Ako si sa dostal k písaniu?

Za prvé, ocitol som sa v prostredí spisovateľov, predovšetkým českých. Otec bol spisovateľ, celý život som počúval buchot písacieho stroja. A asi to aj bola istá forma terapie. Začal som písať na vojne, poviedky. Na Slovensku nikdy nevyšli, iba v exile pod názvom Vojenská knižka. Vojenská služba vtedy bola taká situácia, s ktorou sa potrebuješ nejako vysporiadať. Tie dva roky vojny v sedemdesiatom deviatom boli horšie ako basa.

Fungovala táto forma terapie?

Áno. V tom veku, keď sa človek ocitne v takej veľmi čudnej situácii a napíše nejaký príbeh, tak svoj život uchopuje inak. Vie sa s ním lepšie zmieriť. Samozrejme, je to ilúzia. Ale aspoň má potom pocit, že život dostáva nejaký zmysel.

No na tento účel by možno postačilo písanie denníka. To, čo si písal ty – Džin aj Vojenská knižka – sú prózy, i keď do veľkej miery autobiografické. Navyše, v tom čase ti muselo byť jasné, že oficiálne nemôžu byť vydané. Bola tam ešte nejaká iná motivácia písať?

Rozhodne to nebola snaha stať sa spisovateľom. Hoci keď mi to Ludvík Vaculík zverejnil v jeho samizdate Petlice, aj Vojenskú knižku a všetky ostatné texty, ten pocit nebol iný. V Petlici sa neuverejňovali texty automaticky, tak, ako prišli. Prešli redakčnou radou a pre mňa to bolo , ako keby som naozaj uverejnil nejakú knihu. Minimálne som mal pocit, že ma niekto a to nie hocikto, uznal za autora. Čiže som zažil ten istý pocit satisfakcie akoby spisovateľskej aj v samizdate, nebol v tom veľký rozdiel. Keď mi ako mladému chalanovi títo bardi českej literatúry povedali, že to je dobré, bol som v siedmom nebi.

Aký kritik tvojho písania bol tvoj otec?

Prvé poviedky z vojny mi pomáhal redigovať. Ale bol veľmi mierny kritik. Iní, tvrdší kritici boli práve českí spisovatelia. Mal som dvoch takých, ktorým som dával texty čítať ako prvým - Milan Uhde a Sergej Machonin. Mal som najlepších editorov, akých som si len mohol predstaviť. Môj otec bol skôr jemný, prechádzal so mnou vety, aj to len pri Vojenskej knižke. Potom už tvrdil, že mi nemá čo povedať.

Kto bol pre teba inšpirácia, komu si sa chcel svojim písaním priblížiť?

Keďže som žil v spisovateľskej komunite, i keď zakázaných autorov, bola to elita českej literatúry a samozrejme som vzhliadal k nim. Nikdy som si nemyslel, že by som mohol byť tak dobrý ako oni, ale snažil som sa k nim priblížiť. Mal som aj istý typ vzorov. Určite ma ovplyvnil Ludvík Vaculík svojím štýlom písania. No mojím najväčším šokom, ktorý som zažil z českých autorov, bol Karol Sidon. Skôr, ako sa stal židovským mystikom a rabínom, napísal nádherné knihy. Jedna sa volá Sen o mně, druhá Sen o mém otci. Vyšli v šesťdesiatych rokoch, dnes sú to už zabudnuté knihy, ale sú úplne geniálne.

Takou zabudnutou knihou je v istom zmysle aj Džin, ktorý teraz vyjde opäť. Keby ťa požiadal vydavateľ, aby si pre marketingové oddelenie napísal pár pútavých viet, o čom Džin je, ako by to dopadlo?

Ja nie som marketingový človek. Asi by som napísal niečo o príbehu mladého muža, ktorý zoči-voči svetu, v ktorom ho obklopuje zlo, chce obstáť ako dobrý človek. A samozrejme zlyhá. Takto ja chápem svoju knihu. Neviem, či by to niekoho vôbec zaujalo, ale nevedel by som to inak napísať. Asi sa neviem predávať. Ani nechcem.

Dnes sa aj v manažérskej literatúre veľa píše o pozitívach zo zažitia neúspechu a zlyhania, takže možno by to ľudí oslovilo.

Áno, ale toto je asi trochu iné. Podľa mňa v literatúre existujú fakticky len dve témy - láska a smrť. Nič iné v podstate v literatúre nenájdeš. Tá kniha je svojím spôsobom o tom.

V krátkej noticke na webe vydavateľa je uvedené, že Džin nie je iba o láske, ale aj o nenávisti. Vrátane nenávisti k režimu. Je to správne?

Myslím, že nie. To je ten marketingový slovník, ktorý by som ja nepoužil. Režim ma samozrejme štval, ale tá kniha nie je politická. Síce som ju nemal dvadsať rokov v rukách, ale komunistický režim je v nej prítomný len tak zboku. Nie je to priama konfrontácia s režimom. Skôr naopak, je to pokus žiť život navzdory režimu, nie proti nemu.

Aj ty si to takto pociťoval?

Áno, samozrejme. Vždy som vedel, že keď budeš s režimom bojovať, ten boj ťa pohltí. A fakticky stratíš svoju slobodu. O disidentoch sa zvyklo a zvykne hovoriť ako o opozícii vtedajšieho režimu. To je blbosť. Tí disidenti, akých som ja poznal, spisovatelia a intelektuáli, sa usilovali hľadať znovu a znovu svoju vlastnú dôstojnosť v prostredí, ktoré im ju samozrejme chcelo zobrať. No nedá sa ju dosiahnuť tým, že s režimom bojuješ. To si potom iba na druhej strane režimu. Ja som sa režimu vyhýbal. Pochopil som, že ak vôbec chcem mať nejakú šancu byť slobodný, nemôžem prežívať režim ako svojho osobného nepriateľa a pokúšať sa ho zničiť. Po prvé som nevedel, či je to možné, po druhé som hľadal to, ako žiť napriek režimu. Slobodne. Nemal som pocit, že ho môžem vôbec nejakým spôsobom zlomiť. Jediné, čo som mohol urobiť, bolo, že sa pokúsim, aby on nezlomil mňa. Čo znamenalo žiť mimo neho. A tak som aj žil.

Neostalo ti niečo z tohto prístupu a pocitu aj dnes?

Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že áno. Pod slobodou si okrem iného predstavujem aj ten luxus, že si vyberám prostredie, v ktorom sa pohybujem. Za totality som si vyberal svoje prostredie, v ktorom som bol šťastný, kde som sa cítil dobre, slobodne, vyberal som si ľudí, ktorých som mal za kamarátov. Toto sa mi opakovane vracalo po roku 1989. Uvedomil som si, že nedokážem žiť v prostredí, v ktorom sa príliš miešam s ľuďmi, ktorých považujem buď za hlúpych alebo zlých. To jednoducho nechcem a zostalo mi to dodnes. Snažím sa žiť v prostredí, ktoré považujem za seberovné , s ľuďmi, ktorých si vážim. Čo aj dnes nie je také ľahké.

Taký vnútorný disent.

Tak. Po roku ´89 som pochopil, že nemôžem existovať v politike. To je presne to prostredie, v ktorom musíš mať hrošiu kožu. Žiť s ľuďmi, ktorých považuješ za hlúpych a zlých, no musíš s nimi komunikovať, dohodnúť sa. Vtedy to bolo pre mňa úplne nepredstaviteľné. Dnes už som starší a rozumiem tomu, že to ide aj bez toho, aby človek takpovediac zničil svoju dušu.

Hovoríš, že o nenávisti Džin nie je. Je o láske a nevere?

Áno. To je to, keď hovorím, že hrdina knihy zlyhal. Tá predstava, že na pozadí zla, ktoré vidíš ako zrkadlo, tak reakciou na to zlo, je pokúsiť sa mu vzdorovať dobrom, pravdou a čistotou... To všetko si môžeš povedať, ale život je oveľa zložitejší. Kniha je čiastočne o tom.

Rozprával si sa niekedy o tejto téme s Václavom Havlom? Jeho životný príbeh mi príde v niečom podobný, tých zlyhaní bolo u neho tiež niekoľko.

Veľmi dobre som mu rozumel. Keď bol v sedemdesiatomdeviatom po prvýkrát vo väzení, pustili ho na základe toho, že podpísal kus papiera, v ktorom vyhlásil, že po prepustení na slobodu nebude vykonávať žiadnu činnosť proti socialistickému zriadeniu. Samozrejme, ten sľub nesplnil. Mal ale vtedy pre ten podpis veľký pocit zlyhania a myslím, že to prežíval veľmi hlboko. No toto je trochu iné, pretože jeho zlyhanie bolo zlyhanie vo vzťahu k režimu. Proti tomu som bol ja od mladosti očkovaný.

Tvoja kniha je určite aj o behu. Čo bol vtedy a čo je teraz pre teba beh?

Ja som najskôr plával. Behať som začal v sedemnástich. Išiel som na Inter zabehať si. Vedel som, že mám talent, od detstva som bol dobrý. Môj otec bol talentovaný šprintér. Bola to zvláštna situácia. Všetci tí atléti na Interi roky trénovali, na môj vkus hrozne málo, a ja som šiel s nimi, stíhal som im. Hovoril som si: a to je všetko? Potom boli nejaké preteky, bol som tretí alebo štvrtý. Po mesiaci tréningu. Pochopil som, že som sa pre beh narodil. Teda moje telo. A odvtedy to trvá.

Čo bolo ďalej?

V Slovnafte, pod ktorý Inter patril, som mal trochu výsadné postavenie. Mal som nejaké úľavy, nemusel som chodiť veľmi do práce, prežil som dva roky zlatého života, keď som iba trénoval a sem tam niečo urobil v kancelárii. Atléti sú trochu takí magori. Boli sme partia asi dvadsiatich chalanov, aj inteligentných, ale nehovorilo sa o ničom inom iba o behaní. V kuse. Veľmi sa mi páčilo týrať telo až na jeho úplnú hranicu. Má to niečo spoločné s existenciálnym zážitkom bytia. Bežec sa dostane na pretekoch alebo aj na tréningoch po hranicu, kde už presne nevie, či si ešte môže dovoliť. Máš pocit, že môžeš aj umrieť, ak pôjdeš za ňu. Aj ja som to skúšal. Keď máš dvadsať rokov, telo dokáže neuveriteľné veci. Potom to postupne prešlo. Dnes mám k behu skôr filozofický prístup, už to nepreháňam a viac si beh užívam. I keď, aj vtedy som to vedel prežiť, mal som pocit, že sa mením na zviera. Že bežím ako kôň alebo vlk. Dodnes sa mi to stáva. Zvieratá sa delia na bežcov a chodcov podľa toho, aké majú šľachy. Pes a kôň sú klasickí bežci. Bol som tým koňom, to je úžasný zážitok. Keď raz tomu prídeš na chuť, už sa toho nevzdáš.

Dnes si viac vlkom ako koňom?

Vlk má ľahší krok. Vlka by si v princípe nepredbehol, koňa áno. Kôň je príliš veľký. Robia sa preteky medzi ľuďmi a koňmi, na dlhé trate samozrejme, nad päťdesiat kilometrov. Občas zvíťazí kôň, občas človek,. Ale s vlkom nemôžeš súperiť, vlk má naozaj nádherný krok, ľahkonohý. Áno, dnes sa skôr cítim ako starý vlk, ktorý ešte stále môže behať. Veď aj starí vlci behajú.

V Džinovi si na jednom mieste napísal: „Šport som chápal ako spôsob prežitia, chcel som prežiť komunizmus.“ Používaš podobne beh ešte aj dnes alebo už je to pre teba čistý relax?

Občas ho používam - a celé roky som ho používal, keď som bol šéfredaktor – ako odbúravač stresu. Tiež to bolo o prežití, ale z iného hľadiska ako za komunizmu. Mnohí ľudia si myslia, že keď budú behať, budú zdraví a dožijú sa veľa rokov. To je podľa mňa aj podľa lekárov a kardiológov, blbosť. Tak to nefunguje, respektíve nie je tam priama úmera. Iste, je lepšie behať ako nebehať. Fajčím, pijem a je pravda, že po behu si tak dve tri hodiny nemôžem dať cigaretu. To je dobre. Ale dnes oveľa viac behávam kvôli tomu, že sa ocitnem v tej nádhernej bubline iného bytia. Behám tak, že dokonca aj keď sa trápim, už to nie je také, ako v mladosti. Dnes sa už odmietam trápiť, nestojí mi to za to. Bežím čo ja viem pätnásť kilometrov niekde na Železnej studničke, mám radosť z toho, že bežím rýchlo, ale potom prídem domov a zistím, že som sa riadne vyčerpal. Takže to robím skôr kvôli tej radosti a kvôli tej bubline, v ktorej sa ocitnem. Čím som starší, tým viac dokážem oceniť takéto malé radosti zo života. Ako mladý som dosť so sebou bojoval, stále som skúšal prekonať vlastné hranice. To už dnes nemusím robiť a je to veľmi príjemné.

Kniha je tiež, i keď asi neplánovane, aj o Bratislave. V čom sa za tých tridsať rokov Bratislava zmenila a v čom zostala rovnaká?

Vtedy mala všetky atribúty mesta, ktoré obsadili prišelci. Zmizol z nej duch starej predvojnovej Bratislavy. V kombinácii s komunizmom to bolo bezútešné mesto. Úplne bezútešné. Centrum vyzeralo desivo, všade opadané omietky. Dosť často som vtedy chodil do Prahy a tá ani zďaleka nebola také kafkovské mesto ako bola Bratislava alebo Brno. Jasné, že sem-tam zostali v centre Bratislavy nejaké viechy a krčmy, v ktorých sa motali opití spisovatelia. Ale všetky tie uličky centra boli poloprázdne, temné a malo to takú zvláštnu mystiku, ktorú som aj vedel oceniť. No s dneškom sa to nedá porovnať. V deväťdesiatych rokoch sa mesto úplne zaplnilo. Tie roky boli úplne šialené. A vtedy som mal pocit, akoby to mesto začalo byť konečne mojím mestom. Dnes je to už také obyčajné stredoeurópske mesto s pekným centrom. Turisti ho milujú. Česi, najmä Pražáci milujú Bratislavu. Celkom dobre tomu nerozumiem. Vravia, že je to také príjemné, južanské mesto, oceňujú tú južanskú atmosféru. Podľa mňa sa mýlia, ale neberiem im to. No zvyšok Bratislavy je úplná úbohosť. To nie je mesto. To sú baráky. Nechcem haniť, no nemá to ducha. V centre si aspoň môžeš predstaviť, ako to vyzeralo v devätnástom storočí alebo pred vojnou. Ale keď ideš niekde po Miletičovej, tak čo vidíš? Nič. Ono na druhej strane, nebolo tu veľmi z čoho vychádzať. Možno sa z Bratislavy mohlo stať pekné moderné mesto, ale to sa po ´89 nepodarilo. V Prahe máš napríklad Žižkov, kde to žije a jeho obyvatelia sú na to hrdí, starajú sa o svoje teritórium. V Prahe más takýchto štvrtí x, u nás ani jednu, o ktorej by sa dalo povedať, že má nejakého ducha. Okrem Petržalky.

V Džinovi si plasticky opísal zážitky hlavného hrdinu z rôznych zdravotníckych zariadení, v ktorých pracoval. Predpokladám, že je to časť do značnej miery autobiografická. Aký malo na teba vplyv, byť pri operačných zákrokoch, v ktorých išlo o život, stretávať sa pravidelne so smrťou, bolesťou, vážnymi chorobami?

Mal som vtedy dvadsaťjeden a to bola iná pecka. Išiel som do toho vedome. Z dvoch dôvodov. V prvom rade som sa chcel zamestnať niekde, kde nie som závislý na pracovnej dome osem hodín denne. Mal som nočné a tým aj veľa voľného času. Druhý dôvod bol, že to nikto nechcel robiť. Chcel som život spoznať na dreň, zistiť, čo to je. Kde inde sa stretneš s podstatou bytia než v nemocnici. Nešiel som tam kvôli tomu, aby som videl smrť. To som až tak nečakal, že zažijem. Chcel som zažiť ľudí, ktorí prechádzajú nejakou životnou etapou. A okrem toho, ako decko som chcel byť lekár.

Realita bola asi iná ako detské predstavy.

Ten šok, keď mladý človek naraz vidí umierať ľudí, aj mladých... V tom čase som bol blízko nervového zrútenia. Zážitok to bol dramatický. Netvrdím, že poznám tajomstvo smrti, to nie. No dodnes sa mi často stane, že poznám, keď človek umiera, ešte skôr, než sa to udeje. Tam vtedy som sa to naučil rozoznávať. Celé je to absurdné, aj s tým behaním, s nemocnicou. Dnes je to hrozná móda. Všetci behajú a všetci píšu o zdravotníctve. Na Železnej studienke som behal sám. Ľudia, ktorí sa tam prechádzali, na mňa pozerali ako na blázna. Dnes tam nestretneš nikoho iného, len pobehujúcich ľudí. A o nemocnice sa vtedy tiež nikto nestaral, to bolo tabu.

Dá sa povedať, že Džin je vlastne veľmi súčasná kniha.

Áno, po tridsiatich rokoch sa konečne triafam do módy.

Prečítaš si ju, keď vyjde?

Toto by som nemal hovriť, ale nie.

Prečo nie?

Nemám potrebu čítať spätne svoje texty. Trochu sa tiež bojím, že budem sklamaný a ja nechcem byť sklamaný. Je to kniha, ktorú napísal niekto celkom iný pred tridsiatimi rokmi. Bol iný, mladý, určite by som tam našiel kopu vecí, pri ktorých by som sa cítil nie veľmi dobre. Pri ktorých by som si vravel, bože, toto som mohol naozaj napísať lepšie. Prečo by som to robil?

Mohlo by byť pre teba zaujímavé vedieť, ako premýšľal mladý Šimečka.

Ale to ja veľmi dobre viem. Čo mám ja 25-ročný spoločné so mnou dnes, myslím, ako autor? Podľa mňa veľmi málo.

Si stále ten istý človek.

To áno, ale autorsky? Pravdupovediac neviem. Pred dvomi rokmi som si zobral tri mesiace voľna a začal som písať. Nejaké eseje a prózu. Čiastočne máš pravdu, akoby som sa vrátil do takého starého modelu. Keď som začal písať, tak som si uvedomoval, že som sa akoby napojil na niečo, čo tam bolo kedysi dávno. Dával som si do veľkej miery pozor na rytmus viet, bol pre mňa veľmi dôležitý a dodnes je. Rytmus viet je niečo, čo sa dá redigovaním zničiť.

Tvoja posledná prozaická kniha Záujem vyšla v roku 1997. Čo sa stalo, že si už potom nenapísal ďalšiu knihu?

Sú spisovatelia, ktorí sú takí profesionáli, že každý rok alebo dva napíšu nejakú knihu. Keď Džin vyšiel v Amerike, vydavateľ trval na tom, že o dva roky musím vydať ďalšiu. Zistil som, že toho nie som schopný. Píšem hrozne pomaly. Podľa mňa je písanie prózy najväčšia drina, akú si viem predstaviť. Nepoznám ťažšiu prácu, to hovorím úplne vážne.

Myslíš tým, že neexistuje ťažšie písanie ako je písanie prózy, tak? Aby sa baníci neurazili.

Nie, myslím prácu ako takú. Nepoznám ťažšiu prácu ako písanie prózy. Robil som všelijaké práce, ale nedá sa to porovnať. Keby som dokázal napísať dobrý román a namiesto toho písania si mohol vybrať kutanie v bani, tak si vyberiem baňu. Nechápem tých, ktorí hovoria, že ich písanie baví. Vôbec tomu nerozumiem. Keď to niekto povie, tak je mi to podozrivé. Netuším ako je to možné. Aj to, ako vie niekto vyprodukovať za rok jednu knihu, to nechápem. Na západe sa udržíš vtedy, ak každý rok vydáš jednu knihu. Môžeš z toho aj žiť, ale musíš si to týmto spôsobom odmakať. Ja som zistil, že to nedokážem a vlastne, že to ani nechcem. No a prišli do toho aj iné veci. Mesiac po dokončení knihy prišla výzva robiť noviny a tak som bol celkom rád, že nemusím písať ďalšiu knihu. Hovorím, že som nepíšuci spisovateľ. Ako tenisti hovoria, že nehrajúci kapitán.

Napriek tomu si nedávno skúsil písať novú prózu. O čom by to malo byť?

To ti nemôžem povedať.

A prečo si vlastne opäť začal písať?

Od tej poslednej knihy ubehlo nejakých osemnásť rokov, môj život mal všelijaké dramatické periódy. Zase mám pocit, že sa s tým všetkým musím nejako vyrovnať. To je celé. Trčí mi to v počítači, dva roky som sa na to ani nepozrel. Vôbec neviem, čo som tam napísal. Navyše, dnes je kníh toľko, že si naozaj nemyslím, že niekto čaká na tú moju. Ani nemám tú ambíciu, nepotrebujem už dnes publikovať. Keby som chcel vydať knihu, tak môžem kedykoľvek. Szigeti (László Szigeti, majiteľ vydavateľstva Kaligram) ma nahovára každý rok, dranká, že by zobral všetky moje texty a urobil by z toho knihu. Nerozumiem, načo to tí ľudia robia. Načo všetci vydávajú svoje zobrané spisy, keď je to všetko na internete? Keby som chcel mať ďalšiu knihu, založiť si ju do regálu, nebol by problém. Ale možno si chcem znovu sadnúť a trápiť sa. Človek časom zabúda. Ako ženy, keď rodia. Zabudnú, aké to bolo strašné a chcú mať ďalšie deti. Asi tak je to so mnou.

Rozhovor vyšiel v letnom čísle novín Čo čítať?

Zobraziť diskusiu (0)