Cez presklené dvere kaviarne zbadám v okne náprotivného okna babku. Všimla som si ju až teraz, po dojedení cukríkov a dopití kávy, ale musela tam byť aj predtým, vyzerá, akoby z toho okna trčala vždy, autentický čumil nepopulárneho konca populárnej štvrte. Je vo veku, keď ženy vyzerajú ako muži a naopak. Na sebe má nespochybniteľne tetkovské zástero-šaty, z ktorých do teplého popoludnia vykúka biele mäso zvädnutých, rodovo tiež nepríznačných ramien. O poschodie vyššie je na zavretom okne presne nad ňou nalepený kruh jin a jang, ale popri babke je len otrepaným vyprázdneným symbolom, to ona reprezentuje dokonalosť, vyváženosť. Možno bola za mlada agresívna, možno ešte občas rada poúča a zakazuje vnúčatám zmrzlinu pred obedom, ale práve teraz, keď sa vykláňa z okna, jej nič nechýba. Neplánuje, neorganizuje, jin aj s jangom sa klaňajú jej odovzdanosti prítomnému okamihu. Ani smetiari, ktorí pri košoch nechali rozsypané PET fľaše (vietor!) ju nerozhodia. Ani jej nenapadne niečo zakričať. Ona pozerá z okna. To je všetko. Zdá sa mi, že ani nerozmýšľa.

Zato ja rozmýšľam za ňu. Dopracovala sa do tohto stavu? Je to predispozícia? Bola vždy skôr pasívne odovzdaná? Predstavím si seba, ako pozerám z okna, ako mi hlavou prúdi galaxia úvah, obáv, rebríčky povinností, ako kričím na smetiarov, (ako potom ešte doma na nich nadávam), ako bežím von, pozbierať, čo po nich ostalo, čo vietor pri vyprázdňovaní smetiakov rozfúkal po ulici. Vydýchnem si, keď budem stará? A keď sa, napriek vlastným úmyslom, nechám uniesť rodinnou tradíciou montovania sa do všetkého a všetkých, vyhodnotí sa to ako odovzdanie sa nevyhnutnému? Bude tá snaha mať všetko a všetkých pod kontrolou vlastne zenová?

Žien je veľa, každá je iná, ale mužov som vždy delila len na dva typy. Výkonný a nevýkonný. Táto deľba sa rokmi, desaťročiami, stáročiami v ženskej vetve mojej rodiny tak vžila, že je ťažko vidieť veci mimo ňu. Keď aj niekoho, kto je mimo systém, zbadám, neznamená to, že on vidí mňa. Naše systémy, jeho a môj, sa skrátka nepretnú. Celý život sa teda ako loptička odrážam od dvoch extrémov. Každý typ má svoju sériu kazov. (Človek ich odhalí, len čo sa vzťah zabehne).

Keď som bola mladá, nedalo sa príliš vyberať. Nečakalo sa na pravých-nepravých, bol časový horizont, ktorý bolo treba naplniť a hotovo. Vlastne bolo výhodou vnímať mužov ako čiernych a bielych, čierni boli tí bez výkonu, to je jasné. Všetko bolo o výkone. Ale čierni mali zase iné svoje výhody, nebudem sa tu teraz o tom rozširovať, je to zbytočné, ale priťahovali ma, áno. Ale chcela som pekný, bezproblémový život, život na plný výkon. Aby som sa vyhla problémom, vymyslela som si ako dievča takú hru. Vždy, keď ma to začalo ťahať k nejakému „flákačovi“, už som sa aj brala predstaviť si s ním život. Všetko. Niekam som sa zašila a predstavovala si, ako s dotyčným spolu chodíme, prvú pusu, milovanie, ak nebolo prvé milovanie podľa mojich predstáv, tak aj druhé alebo tretie, kým to nebolo ono, potom jeho rodičov, ako ma s nimi zoznamuje, ako sme v lete pri vode v plavkách, opálení a štíhli, a svadbu, riadne prechádzame uličkou v kostole, v svadobných šatách, vpredu stoja rodičia a starí rodičia, matky od dojatia plačú, môj otec potláča slzy hnevu, že som si vybrala takého niktoša. A potom v skratke svadobná cesta, len náčrt, a potom už domácnosť, varenie, nevýkonný muž leží na gauči, tučnie, ja varím a na rukách mám plačúce dieťa a tiež tučniem, a potom podľa toho, čo som vydedukovala ako jeho povahové črty, ma buď podvádza alebo ma udrie, alebo ho musím živiť, alebo je neskutočne nudný, alebo sa zaňho na verejnosti hanbím a tak.

To je vlastne úplne jedno, aký bol môj skutočný muž – takto to znie čudne, keď to poviem, nie je to úplne jedno. Ale trochu áno, už z dnešného pohľadu je to jedno, už nemám pred kým zatĺkať, tváriť sa, aký fantastický rodinný život sme mali. Mali sme rodinný život, áno. Vďaka bohu zaň. Poznám aj také dvojice, aj tu na ulici, každý deň ich vidím, v mojom veku, sedemdesiatnici, stále elegantní, stále kupujú nové oblečenie, ale dobre viem, že aj on si viac než len predstavoval aj iné životy, a ona vlastne tiež, z okna toho vidieť dosť. Po večeroch som v okne strávila veľa času. V obývačke sedel na gauči manžel, výkon po pracovnej dobe skončil. Televízor vždy svietil. Po tridsiatich rokoch sa nebolo o čom zhovárať, nie jeho vinou, jednoducho nebolo – jeho výkonnosť alebo nevýkonnosť na to nemala žiadny vplyv. Na životy ľudí v Dallase alebo v Mexiku sa mi nechcelo pozerať, ulica mi bola bližšia.

Možno, keď budem taká stará, ako žena z okna, tiež sa budem pozerať na ulicu. Za ostatnými oknami sa ľudia budú pozerať na obrazovky a ja, na just, budem jediná trčať do prázdnej ulice. Možno je to forma rozlúčky so svetom. Každý uväznený pred svojím televízorom, a žena v okne ako starý zabudnutý lampión. V duchu budem písať listy na rozlúčku. Synovi, mužovi, svokre, kamarátkam, kolegom umelcom, bývalým.

Stará žena,

viem, že pod tou tesilovou zásterou ukrývaš celé vankúše hnevu, ktorými sa tvoje telo obalilo. O chvíľu sa zotmie, tieň ulice prezradil, že v izbe za tebou na modro bliká televízor. Si falošný jin a falošný jang, predstieraš, minimálne od pol pása nahor predstieraš. Na nohách máš vyšúchané tanečné lakovky ešte spred svadby, je to tak? Radšej si trochu zakrič. Vypráš okoloidúcim na hlavu prachovku. Pusti na chlapca na kolobežke dlhú lepkavú slinu.

Mladá žena,

ani ja, ani môj život, ani táto štvrť, ani moje šaty, ktoré prirovnávaš k zástere, ti nie sme nič dlžní. Vykrikuj na smetiarov, píš tie svoje hry a nakupuj kolobežky pre svoje deti. Mňa nechaj na pokoji.

Mária Modrovich

Flešbek

Vlna 2017

Zobraziť diskusiu (0)