Návrat domov

Johanna je šesťdesiatnička, ktorej život nebol priamočiary. Väčšina jej osobných i profesijných rozhodnutí však určite nevybočuje zo štandardov súčasného sveta vyznávajúceho odvahu k zmene.

Odišla od manžela, právnika akceptovaného zásluhou svojho spoločenského statusu aj jej rodinou. Ona sa rozhodla dať prednosť svojim umeleckým ambíciám, kvôli nim sa odsťahovala do Utahu. V rodnej vlasti vystavila obrazy, v ktorých sa konfrontuje so svojím detstvom a rodinou.

Po smrti druhého manžela sa vracia do Nórska. Našla si bývanie mimo mesta, ale z verejne dostupných zdrojov zistila, že matka spolu so sestrou Rúth žijú niekoľko kilometrov od nej. Začína príbeh zúfalého snaženia sa o obnovenia vzťahu k matke. Desaťročia sa nevideli. „Myslela si, že to je strašné, že já jsem strašná, považovala za strašné, že jsem odjela, zostudila je, nepřijela na otcův pohřeb.“

Johanna sa usiluje vstúpiť do kontaktu s matkou a postupne pridáva na intenzite. Najprv len volá na jej číslo, píše textové správy. Potom už parkuje pred domom a z auta sleduje jej prechádzku. Vie, že matka má po osemdesiatke, ale stále je upravená a svižne kráča ulicami.

Nepodareným vrcholom jej kontaktu s matkou je pohľad cez pootvorené dvere. V matkiných očiach vidí chlad, opovrhnutie a nenávisť. Jedinou odozvou zostáva sestrina správa, v ktorej chýba oslovenie. „Nechápeš, že s tebou maminka nechce mít nic společného? Nepřeje si, abys za ní chodila. Považuje to za drzost a je jí to nadmíru nepřijemné. Jestli to nebudeš respektovat, bude to mít následky.“

S brutálnou úprimnosťou

Johanna vie, že je raz a navždy odsúdená k samote.

„Srdce mi cuká a škube sebou, chvěje se a třese, uvězněné v hrudi. Připravila jsem se o domov, a tak jsem teď bez domova a neklid neutíchá.“

Darmo budete čakať na šťastný koniec s vrúcnym objatím. Nekoná sa odpustenie alebo aspoň nejaká minimálna forma amnestie. Dostatočným dôvodom na zmierenie nie je ani finále matkinho života, ani úprimné vyznania jej dcéry.

Kým v Biblii láskavý otec milosrdne prijíma späť márnotratného syna, táto matka definitívne odmieta stratenú dcéru. Matka zostáva uväznená vo svojej formalistickej životnej filozofii, chladnej, zdanlivo dokonalej, ale bezcitnej. Neodpúšťa spoločenské znemožnenie a zlyhania.

„Matka uvnitř mě je mrtvá, ale občas sebou pohne.“

V trýznivom príbehu túžby po prijatí sa striedajú dlhšie pasáže so spomienkami na detstvo, s prestrihmi do príbehu návratu a krátkymi, nezriedka jednovetnými výkrikmi osamelej duše.

Vigdis Hjorth píše naliehavo, nekompromisne a s brutálnou úprimnosťou. Rozprávanie šikovne komponuje tak, aby čitateľ sám v sebe postupne objavil bohatú škálu emócií od melanchólie za časmi detstva až po bolesť z neprichádzajúceho odpustenia.

Zostávajú ťaživé otázky: Ako sa má človek starať o svoju dušu, aby bol schopný bezpodmienečnej lásky? Naozaj sa nemôžeme spoliehať na to, že rodičovská oddanosť svojim deťom je prirodzená a deje sa takpovediac sama? Existujú hranice, ktoré by človek vo svojom procese emancipácie nemal prekračovať? Je dovolené v záujme vzťahov opustiť svoje túžby a ciele?

Vigdis Hjorth: Je matka mrtvá

Preklad: Barbora Grečnerová

Argo, 2025

Zobraziť diskusiu (0)