Adamov brat spomína (úryvok)

Moje meno nie je dôležité, beztak ma všetci poznajú iba ako Adamovho staršieho brata. Pokiaľ mi pamäť siaha do nášho najhlbšieho detstva, rodičia ma ustanovili jeho zrkadlom. Nie opatrovníkom ani múdrejším starším súrodencom, zrkadlom. Možno sa teraz pýtate, čo je to za hlúpu rolu, hrať bračekovo zrkadlo, poviem vám však, že ma to časom začalo celkom baviť.

Obaja sme akýmsi spôsobom zdedili (nadobudnúť sme ich nemohli, na to sme boli príliš malí) výnimočné vlastnosti, ktoré sme si, pravdaže, na našich rodičoch nevšimli. Človek má však veľa generácií predkov, netreba sa znepokojovať. Ide o toto: Adam mal pozoruhodné sny, nuž a ja som do nich dokázal nemenej pozoruhodným spôsobom vstupovať. Nebadane, nepozorovane.

Túto schopnosť, vstupovanie do cudzích snov, som potom použil aj v prípade iných ľudí, nikdy to však nebolo také vzrušujúce ako s Adamom. A aby tie jeho sny boli ešte vzrušujúcejšie či dokonca autentické (ak je čosi také v prípade snov vôbec možné), vchádzal som do nich a odchádzal, ako už viete, tajne. Brat aspoň nemal po prebudení výčitky.

Keď sme boli obaja väčší, tajomstvo o mojich zručnostiach som bratovi prezradil. Adam sa nenahneval, naopak, o mechanizmus snov sa zaujímal. A keďže som bol a ostal jeho zrkadlom, nemohol ho spoznať lepšie inak ako cezo mňa.

„Zo sna sa neprebúdza, zo sna sa vynára,“ povedal mi raz už ako dospievajúci.

„Vynára?“

„No, spánok je ako ponorenie sa do vody, ktorá cez deň odlivom odkrýva ostré hrany útesov, no tie sú v noci po prílive zakryté milosrdnou hladinou.“

„Milosrdnou?“ opýtal som sa.

„Ako inak mám vyjadriť to, že spánok a sny sú niečo ako naše protovedomie?“

„Protovedomie?“

„Dobre, nechytaj ma za slovíčka, vieš, čo mám na mysli. Nebyť spánku a snov, naše počas dňa rozkolísané vedomie, plné zmätených obrazov, zle pochopených slov a naznačených, no nedokončených príbehov skolabuje. Presnejšie, naše vedomie sa zahltí, uzavrie, v papiňáku bude narastať tlak až... exploduje. Je to klišé, ale spánok a sny ozaj liečia, navracajú zmätok vedomia do stavu pokoja.“

„Kam ty na to, Adam, chodíš?“

„Chodím?“ opýtal sa brat ironicky.

V dialógu sme už nepokračovali a ani sme sa k nemu nikdy nevrátili. Načo aj. Čítať odbornú štúdiu o lete motýľa je zážitok neporovnateľný s tým, keď sa na toho motýľa naozaj pozeráte. Kdesi tu, nazdávam sa, treba hľadať príčiny nevôle nás oboch súrodencov voči interpretáciám všetkého druhu. Odjakživa, pokiaľ mi pamäť siaha, sme svoje životy podriadili obrazom, predstavám, snom. Tie sú prvotné a interpretácie ich zvyčajne zničia.

Neurčité krátke správy (úryvok)

Andrej Bán: Medzisny

Artforum, november 2021