Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Meir Shalev: Dve medvedice

"Dve medvedice sú v konečnom zúčtovaní skvele vygradovaným, brilantne vypointovaným, bizarným, napriek tomu však príťažlivým ponorom do malých životov, o ktoré sa opiera veľká história. Napriek všetkej bolesti je to vskutku chytľavé čítanie." napísal o knihe izraelčana Dve medvedice Meira Shaleva Ozzy. My vám ponúkame ukážku.

Prípravy

1

Aká tažká bude pomsta a ako ľahko a jednoducho sa dá na ňu pripraviť. Pomstiteľova žena stála za ním, pozorovala ho a chápala každý detail. Pripomínalo jej to prípravy na výlet. Na ich spoločné výlety kedysi dávno. Horlivé balenie ruksaku, čo sa rád znovu vyvetral zo špajzy. Kontrola šnúrok na turistických topánkach, beznádejne zúfalých. Revízia chýbajúcich gombíkov na pracovnej košeli.

No videla aj rozdiely: namiesto pochúťok, ktoré brával, aby ju potešil na výletoch, ich výletoch, si tentokrát vzal len obyčajné skromné jedlo: krajce chleba, vajíčka na tvrdo, neolúpané uhorky, téglik kyslej smotany. Hneď jej prišlo na um slovo „asketický“.

A všimla si aj ďalšie detaily: vajíčka ošúpal doma v kuchyni, aby tam neostali stopy po škrupinkách a neprezradili prítomnosť človeka. Prehliadol štangľu salámy, ich stálu spoločníčku na výletoch, na ich výletoch, ktorá sa túžila tiež pridať. Jej vôňa by mohla prilákať psov a za psom by sa, nedajbože, mohol objaviť aj jeho pán. Všimla si, že aj kávu si pripravil doma a nalial ju do starej termosky. Oheň, varič, čerstvá vriaca káva, to všetko vidieť aj počuť a vôňu cítiť zďaleka.

Spomenula si: kedysi na výletoch varil kávu na maličkých dôkladných ohníčkoch. Prevaril vodu, zamiešal, nalial a naservíroval jej to koketne ako čašník. Mali vtedy takú malú džezvu s dlhou rúčkou, ktorá si vyslúžila prezývku „labka“, a brali ju na každý výlet. Ale aj tá – kde vlastne je? Zrazu sa zarazila, je to už dvanásť rokov, čo ju naposledy videla – a ani dnes neputovala do batoha.

Vedela: stane sa niečo veľké a strašné. Pomsta bude vykonaná, krv bude preliata, niekto zomrie, možno aj viacerí. No napriek tomu jej na tvári zaihral úsmev, akoby súcitila s hrncom: chudáčik začadený a zahanbený, neberie ťa so sebou? To nič. Aj mňa necháva doma – ako Dávid, zanechávajúci svojich mužov pri výstroji a idúci s vytaseným mečom v ruke a s dozrievajúcou pomstou v srdci v ústrety Nábalovi.

Podišla k nemu bližšie. Vníma ju? Zostala mu ešte tá pôsobivá záhadná schopnosť cítiť, čo sa mu deje za chrbtom?

Tak či onak, neotočil sa, nezavadil o ňu ani pohľadom. Podišla ešte bližšie, slastne a uštipačne si uvedomila ten dvojcentimetrový výškový rozdiel medzi nimi, a usmiala sa: v celej mošave niet muža, ktorý by bol nižší od svojej ženy, a už tobôž nie takého, čo by to považoval za prednosť. Kedysi, pred tým nešťastím, keď ešte chodievali spolu po ulici – aký pekný pár, vravievali všetci –, si kládol hlavu na jej plece, akoby prevrátil roly, až to bolo trápne ľuďom, ktorí ich videli, no ju to rozosmievalo a bavilo. „Veľmi dôležité je,“ opakoval stále, „vedieť rozosmiať svoju milú.“ V ich desiatich prikázaniach, ktoré spísal a zavesil na stenu v spálni, bolo tretie, štvrté a deviate prikázanie rovnaké: „Rozosmej svoju ženu.“

„Odkiaľ má taký jazyk?“ žasla vtedy pri pohľade na tie slová,a aj teraz znovu, keď si na to spomenula. Pred pár rokmi, v jedno mimoriadne zlé ráno, strhla tie prikázania zo steny, roztrhala ich a zahodila do koša. Nové jej už nenapísal, ale na tie staré nezabudla, sú vyryté na stenách jej srdca.

,Ako mu zmocnel chrbát!‘ pomyslela si teraz.

Kedysi na výletoch kráčali vždy vedľa seba, a keď sa cestička zúžila, ona spomalila a pustila ho pred seba. Hľadela mu na chrbát, mladistvý a štíhly, občas sa k nej otočil a povedal:

„Prečo ideš za mnou? Veď ma ty.“

„Ja neviem kadiaľ.“

„Po cestičke, tá už ťa povedie.“

„Nie je označená.“

„Je označená, ibaže nie značkami, ale stopami, pošliapanou trávou, kameňmi, čo sa pohli, vyhladenými miestami na skalách. Treba sa len dívať a pozorovať. A je označená aj svojou logikou a to je najdôležitejšie. Cesty majú logiku. Stačí ju pochopiť a potom ich ľahko nájdeš.“

„Dnes mám voľno. Nechce sa mi niečo chápať a zaoberať sa logikou. Pochop ju ty a ja sa budem kochať výhľadom.“

„Netáraj! Pôjdem za tebou a budem sa ti dívať na zadok. Je oveľa krajší, aj ja sa chcem pokochať.“

Hoci bol jej manžel, pozerala naňho tak, ako sa matky dívajú na svojich dospievajúcich synov: pohľadom plným nepochopenia,nádeje, úzkosti zmiešanej so zvedavosťou, pobavene. Nikdy nemala dospievajúceho syna a od toho nešťastia vedela, že ho už nikdy mat nebude, ale dlhé roky učí na strednej škole u nich v mošave a pozná ten upretý pohľad matiek na synov, aký teraz sama upiera na svojho muža.

Zachvela som sa: ,Či ešte môžem porodiť synov? Mám ešte nádej?‘

Starobylé krásne biblické slová sa chvejú medzi srdcom a lonom: ,Oddala by som sa tejto noci mužovi a počala synov?‘

– Mužovi? Môjmu mužovi? Tebe?


2

Začali chodiť na výlety častejšie. Najprv sami a potom aj so synčekom. Spočiatku plával a vznášal sa v jej bruchu, neskôr sa nosil zabalený v látke, ktorú mala obviazanú okolo ramien, a driemal jej na prsiach, a potom ho nosili vo vaku, čo mu ušil otec v krajčírskej dielni svojej záložnej vojenskej jednotky. Sám ho ušil a nosil chlapca na chrbte, práve na tom chrbte, ktorý sa teraz od nej odvracia.

Do očí sa jej tisli slzy a myseľ jej zaplavili obrazy. Syn, malý jazdec, sa nesie na otcovom chrbte. Otec cvála, erdží ako kôň, matka sa ponáhľa za nimi: „Pozor! Prosím ťa. Zľakne sa. Spadne. Pozor!“

No jej obavy sa nenaplnili. Chlapec sa síce zľakol, ale užíval si to, ako vedia len deti. Smial sa. Rástol. Postavil sa. Urobil prvé kroky. Padal a vstával. Životaschopnosť jeho rodičov sa uňho prejavila už vtedy: v jeho chôdzi, v každom potknutí, v úsmeve, v postoji.

Najprv s ním chodili na výlety len do blízkeho okolia, do húštin maku a chryzantém na východ od dediny, do políčka ružového ľanu na kopci oproti avokádovému háju. Potom na sever k skrytému rybníku, k nenápadnému jazierku v odľahlom kúte sveta, kam chodievali za horúcich letných dní a kde ju brat naučil plávať a potápať sa, keď boli ešte malí. A keď už chlapec chodil istejšie, zobrali ho aj do vádí dedka Zeeva, tak volali údolie, kde stál jeho veľký rohovník, presnejšie, veľký rohovník dedka Zeeva. Tam, do toho údolia, ich dedko brával na prechádzky, keď boli deti. Tam ich naučil rozoznávať lúčne kvety, označovať a zbierať semiačka. Presne pod tým svätojánskym stromom – rohovníkom im rozprával príbeh, ktorý neskôr napísala pre svojho syna: príbeh o pračloveku, čo býva v neďalekej jaskyni s veľkou jamou, kam občas spadne zatúlaná ovca či koza a potom sa odtiaľ šíri odporný zápach.

A z toho vádí neskôr s manželom chodievali na túry do susedných údolí, šliapali do kopca a z kopca – „strihli sme si to severne“, okomentoval to vojenským žargónom –, až prišli na miesta, kde nebolo ani živej duše. Radi sa milovali v prírode a mali tam už niekoľko svojich skrýš. Potom šli ďalej, vyššie, až na horský hrebeň, kde sa objavila druhá strana kopca, pre nich príjemne známa krajina, no pre ich syna cudzí, ďaleký, čarovný svet, ktorý volal: Pod bližšie, siahni si, ovoňaj, nečakaj a naplň si komôrky pamäti.

Potom začali chodiť na výlety bez nej iba oni dvaja, otec a syn. „Chlapské výlety,“ vravieval muž, ba raz aj dodal: „Ženy nie sú pozvané.“

To hovoril a ja som sa len uškŕňala. Nepredvídala som, čo sa stane. Nikdy som nemala tú slávnu intuíciu, predtuchu prisudzovanú ženám a najmä matkám. Ba ani v ten nešťastný osudový deň som nič nepocítila. Chlapské výlety. Len oni dvaja. Malý chlapec sa musí naučiť od veľkého chlapa všetky tie hlúposti, ktoré má otec odovzdať synovi: zapáliť oheň, poznávať všetky rastliny, z ktorých sa dá uvariť čaj, chodiť bosý po zemi – ženy by sa mohli vysmievať či, nedajbože, strachovať: „Čo keď šliapne na črep?“ a „Čo keby sa tu objavil had?“ alebo „Aj dedko Zeev chodí stále vo vysokých bagandžiach.“ „Keby sa objavil had, postaráme sa oň, však Neta?“ – tak sme ho volali, nášho syna, a ako rástol, tak namietal: „Všetci sa mi v škôlke posmievajú. Prečo ste mi dali dievčenské meno?“

„Tak sa im vysmej aj ty.“


Meir Shalev: Dve medvedice

Vydal: Slovart 2017 (edícia MM)

Preklad: Silvia Singer

Zobraziť diskusiu (0)

Dve medvedice

Dve medvedice

Meir Shalev

Stredoškolská učiteľka Biblie, spomína na prvú vraždu v mošave, píše a rozpráva o histórii svojej rodiny, o svojom dedovi, manželovi, bratovi a synovi, ktorí sa vždy riadili inštinktmi a emóciami, o priateľstve medzi mužmi, o láske a zrade, no predovšetkým o pomste a odplate.

Kúpiť za 13,46 €

Štyri hostiny

Štyri hostiny

Meir Shalev

Nezvyčajný poeticko-tragický príbeh z tridsiatych rokov minulého storočia z malej dedinky v Palestíne, o chlapcovi menom Zajde a o jeho matke Judite, o priazeň ktorej sa uchádzajú traja muži. Knihu preložil Oto Havrila.

Kúpiť za 9,45 €

Podobný obsah

Shalev alejkum!

Recenzie

Shalev alejkum!

Meir Shalev patrí spolu s Amosom Oz, Davidom Grossmanom a Etgarom Keretom k najznámejším súčasným izraelským autorom. Popularita doma i vo svete ho teda určite neobchádza, keď jeho romány už stihli preložiť do viac než dvoch desiatok jazykov a pozbieral za ne vcelku slušný počet rôznych prestížnych ocenení. Vďaka frajerom z MM-ka si ho môžeme pomerne dlho užívať i v slovenčine, nakoľko mu vydali už päť kníh. Tá posledná, dlho očakávaná novinka má názov Dve medvedice a jej prekladu sa bravúrne ujala Silvia Singer.

Krása je stigma

Recenzie

Krása je stigma

Indonézska literárna tvorba bude v našich kruhoch známa zrejme len tým najväčším zasvätencom. I tu však môžeme objaviť znamenité umelecké písomníctvo, ktoré bez problémov obstojí medzi širšou svetovou konkurenciou. Aspoň aký-taký dôkaz o tom pred nejakým časom podal český Odeon. V rámci edície Světová knihovna tu vyšiel pozoruhodný debut Krása je stigma od Eki Kurniawana v preklade Libora Havránka. V roku 2016 bol Kurniawan, ako vôbec prvý indonézsky autor, nominovaný na medzinárodnú Man Bookerovu cenu, čo mu konečne prinieslo zaslúžený celosvetový úspech.

Rozhovor s Etgarom Keretom a Silviou Singer

Správy

Rozhovor s Etgarom Keretom a Silviou Singer

V rámci štvrtkových online besied bratislavského kníhkupectva Artforum sme si mohli vypočuť rozhovor scenáristu a kníhkupca Dušana Šustera so známym izraelským spisovateľom Etgarom Keretom a jeho prekladateľkou Silviou Singer. Etgar Keret hovoril o svojom prežívaní korona obdobia, o svojich poviedkach aj novej knihe pre deti, ktorá sa volá Čakanie na Zázrak. Rozhovor bol v angličtine, a preto sme sa rozhodli časť rozhovoru preložiť. Odkaz na celý záznam nájdete na konci článku.