Ťažko predpovedať budúcnosť, ťažko prorokovať a veštiť, no viem si celkom zreteľne predstaviť, že z poľského reportéra a spisovateľa Ziemowita Szczereka sa časom stane najvplyvnejší kronikár našej stredoeurópskej súčasnosti. Jeho knihy prichádzajú postupne, no sú čiastočkami jednej a tej istej pestrej stavebnice, ktorú by sme mohli (s prihliadnutím na nedávnu minulosť) pokojne nazvať ostblokom.

V slovenských prekladoch sme zatiaľ so Ziemowitom Szczerekom nemali veľké skúsenosti. Naposledy vo vlaňajšom poľskom čísle Revue svetovej literatúry (2/2017), kde v preklade Patrika Orieška vyšla jeho postapokalypticko-anarchistická vízia Poľska s názvom Pec verejná: Bezpoľštie. Táto geopolitická groteska sa začína slovami: „Jedného rána sa Európa prebudila, pozerá – a Poľsko nikde! Prepánaboha! Jednoducho ho niet. Tam, kde kedysi bývalo Poľsko, teraz žblnká voda. Aj to plytká, vlastne iba také blato – až po obzor.“

Na začiatku roka 2018 sme vďaka českému vydavateľstvu Větrné mlýny dostali vzácnu príležitosť spoznať svet Ziemowita Szczereka v jeho najdivokejšej podobe. V preklade Michala Lebdušku totiž vyšla kniha Přijde Mordor a sežere nás aneb Tajná historie Slovanů.

Ziemowit Szczerek nás v nej zatiahne (či skôr strhne) k našim východným susedom, na Ukrajinu. Viac ako desať rokov svojich „batôžkových“ ciest za hranice spracoval do intenzívnej a necenzurovanej gonzo reportáže.

Strach a hnus v… Drohobyči

Iste, nie je to celkom objektívna Ukrajina. Veď čo je objektívne? Neexistuje ani objektívna krása, lebo jednému sa páči šerbeľ a druhému to, čo je v ňom. Navyše, Ziemowit Szczerek tu síce rozpráva v prvej osobe, ale nie pod vlastným menom (tak ako je to v niektorých jeho ďalších knihách), a tak môžeme túto knihu pokojne vnímať ako beletriu. Ale nemusíme. Nemali by sme. Z celého „Mordoru“ totiž na kilometre kričí, že Ukrajina, ktorá tu vystupuje, je prežitá a zažitá na vlastnej koži.

„Jezdili jsme na ten Východ, jezdili jsme a jezdili jsme. Maršrutkama, vlakama, zdevastovanýma ladama. Čím se dalo. Místo amfetaminu jsme měli vigor. Místo venkovské Ameriky a Mexika 50. let – jsme měli Ukrajinu. Ale šlo o totéž. Brali jsme batoh a vyráželi na cestu,“ píše Szczerek vo svojom „Mordore“. K Ukrajine je nemilosrdný. Nemaľuje pred nami žiadne zidealizované plátno obšité ľudovými vzormi. Prechádza mestami a mestečkami a dedinami pod vplyvom vigoru (akýsi bylinný zázrak proti erektilnej dysfunkcii) zmiešaného s kvasom a pred sebou vidí len rozpad, špinu a temnotu. V Drohobyči, ktorú preslávil židovský spisovateľ Bruno Schulz a jeho Škoricové krámy, prichádza k záveru, že ak by Schulz žil v súčasnosti, nečakal by na guľky esesáka, ktorý ho zavraždil priamo na ulici, ale svoj život by v hlbokých depresiách ukončil sám.

Tak, ako je nemilosrdný k post­socialistickému civilizačnému rozpadu, dokáže sa rovnako intenzívne opojiť pohľadom na malebnú haličskú krajinu a častovať ju vyberaným „stasiukovským“ jazykom hodným skutočného krajinoznalca.

Toto je hardcore!

Szczerek je spravodlivý. Neuťahuje si totiž len z Ukrajiny, ale aj sám zo seba (respektíve zo svojho knižného alterega Lukáša Ponczyńského). V kapitole Gonzo opisuje, ako sa začal „živiť“ písaním „lžireportáží“ pre krakovský webový portál: „No a tak se stalo, že jsem se začal profesionálně zabývat kecáním. Lhaním. Odborněji řečeno – posilováním národních stereotypů. Nejčastěji těch hnusných. Vyplácelo se to. Nic se v Polsku totiž neprodává lépe než škodolibost. Dobře to vím.“

Na cestách po Ukrajine stretáva desiatky Poliakov, ktorí rovnako ako on zobrali batohy a vyrazili za východnú hranicu zažiť ten pravý hardcore (niekedy dokonca v podobe organizovaných – kak skazať – trochu nelegálnych zájazdov). Vypiť si s domácimi, rozplývať sa nad krajinou i rozbitými mestami a cestami, ktoré držia pokope len vďaka hrubej vrstve farby. Smeje sa z nich i zo seba a používa na to taký britký jazyk a také ľahké pero, že text sa cez čitateľa valí rovnako divoko ako Ponczyński po Ukrajine. Vigor, kvas i džintonik tečú potokmi a nie je tu núdza ani o ľahké, tvrdšie i celkom neidentifikovateľné drogy.

Všetko to absurdno, ktoré je v Szczerekovom podaní ešte absurdnejšie, však vždy vyvažuje jeden úprimný pohľad do zrkadla. Napríklad v podobe takéhoto sebaspytovania: „Občas jsem si uvědomoval, že jsme se tam jezdili dívat jenom na bídu a že to nebylo fér, protože jsme se díky tomu chtěli cítit míň nuzní, a tehdy jsem přesvědčoval sám sebe, že ta bída by nezmizela, kdybysme tam nejezdili…“

Mordorský očistec

Jeden zo Szczerekových/Ponczyńského spolucestujúcich, ľvovský novinár Taras, definuje rozloženie európskeho vesmíru pomocou tolkienovskej Stredozeme. Hobitské Grófstvo s norami a trávničkami a krásnou krajinou, či ušľachtilé elfské zeme – to je Západ. Špinavý Mordor s masou neidentifikovateľných ohyzdov a trolov, smrad, šeď a dym – to je Východ. A popritom sa nemilosrdne vysmieva aj z čoraz modernejšieho vnímania večného svätého slovanstva: „Slovani už neexistujou. Teda – jsou tu, ale jediný, co po nich zůstalo, je věčnej bordel a buranská mentalita. A jazyk. Se Slovanama nás toho spojuje asi tolik jako dnešní Maďary se stepníma kočovníkama. Nebo Mexičany s Aztékama. Slovani jsou pravěký zkameněliny. Skanzen. Kultura, která chcípla a už nerodí.“

Nemal by však vzniknúť dojem, že „Mordor“ je len divokým knižným roadmovie na beatnický spôsob. Ziemowit Szczerek sa zaujíma o svet, v ktorom žije, a dokáže ho veľmi presne analyzovať z historických i geopolitických uhlov pohľadu. A práve to robí z jeho „Mordora“, ktorý by sme mali po správnosti katalogizovať ako čistú beletriu, výnimočnú reportáž. Szczerek pokračuje vo svojich cestách i analýzach aj v ďalších knihách a sféra jeho záujmu sa postupne rozširuje na celý región strednej Európy.„Střední Evropa, to medzi Ruskem a Západem, to je očistec.“

Poľsko od mora k moru

V knižke Sedmička (Siódemka), ktorá nasledovala po „Mordore“, Szczerek (respektíve jeho ďalšie alterego Paweł Żmejowicz) putuje po poľskej cestnej osi číslo 7, ktorá sa tiahne od severu krajiny až na juh k (poľským) Tatrám. („Sedmička, kráľovná poľských ciest, chrbtica Poľska…“) Ako podložie na ďalšiu poriadne divokú jazdu mu teraz slúži jeho vlastná „ojczyzna“. O rok neskôr sa knihou Tetovanie s trojzubom (Tatuaż z tryzubem) vracia na Ukrajinu, ktorá si už medzičasom prešla Majdanom a na ktorej východe vzbĺkol vojnový konflikt. Jeho zatiaľ posledným (a najambicióznejším) knižným projektom je Medzimorie (Międzymorze) z roku 2017. Knižka dostala svoj názov podľa starého poľského geopolitického sna, ktorý predstavuje „Poľsko od mora (Baltického) k moru (Čiernemu)“, čo mala byť akási stredoeurópska federácia pod poľským vedením.

Ziemowit Szczerek sa v tejto knihe rozbieha divergentne do všetkých strán nášho očist­ca – od Nemecka cez Česko, Slovensko, Maďarsko až po Balkán. Neľútostne sa vysmieva z pestrej zbierky vlasteneckých (mokrých) snov obyvateľov Medzimoria a popri všetkých možných i nemožných stredoeurópskych nacionalistických bláznoch tu svoje čestné miesto dostane aj Marian Kotleba.

„Ach, tie národnostné sny. Tie nacionalistické vlády. Tá ich nadradenosť. Stredná Európa, to nešťastné Medzimorie, je miestom, kde národnostná idea najviac zdegenerovala a stala sa svojou vlastnou karikatúrou. Každý je tu stredom sveta,“ píše Szczerek vo svojom Medzimorí.

Čo dodať? Azda len dúfať, že českým prekladom knižky Přijde Mordor a sežere nás aneb Tajná historie Slovanů sa prítomnosť Ziemowita Szczereka v našich (česko-slovenských) krajoch neskončí. „Mordor“ naznačuje, že máme o čo stáť.

Ján Púček

recenzia vyšla v Denníku N

Zobraziť diskusiu (0)