj iných. Takže ono zase nemôže byť všetko len na pleciach štátu. Niekedy príde tá hviezdna chvíľa a býva to obvykle tak, že ona príde aj generačne. Zrazu, a nevieme prečo, vyskáču tri štyri dobré literárne diela, dobré mená a už sa to nejako chytí.

M.K: Len oni nevyskáču len tak, z ničoho nič, potrebujú mať za sebou fungujúcu infraštruktúru, ktorá tu chýba. To súvisí napríklad aj s lektorátmi, ktoré som spomínala. Slovenské lektoráty, z ktorých vychádzajú aj prekladatelia sú oproti napríklad Goetheho inštitútu alebo oproti maďarským inštitúciám výrazne podvyživené. Preto nemáme dosť prekladateľov, je to uzavretý kruh.

M.M.: Súhlasím s vami. Považujem to za veľmi dôležité. Mohol by som teraz tak alibisticky povedať, že ani lektoráty, ani tie slovenské inštitúty nepatria pod kultúru, lebo jedno je pod Ministerstvom školstva, a inštitúty patria pod Ministerstvo zahraničných vecí, ale ja vychádzam z trošku širšej ako len kultúrnej argumentácie. Ja si myslím, že kultúrna prezentácia je diplomacia, je to získavanie si priateľov v zahraničí. Nielen primárne pre účely kultúry, ale všeobecne hľadanie si priaznivého prístupu k nášmu štátu, k nášmu národu a to sa nám potom môže veľmi oplatiť v krízových situáciách. Ja s vami súhlasím, že by sa kultúra mala ešte viac prezentovať. Znovu sa vrátim k FPU - tam sú podľa mňa dnes veľmi inteligentní a rozhľadení ľudia a keďže sa podarilo pre budúci rok ešte zvýšiť jeho rozpočet o ďalších päť miliónov, začali práve uvažovať, že by podstatnú časť financií dali aj na prezentáciu kultúry v zahraničí.

J.K.: Pri tom fonde sa nemôžem neopýtať jednu otázku. Ako ste spokojný s jeho fungovaním, lebo keď si zoberieme napríklad literatúru a keď si pozrieme poberateľov, tak jeden z najväčších je Literárny týždenník. Čím nechcem hovoriť, že je to váš problém, ale mne sa to nezdá úplne v poriadku, že to tak je, lebo to je... Viete, čo to je Literárny týždenník, viete, čo produkuje, viete, čo robí?

M.M.: Viete, čo vám poviem? Vyriešte si to sami. Tie fondy, ich čaro je aj v tom, že som sa zbavil priamej zodpovednosti. Teraz môžem všetkých pekne odporučiť: je tam fond, je samostatný, nemám k tomu žiadny vzťah, rozhoduje komisia. Do tých komisií sa delegujú ľudia, je to svojím spôsobom samospráva tejto kultúrnej sféry, tak si to v diskusiách musia zúčastnení ujasniť. Viete, vy máte taký názor, v tom Literárnom týždenníku majú zase iný názor. Ja si spomínam na vojny, ktoré sa viedli pri vzniku Audiovizuálneho fondu, ako sa kriticky ozvali mladí filmári. Viedlo to k úpravám pravidiel fondu. To už ja považujem za normálny demokratický proces, kde určité vystúpenia, kritika a postoje môžu ovplyvňovať rozhodnutia fondu. Takže nečakajte odo mňa, že to budem robiť ja. Na to tu proste nie som, pretože by som sa mohol aj veľmi kruto pomýliť.

J.K.: Ja stále nemám jasno v tom, či sa má podľa vás štát starať o to, aby kultúrny život fungoval vo všeobecnosti a nech sa už on postará, ako bude vyzerať, teda akú kvalitu vyprodukuje, alebo má do toho štát nejakým spôsobom vstupovať a snažiť sa kvalitné veci zvýrazniť a nekvalitné nechať takpovediac umrieť na nedostatok financií.

M.M.: Starí Gréci hovorili, že ničoho príliš. Myslím si, že to je niekde tam. Som zástancom toho, že štát má podporovať. Nesmie sa to prehnať, ale nesmie to byť ani nič. Je to vždy otázka miery. Neexistuje všeplatný vzorec. Čím je štát väčší a má väčší trh alebo má inú tradíciu, môže rezignovať na štátnu podporu, hoci v Európe taký štát nepoznám. My sme malý štát a patríme do nejakého kultúrneho okruhu, ktorý si zakladá na tom, že je kultúrny a že kultúru podporuje.

J.K.: Ja nechcem spochybniť tú podporu, ale tú filozofiu. Snažím sa opýtať sa, čo by malo byť hlavným cieľom, za ktorým ideme?

M.M.: No existencia kultúry je podľa mňa hlavný cieľ. A zároveň, aby bola kultúra slobodná, to znamená, že nemáte ambíciu zo strany štátu určovať, aká má byť kultúra, ale máte ambíciu vytvoriť nejaký legislatívno-ekonomický rámec priamych a nepriamych nástrojov, aby mohla kultúra žiť a potom, aby bola aj dostupná. Lebo často zabúdame, že kultúra nie je len vecou umelcov. To znamená, že treba vytvárať podmienky, aby boli jednak kultúrne stánky dajme tomu po celom Slovensku alebo ak nie, aby jestvovala mobilita kultúry. A aby si ľudia mohli kultúru dovoliť, to znamená podporiť ich aj formou kultúrnych poukazov ako to máme v prípade žiakov.

M.K.: Keďže funguje Fond pre umenie, nie je čas na to, aby sa prehodnotili dvojpercentné odvody do Literárneho fondu? Máme rovnú daň, ale umelci sú zdaňovaní ešte ďalšou špeciálnou daňou, pričom nie každý môže z fondu naspäť niečo získať.

M.M.: Áno, áno, táto otázka sa otvára.

M.K.: Keď si pozriete projekty podporené z FPU a z Literárneho fondu, tak sú to stále dookola tie isté projekty, častokrát pod rôznymi menami, ako s.r.o., ako občianske združenia, niektoré získavajú naozaj vysoké sumy, pričom nemajú ani len web, z ktorého by ste zistili, čo robia.

M.M.: Sú na to rôzne pohľady. Sú takí, autori a prekladatelia, ktorí sú evidentne za to, aby tento nástroj podpory kultúry existoval, a teda neštátny, lebo sú to naozaj 2% z honorárov všetkých, ktorí robia nejakú tvorivú činnosť. Naspäť sa to vracia vo forme štipendií a rôznych oceňovaní a neviem čoho všetkého. Viackrát to bolo otvorené. Ja som vždy narazil na rozpoltenosť, nikdy to nebolo tak, že by ako jeden muž celá kultúrna obec povedala: „Zrušte to“. Napriek tomu, že média dávali vždy väčší priestor kritikom, takže to opticky vyzeralo, že je veľa tých, ktorí sú za zrušenie, ale keď človek išiel trošku do hĺbky a začal sa konkrétne zaujímať a pýtať jednotlivých spisovateľských organizácií, zistil, že väčšina sa stále kloní k existencii Literárneho fondu. Ja si napríklad spomínam, keď som bol ešte dávno pred rokmi autorom na voľnej nohe, dostal som práve z Literárneho fondu polročné štipendium na písanie jedného scenára. Bol som čerstvo ženatý a spomínam si na to vyslovene ako na skoro záchranu. Teda naozaj som bol rád, že som to štipko dostal. Ešte by som chvíľku nechal ten fond bežať, dnes štipendiá môže už pomerne veľkoryso dávať Fond na podporu umenia a budúci rok to bude ešte lepšie. Druhá vec je, myslím si, že by mal Literárny fond transparentnejšie komunikovať, čo sa s prostriedkami robí a ako sa rozdeľujú a na čo boli použité tie, ktoré nešli na podporu. To je tiež veľmi dôležitá zložka a tiež od toho závisí, podľa mňa, či tie 2% budú zachované, alebo nie.

M.K.: Viete, koľko z 2% ide naspäť do Literárneho fondu?

M.M: Majú to na stránke, vo výročných správach. Minulý rok sa autorom poskytla podpora z Litfondu vo výške viac ako 600tisíc eur.

M.K.: Keď si porovnám výšku dotácií, ktoré idú od štátu, dajme tomu zahraničným firmám na vytvorenie nejakého logistického parku a sú to stovky miliónov, nie je v tom nepomer?

M.M.: Čo teraz porovnávate? Teraz celkom nerozumiem otázke?

M.K.: Porovnávam to, či štát naozaj potrebuje tých 600 000 €, je to z vášho pohľadu veľká suma, malá suma?

M.M.: Tak toto nie je štát, pozor. Štát tu spôsobil, že je taký zákon. Litfond nie je štátna organizácia.

M.K.: Ale mne - teda autorovi, scenáristovi, spisovateľovi, či publikujúcemu vedcovi - štát zákonom určil odvádzať daň navyše, murár alebo šofér z logistického parku nemusí.

M.M.: Áno, štát vám v dajakom čase zákonom určil, že to ide do fondu, ktorý to potom používa v prospech autorov. Vy však otázku kladiete tak fiškálsky...

M.K.: To ma napadlo vo chvíli, keď ste povedali tú sumu.

M.M: Áno, ja rozumiem, prečo vám to napadlo, lebo ja sám som tým povedal, že mne sa páči, že je tu niekoľko stotisíc eur na kultúru, tak ste sa toho celkom inteligentne chytili. Štát by ich však tiež našiel nakoniec len z daní, takže by to bolo univerzálnejšie, každý by prispel. Toto je samosprávnejšia podpora kultúry, to znamená, že sa tie 2% dávame my činní autori, umelci, aby boli použité zase na podporu autorov a umelcov. Ak ja vidím v niečom problém, tak najmä v tom, aby Litfond ukázal, že s tými peniazmi narába transparentne a zmysluplne.

J.K.: Ešte sa vráťme k téme propagácie kníh alebo slovenskej literatúry. Najväčší veľtrh na Slovensku je Bibliotéka, ktorý, žiaľbohu, skončil ako výpredaj kníh, hlavným sloganom posledného ročníka bolo „knihy už za jedno euro“ a vďaka tomu tam ľudia chodili. To je, obávam sa, jediná príčina. Nerozmýšľali ste o tom, že by bolo dobré urobiť niečo s medzinárodným presahom, čo by naozaj propagovalo literatúru?

M.M: Pozrite sa, všade, kde sú veľké veľtrhy, sú ich organizátormi vydavatelia. To je otázka na vydavateľov, nakoniec Ministerstvo kultúry a teraz aj Fond podporuje finančne také knižné trhy, ktoré majú primárne kultúrnu zložku. Bilbliotéka, áno, sa vyvíja ako sa vyvíja a je na rozhodnutí vydavateľov, aby sa dali dohromady a povedali si: chceme iný typ veľtrhu. Je to trh, zase sa nehrajme na to, že sú to Bratislavské hudobné slávnosti.

J.K.: Myslím, že začínam rozumieť vášmu pohľadu. Má to fungovať tak, že vytvoríte nejaké systémové prostredie a nechávate na vnútorný kultúrny život, aby si v tom sám urobil poriadok, s tým, že ste ochotný podporiť veci, ktoré budete...

M.M: Ale opieram sa aj o nejaké skúsenosti v zahraničí. A keď príde dostatočne sebavedomý partner, združenie vydavateľov, a povie: my chceme za takýchto a takýchto podmienok organizovať veľtrh a chceme, aby tam bola aj dominantná kultúrna súčasť, môžu potom od štátu pýtať podporu. Ale nemyslím si, že my by sme mali na ministerstve vytvoriť veľtrh. To musí prísť zospodu.

J.K.: Asi áno. Keď sme hovorili o veľkosti krajiny, ja si vždy spomeniem na Island, pretože ich je menej ako nás v Bratislave, niekoľko islandských autorov predávame aj na Slovensku a to už nehovorím o zvyšku Európy. Nie je to len o veľkosti, asi tam majú vypracovaný dobrý systém podpory a je to v určitom zmysle možno kultúrnejší národ. Niektoré veci nerobíme až tak dobre, ako by sme mohli. Pre mňa je takým príkladom socha stojaca pred bratislavským hradom - to ani nie je otázka, ale je to bod, ktorý si neviem odpustiť - prečo tam stojí Ján Kulich a nie Jankovič?

M.M: No, to je dlhá cesta. Takí sme. Čo vám mám na to odpovedať? Viete, úplne najjednoduchšie by bolo na túto otázku odpovedať, nájdeme toho konkrétneho, ktorý o tom Kulichovi rozhodol. Ale to by bola falošná odpoveď. Ja si myslím, že to je náš permanentný boj o to, akí sme a v danej chvíli možno prevažujú rozhodnutia niektorých ľudí. Aj ten Island - zrejme je na to dôvod, prečo v istom období povedzme veľmi vyleteli islandské filmy. Boli veľmi populárne. No najprv museli byť, že? Zase sa dostávame k tomu, že my sme si tu museli prejsť obdobie, kedy sme si v 90-tych rokoch rozbili celú filmovú infraštruktúru a dostali sme sa do bodu, keď sa v roku 2006 nakrútil jeden celovečerný film. Museli sme ísť krok po kroku, aby sme sa dostali do normálu. A z toho normálu už dnes vyskakujú slovenské filmy na festivaloch. Kultúra je pre mňa trošku, ako keď rastú stromy, letokruh sa pridáva k letokruhu - nemôžete to urobiť skokom, to sa proste nedá, kontinuita je veľmi dôležitá a oveľa bolestnejšia je strata kontinuity v kultúre ako v čomkoľvek inom. To nie je ako, že tu zakape strojársky priemysel, nevadí, však si kúpime stroje v zahraničí. Národnú kultúru si nikde nekúpime, tá je proste naša a keď ju hoci len na pár rokov prestrihneme v akejkoľvek oblasti, tak to môže mať fatálne dôsledky, lebo nám môže vypadnúť celá generácia.

M.K.: Nie je Kulich jedna z úplne zbytočných čiernych škvŕn, ktoré sa v kultúre objavujú? Nebolo by dobré sa postaviť a povedať: „Tak toto nie“. Mám na mysli postaviť sa z pozície toho, kto má kompetencie a autoritu a hádam aj schopnosť rozlíšiť Kulicha a Jankoviča?

M.M.: Myslíte, že by som mal byť obrazoborec? Že nejaké sochy zbúrajme? (smiech)

J.K.: Skúsim doplniť Moniku. Zoberme si váš zápas, ktorý bol v kauze Rezník verzus Mika. Veď Slovenská televízia bude vysielať tak či tak. Bola to iba otázka kvality. Nebola to otázka ani tak systémového nastavania ako kvality produktu, ktorý môže vzniknúť. Malo alebo nemalo by byť poslaním ministra, aby zo svojej pozície vstupoval do verejného kultúrneho života a v niektorých momentoch hovoril: „Toto nie je až také dobré a toto je dobré“?

M.M: Ja by som povedal, že závisí prípad od prípadu. Viete, otázka môjho vyjadrovania sa, povedzme k RTVS, vyplývala aj z toho, že je tam určitá zodpovednosť, pretože ministerstvo kultúry prispieva na zmluvu so štátom, z ktorej zase môže byť financovaná pôvodná slovenská tvorba a dnes je ten systém naozaj nastavený tak, že riaditeľ televízie sa volí v parlamente, to znamená, že je to do veľkej miery politické rozhodnutie. Cítil som potrebu sa k tomu vyjadriť alebo povedať, aký je môj názor. A potom, RTVS je úplne kľúčová vec. Nehovorím, že nejaká socha nie je akože dôležitá, ale pre kultúru je fungujúca verejnoprávna televízia, verejnoprávny rozhlas jednou z najdôležitejších inštitúcií. Čo si politici v zásade neuvedomujú, ale nielen politici, aj širšia verejnosť si to možno neuvedomuje - nie každý je poslucháč Rádia Devín a nie každý pozerá filmy a dokumenty na Dvojke. A keď tu za tých päť rokov boli nejaké výsledky, tak z môjho pohľadu by bolo malo väčšiu logiku, keby tam bola kontinuita. Preto som aj potom prišiel s tým, že by sa mal zasa systém zmeniť. Nie je to také jednoduché vymyslieť, ako by to vlastne malo byť, aby to v konečnom dôsledku zase niekomu nepatrilo. Aj tu prechádzame nejakým vývojom. Prípad od prípadu. Niekedy má minister určitý postoj zaujať a niekedy si nie som celkom istý...

M.K.: Či to stojí za to?

M.M.: ...nie, že či je verejnosť zvedavá na to, čo povie minister kultúry alebo že či sa má minister kultúry starať do istých vecí. Lebo minister kultúry je v konečnom dôsledku úradník.

M.K.: Verejnosť možno čaká na človeka, ktorý im povie, že...

M.M.: ...viete, aký je pohľad verejnosti? To by ste boli prekvapená, že verejnosť si myslí, že minister môže všetko a je za všetko zodpovedný. Tak to predsa nie je. Verejnosť vidí veci niekedy veľmi naivne.

J.K.: Ostáva nám ešte 5 minút na osobné otázky.

M.M.: (smiech)

M.K.: Čo čítate?

M.M.: (smiech)

J.K.: Bill Gates má osobnú stránku a knihám, ktoré číta, je venovaná tretina tej stránky. Veľmi by ma zaujímali booklisty slovenských politikov.

M.M.: Čítam stále veľa a rozmanito. Teraz som napríklad dočítal veľmi zaujímavú knihu autora Viet Thanh Nguyena, ak sa dobre pamätám, volá sa Sympatizant. Veľmi dobrá kniha, ktorá prvoplánovo vyzerá ako špionážny román, ale je o dôsledkoch vietnamskej vojny a o totalite. Dnes už čítam veľa kníh cez čítačku a to je zvláštny fenomén, neviem či ste si to niekedy uvedomili, ak máte čítačku, zrazu zistíte, že si nie vždy zapamätáte názov knihy alebo meno autora, keďže ich nemáte stále na očiach ako v prípade knihy. Fantastická kniha, ktorú som nedávno dočítal - a vôbec knihy z Absyntu – je od Svetlany Alexijevičovej Život z druhej ruky. Siaham aj po takých veciach ako Kissingerova kniha Usporiadanie sveta o zahraničnej politike. Čo sa týka našej literatúry, rád čítam Veronu Šikulovú, túto autorku mám rád, lebo píše aj z toho kraja, kde som vyrastal. Čítam stále a vôbec neopovrhnem ani dobrou kriminálkou, keď si chcem oddýchnuť.

M.K.: Ešte poslednú otázku: môže robiť dobrú kultúrnu politiku strana, ktorá nemá dobrú politickú kultúru?

M.M.: (smiech) Môže, keď si ten minister kultúry nedá... Inak to poviem. Odkedy som na ministerstve kultúry, nikdy som nedopustil, aby na ministerstve mala nejaké slovo stranícka politika. Nikdy som na Ministerstve kultúry, ani v oblasti kultúry, v inštitúciách ľudí nekádroval. Ako ministra ma nezaujíma ich politické presvedčenie. Prísne oddeľujem to, čo sa týka Ministerstva kultúry a svojej politickej pôsobnosti. A akokoľvek vy hodnotíte stranu Smer, a zjavne ju, podľa otázky, hodnotíte negatívne, neberiem vám váš názor, ale pre mňa je podstatné, že som nikdy nedopustil, aby sa kultúra spolitizovala v prospech nejakej politickej strany alebo ideológie. A či robím dobrú kultúrnu politiku, to nech posúdia iní.

Monika Kompaníková

Juraj Kováčik

Foto: Tomáš Benedikovič/DenníkN. Za prepis rozhovoru ďakujeme Jánovi Blažovskému.

Zobraziť diskusiu (0)