Autor knihy strávil v rozhovoroch s jeho blízkymi spolupracovníkmi dlhé hodiny. Nerobil cielenú reportáž, takže nebudil podozrenie, že ten, o kom sa nahlas v Rusku pomaly ani nehovorí (ak áno, tak iba v dobrom), bude vystavený nejakej kritike a tento portrét sa veľmi dobre etabluje v knižnom svete. U nás sa dostala kniha do distribúcie v roku 2019 vďaka prekladu Petra Tkačenka, ale mnohé predpoklady z nej sa k nám v týchto dňoch vracajú ako bumerang. Presvedčil som sa, že Putinova agenda je repetitívna, dookola opakuje konšpiratívne stereotypy a žije v ilúzii jednotného Ruska, ktorého hranice majú historickú determináciu. Chce, aby ho v tomto presvedčení podporoval celý svet, izoloval sa od svojich hodnôt a rezignoval na svojich východných susedov, ktorí by radi žili v slobodnom a demokratickom svete. Myslel som si, že takáto absurdná vôľa nemôže byť myslená vážne, že je za tým nejaká politická póza, ale vďaka Galeottiho knihe už o tom pochybujem. Putinov režim je naozaj taký studený a vážny, ako navonok pôsobí jeho hlavný reprezentant. Disponuje silou, a to ho udržiava v podivnej melanchólii k svojej veľkosti. Správa sa ako žiak, ktorému nikdy nebolo učinené zadosť. Súperí so svojimi spolužiakmi, a keď dosiahne svoj vytúžený vrchol, chce krikľúnsky upozorniť na svoju pozíciu.

Ako som sa dočítal, Putin sa nesnaží demonštrovať svoju moc iba navonok a exhibicionisticky všade pretŕčať armádu. Rovnakú silu si buduje aj v štruktúrach vlastného štátu a jeho tiché posvätenie týchto zložiek rozsieva neistotu aj medzi bežnými ľuďmi. Ak si myslíme, že mu radia jeho blízki, nebodaj priatelia, tak sa podľa Galeottiho veľmi mýlime. Oveľa adekvátnejší pojem je – spolupracovníci, akokoľvek sa snažia vrchári putinovského režimu chvastať svojou blízkosťou k prezidentovi. Medvedev, Peskov, Lavrov, Šojgu, všetci sa dajú považovať za miestnych aristokratov, pretože ich majetky presahujú vykazovaný príjem, ale to nie je oficiálne žiadna téma. Médiá neprovokujú so správami o stave ich blahobytu, pretože ich sloboda je zriedkavá. Na ilustráciu, Putinov tlačový hovorca Dmitrij Peskov pravidelne navštevuje miestnu televíziu RT (Russia Today), aby interpretoval svoje vízie o nasledujúcom programe priamo pred editormi. Nepripravuje si prezentáciu so žiadnymi konkrétnymi bodmi, akurát vysloví svoje prianie a je v eminentnom záujme zamestnancov, aby sa snažili čo najideálnejšie priblížiť jeho vlažným predobrazom. Od týchto snáh závisí ich kariérny rast. Podľa Galeottiho slov na podobnom princípe funguje celé výkonné okolie Ruska. Všetci sa usilujú čo najlepšie vyplniť podivné kontúry prezidentových prianí, hoc by to obsahovalo tie najfatálnejšie úvahy ako likvidáciu investigatívnych novinárov alebo politických oponentov.

Pred desiatimi rokmi som bol v Moskve ako turista. Metropola, pekné námestie, pamiatky, dlhé obchodné korzá, nič netradičné. Nevidel som však ani jedného bezdomovca a policajtov by som porátal na prstoch jednej ruky. Na druhej strane však vidieť luxusné autá bezproblémovo parkovať na priechode pre chodcov, vodku si človek kúpi v plastovej nádrži ako tekutinu do ostrekovačov, no a dostať sa k akejkoľvek zbrani ani v takomto meste nie je takmer žiadny problém. V jednom z podchodov totiž sídlil legálny obchod so zbraňami medzi potravinami a lekárňou. Nepamätám si, že by som videl auto prinajmenšom pod úrovňou vyššej strednej triedy. Krv v metre bola absolútne bežným javom. Cestári likvidovali zanovitú cestu, aby aplikovali ešte novšiu, pretože — ako hovoril miestny, aj oni si potrebujú privyrobiť niečo extra. Všade kúpite gýčovité doplnky do domácnosti v duchu tých najznámejších predstáv o tom, čo si odtiaľto môžete priniesť — šatky, matriošky, Fabergého vajcia s ruskými motívmi za astronomické sumy, a reštaurácie s bohatými jedálnymi lístkami hrdo ponúkajú sériu tradičných jedál, v ktorých sa podľa surovín dá ľahko identifikovať status širšieho obyvateľstva v Rusku. Stačí ísť kúsok za Moskvu a tento obraz sa rapídne rozplýva. Strašidelný stav ciest, nízka životná úroveň, no nájdu sa snaživci investujúci ťažké peniaze do luxusu, ktorým si získajú moskovské elity, pretože tie sa nezapodievajú s niekým v lacnom obleku. Požičiavajú si hodinky, limuzíny, drahé oblečenie.

Ruská propaganda sa orientuje predovšetkým na také nostalgické tézy, ktoré sú neslávne známe z dejepisných učebníc. Deklarácie z najvyšších miest opakovane vyjadrujú smútok za zväzom, volajú po jeho obnove a my tieto slová v slobodnom a demokratickom svete nemôžeme a nechceme brať vážne. Tým Putin trpí, chce, aby jeho kroky boli pochvalne zmieňované v médiách, aby sme ho vnímali ako autoritu, pretože jeho neochvejný kult v Rusku mu nestačí. Naozaj si myslí, že môže diktovať svoje podmienky v atmosfére vlastných ilúzií o ideálnom svete, ktorý sa dramaticky líši od tých našich. Nepochopím. Hovorím si opakovane, keď premýšľam nad tým, čo v posledných dňoch ukazuje správanie Putinovho režimu. Ani nemusím, pretože to je na úrovni, akoby som sa chcel dostať do pokrivenej a surreálnej reality za magickým zrkadlom, v ktorom Danteho peklo má pripomínať raj.

Mark Galeotti sa dostal veľmi ďaleko, ukazuje, ako uvažuje spolupracovník z okolia Putina a ako neveriacky sa díva na názor, že Rusko je agresívne a proklamuje expanzívnu politiku. Propaganda všetkých masíruje tvrdením, že to západná spoločnosť ohrozuje ruské hodnoty. Ak uvažujú o vojne, vnímajú sa ako obete, čím, ako si myslia, ľahšie obhajujú krvilačnú pôsobnosť jednotiek na cudzom území. V knihe Musíme si pohovoriť o Putinovi sú komponované predstavy o Ukrajine. Ešte sa tu nevyskytuje konflikt, akého sme svedkami, ale nie je ťažké pochopiť z tejto rétoriky, že vnímajú túto krajinu ako podradnú a frázy, ktoré slúžili pri laxnej argumentácii intervencie, sú v ruskom prostredí dlhodobo známe.

Militantné, paranoidné, skorumpované, silové, mačistické, patriarchálne. Tak by sa dal zhrnúť Galeottiho exkurz do Ruska s hlavou Vladimira Putina. Pochopíme, že jeho krokom nepredchádza žiadna geniálna stratégia, ale myslí si, že v ruke, ktorou dáva povel na útok, je kúsok akéhosi obskúrneho božstva, ktoré si uvedomelí nemôžu a nechcú pripustiť.

Mark Galeotti: Musíme si pohovoriť o Putinovi

Ikar, 2019

Preklad: Peter Tkačenko

Zobraziť diskusiu (0)