Ako vyzerá váš úplne bežný deň, pokiaľ práve nepíšete? Čo robí Meir Shalev, keď má od všetkého písania trebárs týždeň pokoj?

Čítam, spím, varím, pracujem v záhrade, idem sa previezť na svojom starom terénnom aute po púšti. Nestáva sa to však veľmi často – terénnym autom sa mi podarí previezť tak raz za mesiac, záhrade sa venujem niekoľko hodín týždenne, spím veľa (smiech), som dobrý spáč. Možno jedného dňa napíšem knihu o spánku... Mám bratranca, ktorý je lekár a venuje sa výskumu spánku. A čas na čítanie si nájdem niekoľko hodín do týždňa. A keď nepíšem, rozosmievam svoju priateľku. V tom som fakt dobrý.

Sú čitatelia, ktorí si knihu vyberajú podľa rôznych pravidiel, napríklad podľa toho, ako sa im páči prvá veta v románe... Ja k nim síce nepatrím, ale váš román Štyri hostiny sa začína pravdepodobne tou najkrajšou vetou zo všetkých. Nedalo sa jej odolať a od toho momentu sledujem vašu tvorbu veľmi pozorne. Podľa čoho si vyberáte knihy vy?

V prvom rade sa riadim odporúčaniami priateľov. Potom si knihu prelistujem – tu a tam si náhodný kúsok prečítam a až potom začnem čítať poriadne. Knihe dám šancu počas asi 40 až 50 stránok. Ak to nezafunguje, zdvorilo ju zavriem a poviem si: toto bolo rande naslepo, ktoré nevyšlo. Kniha je v poriadku, ja som v poriadku, ale nie sme dobrá kombinácia. Rád si vyberám knihy od toho istého spisovateľa – ak sa mi knihy od niekoho páčili, skúšam to aj s inými jeho dielami.

Ste disciplinovaný čitateľ?

Som disciplinovaný spisovateľ. Čo je to disciplinovaný čitateľ?

Máte rozčítanú vždy len jednu knihu alebo niekoľko naraz?

Môže sa stať, že čítam dve knihy paralelne, ale nebýva to často. Zvyčajne čítam len jednu knihu naraz.

Sú pre vás nejakým spôsobom inšpiratívni autori či autorky mladej generácie – povedzme tridsiatnici? Máte medzi nimi nejakého obľúbenca?

Čítam mladších aj starších spisovateľov, to nie je kritérium, ktorým sa riadim. Otázkou je vždy kvalita knihy. Odporučil by som Etgara Kereta, ktorý už nie je až taký mladý, ale začal písať ako mladý muž. Keď som objavil Jeana Rouauda a jeho knihu Fields of Glory, myslím, že mal asi tak tridsať. Veľmi sa mi jeho kniha páčila.

Často píšete o vysídlencoch, ktorí z rôznych dôvodov museli opustiť domovinu a začať úplne nanovo v cudzej zemi. Európa v čelí prílivu migrantov, na vzostupe sú rôzne formy populizmu, neonacizmus. Nádherný príklad je Slovensko: po emigrantoch ani stopy, ale v parlamente nás pred nimi „ochraňujú“ okrem iných „odborníkov“ aj neonacisti. Aká je situácia v Izraeli?

V Izraeli je mnoho ľudí proti infiltrácii ľudí z Afriky, ktorí prichádzajú cez Sinajskú púšť. Nedávno sme na hranici postavili plot. Osobne si myslím, že vláda by mala pomôcť ľuďom, ktorí sú skutočnými utečencami, ktorí utiekli, aby si zachránili život. Ak však prichádzajú za prácou, mali by prejsť bežnými postupmi legálnej imigrácie z jednej krajiny do druhej. Navyše, novopríchodzí alebo imigrant by mal rešpektovať štandardy a presvedčenia domu, do ktorého prichádza.

V akom štádiu je mierový proces?

Práve teraz nie je žiadny mierový proces. Vždy som veril, že existuje len jedno riešenie – že Izrael vráti územia, ktoré sme obsadili v roku 1967, a Palestínčania prijmú dohodu z roku 1948. To znamená, že utečenci spred sedemdesiatich rokov zostanú tam, kde sú dnes, ale osadníci na Západnom brehu by mali byť vysťahovaní a vrátiť sa do Izraela. To sa však stáva čoraz ťažšie realizovateľným. Moja odpoveď bola oveľa jasnejšia pred desiatimi rokmi a ešte jednoduchšia pred dvadsiatimi. A teraz mám dobré teoretické nápady, ale nemyslím si, že by mohli byť realizované.

Črtá sa nejaká nádej?

Nielenže nie je žiadna nádej, ale neexistuje ani žiadna vízia. Vedúci predstavitelia oboch strán sú ľudia bez odvahy a bez vízie, a preto nevidím riešenie tejto situácie počas môjho života. Izrael by mal rozhodnúť, čím chce byť, keď vyrastie, a konať podľa toho. To je to, čo som myslel, keď som povedal, že neexistuje žiadna vízia – vláda nemá žiadne sny ani predstavy o Izraeli o 20, 30 alebo 50 rokov a iba rieši problémy, ktoré sa dejú dnes či zajtra. Nemajú žiadnu skutočnú ideológiu alebo cestu vpred.

Cíti sa občan Shalev v súčasnom štáte Izrael bezpečne?

Áno. Som v bezpečí, ale znepokojený.

Akú hudbu počúvate a aké filmy si rád pozriete?

Speváčka, ktorú mám naozaj rád, je Amy Winehouse. Patrím ku generácii The Beatles a Rolling Stones, ktorí sa mi veľmi páčia. Je mnoho izraelských spevákov a skladateľov, ktorých milujem, ale myslím, že nebudú známi v zahraničí. Keď píšem, počúvam klasickú hudbu, zvyčajne liturgickú – stabat mater, requiem. Je to pre mňa dobrá hudba do pozadia, k písaniu. A filmy? Milujem filmy, mám veľa obľúbených. Moje kritériá pri filmoch sú rovnaké ako pri knihách – musia mať dobrý príbeh. Musí to byť dobrý príbeh. Ak je to len atmosféra a posolstvo a to, čo nazývame „dlhé drvivé ticho, to nie je nič pre mňa. V akčných filmoch sa mi páči Bruce Willis a James Bond – sú to pre mňa dobré komédie.

Matúš Ozzy Procházka

preklad: Veronika Michalová

Rozhovor bol publikovaný v novinách Čo čítať? 1/2018, ktoré boli podporené z verejných zdrojov z Fondu na podporu umenia

Zobraziť diskusiu (0)