Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Meno mám zo Studničky

Božena Slančíková sa narodila v roku 1867 v obci Polichno do mnohopočetnej rodiny evanjelického farára. Otec ju istý čas aj vyučoval a ostatní súrodenci, najmä brat Bohuslav, jej poskytli útočisko v samote, keďže sa nikdy nevydala, v dôsledku čoho zažívala materiálne ťažkosti. Práve peripetie so sobášom otvárajú krásne spracovanú zbierku Meno mám zo studničky, akú v sprievode tematických výšiviek od Ivany Šátekovej prináša vydavateľstvo Slovart.

Prvý príbeh Za koho ísť komunikuje tak rozdiel medzi mestom a vidiekom, ako aj postavenie ženy v spoločnosti. Celé rurálne prostredie nevie návrat dievčiny pochopiť, sú presvedčení o jej budúcej stagnácii a tiež skeptickí k výberu ženíchov z komunity. Ideálni kandidáti sú iba dvaja, no ani jeden z nich sa spočiatku nejaví ako jasná voľba. Jeden je pridlhý, druhý prikrátky a bacuľatý. Je na mieste položiť si otázku, kto je žena vracajúca sa späť do dedinského prostredia? Vyhľadáva usadlejší spôsob života v nádeji, že pokojnejšie prostredie bude benevolentnejšie k jej vzletným úvahám? Prakticky pred ničím zásadným neuteká, nepotrebuje sa skrývať, ani netrpí iným druhom, napríklad tých neuchopiteľných problémov. Vie len, rovnako ako jej širšie okolie, že partner jej musí intelektuálne stačiť, čím sa profil kandidátov zdá od jej príchodu jasný, ničím nenarušiteľný. Nádejná nevesta je krikľavý objekt a dramatizované dvorenie jej prináša špecifický druh potešenia, no vo výsledku protagonistku vovádza do beznádeje a nudy.

Ja ako nezdravistá sedela som ustatá pri stole, bezvýrazno a mdle hľadiac do povetria, zavše vzdychajúc skláňala som hlavu do dlaní, akoby ma neznesiteľne bolela. „Toto musí i skalu obmäkčiť!“ myslím – a skutočne, Bút hneď bol pri mne s otázkou:
„Slečna, ste chorá?“
„Áno!“ Odvetím nervózne na spôsob chorých.

Mišov ani nezbadal moju nemoc, musel ho ujec upozorniť, že už od týždňa som celkom zle.
„A skutočne zle vyzeráte! Tu nepraje vám povetrie! Najlepšie vrátiť sa domov!
“ (str. 14)

Možno žena prichádza len preto, aby sa utvrdila v presvedčení zostať osamote, čo korešponduje aj s biografiou samotnej autorky. Je to na hlbšiu sociologickú analýzu, no v druhej polovici 19. storočia bolo nepredstaviteľné, aby žena minimálne nerozmýšľala nad manželstvom v kŕčovitej nádeji, že si ju niekto vyvolí, ak nie, prichádza verejná hanba v rôznorodých podobách. O to viac je status „starej dievky“ nepredstaviteľný, ak príčinou samoty nebola napríklad neprekonateľná choroba, ale číry rozum a jeho prirodzené motivácie. Až sa bojím použiť slovo sloboda.

Kratšia próza Bál ilustruje pestrofarebnú paletu charakterov koncentrovanú okolo významnej tanečnej udalosti, kde sa každý chce ukázať v čo najlepšom svetle pred svojím okolím a susedstvom. Všetci sú upravení, pretekajú sa v individuálnej významnosti, dívajú sa na potenciálnych kandidátov a tiež komentujú už zabehnuté vzťahy. Kto sa priskoro vydal a ešte ani nestačil dospieť, kto je príliš bohatý alebo vulgárny so sklonom piť a hrať hazardné hry, kto zase žiadaný a nedosiahnuteľný alebo prelietavý. Na každej figúre musí byť aspoň náznak niečoho, čo sa dá zakomponovať do verejných klebiet. Medzi týmto spoločenstvom si každý chce nájsť svoje pevné miesto, zostať svojím ideálom, hoci závisť a konflikty na menších aj väčších úrovniach bránia prekročiť svoj tieň. Goldner, aj keď je nápadne bohatý a naoko oplýva všetkým potrebným pre šťastie, nezbaví sa svojej hanlivej nálepky:

„Odporné židisko!“ pošepla kňazova dcéra z Lavíc Ede, nemôžuc strpieť jeho počínanie. Potom pozrela zase na neho a videla ho pred sebou. (str. 29)

Antisemitizmus spojený s pofidérnymi krivdami obyvateľstva (pijem, som neborák, musím za to krčmárovi zaplatiť) nachádzame v explicitnej forme aj u Slančíkovej súčasníka, publicistu a spisovateľa Svetozára Hurbana-Vajanského (1847 – 1916). Považoval ich za nenapraviteľných úžerníkov, proti ktorým je nutné ostro vystúpiť. Okrem pejoratívnych nadávok, aké pripisoval židovským obyvateľom, bol tiež mimoriadne krutý aj k činorodým ženám, napríklad k spisovateľke a bojovníčke za práva žien – Hane Gregorovej, pred ktorou sa neštítil odpľuť si a vyjadriť nad ňou zhnusenie. Práve podobne kruté a necivilizované výrazy, aké originálne generoval aj Vajanský, „pomohli“ k holokaustu v prvej polovici dvadsiateho storočia. Dehumanizácia, alternácia bežných ľudských prívlastkov napríklad menami zvieracích parazitov výrazne pomohla k jednoduchšiemu priebehu likvidácie etník, ako na to poukazuje aj taliansky filozof Giorgio Agamben v publikácii Homo Sacer (1998). Nálady voči židovstvu v 19. storočí zase dokonale opisuje prostredníctvom šovinistického rasistu ako rozprávača aj Umberto Eco v knihe Pražský cintorín (2010).

Na jar sa všetko budí k životu. Každý sa s chuťou berie do práce, okrem Ťapákovcov. Žijú natesno v rodinnom dome a najdominantnejšia, najpanovačnejšia, no tiež najschopnejšia postava Iľa túži po novom, väčšom obydlí. Vidiac však apatiu a neschopnosť svojich blízkych, prehodnocuje svoje zotrvanie po ich boku. Najtragickejšie je zasiahnutá postava chromej Anče, prezývanej zmija. V detstve prekonala lámku (dnu), a aj keď je od pása nahor pohľadná, nedokáže zvrátiť svoj osud, zatrpkne a je zdrojom častých vyhrotených konfliktov, pretože má citlivé nervy. Najdiskutovanejšia novela od Boženy Slančíkovej Timravy nie je len o zaostalých vzťahoch na dedine, ako sa často tento príbeh interpretuje. Takýto obraz dezilúzie napomáhal k budovateľským náladám počas socializmu, pretože tu bol reprezentovaný ideálny a tvárny priestor, ktorý je nutné revitalizovať a radikálne zmeniť. Ľahko si predstavíme, akým spôsobom. V neposlednom rade sú však Ťapákovci o potrebe hovoriť nahlas o neviditeľných problémoch, ich psychologickej stránke. Nespokojnosť v rodine, nesloboda, nedostatok osobného priestoru, depresia. Iľa má kam ísť, je schopná, vyučená, no je to najvyššia forma vyhrážky. Anča nedokáže zmeniť svoju situáciu, je odkázaná na svoj domov a musí tolerovať každú osobu, ktorá s ňou žije, čo je najťažšia úloha, pretože je nesamostatná. Každý ju ľutuje a pre jej hašterivú povahu aj ťažko znáša.

Na podstene, keď vyšiel (mesiac už svietil na nebi), vskutku zazrel Anču sedieť na zemi neďaleko stajňových dverí. Janove oči zablysli; zabočil k nej, teraz už vo vzbúrenom, urazenom sebavedomí. No tu do uší zaznelo mu fňukanie. Anča plače. Jano zastal ako prikovaný, potom pristúpil k nej a miesto aby rozšliapal zmiju, spýta sa: „A tebe je čo, Anča, za čo plačeš?“

„A nemám za čo? Naveky budem plakať za tento kríž!“ Jano skloní sa nad ňu a zhladí jej vlasy na hlave, ako mával zvykom, s ľútosťou a láskou. „Už sa raz upokoj, Anička – inak nebude…“ (str. 58)

Márnosť všetko sa viaže na pôžitok z bohatstva po prekonanej chudobe. Hlavná postava si významne vylepšila spoločenský status. Žena, kedysi odkázaná na pomoc druhých, zbohatne vďaka dobre platenej práci na majeri a namiesto toho, aby nachádzala pochopenie pre chudobu, robí presný opak – ironizuje ju, škodoradostne sa díva na núdznych prichádzajúcich po pomoc. Teší sa, ako sa jej budú doprosovať a ako ich odmietne. Najväčšiu lásku prechováva k svojmu synovi, ten o matkine city nestojí, rovnako nestojí ani o city svojej obetavej manželky, ku ktorej často býva krutý. Božena Slančíková Timrava v tomto príbehu prechováva antipatie k majetným, skúpym ľuďom, na druhej strane sa stavia na stranu obetavých žien schopných niesť svoje bremeno za každú cenu, pretože odpustiť je najväčšia cnosť. Motív odpustenia je ambivalentnou skúškou, pretože sa kríži s momentom lákavej pomsty. Človek má na perách desiatky argumentov, prečo sa otočiť chrbtom, vrátiť všetku krivdu aj s úrokmi, no takéto správanie je o to ľahšie, o čo ťažšie sa s ním človek s odstupom času konfrontuje.

Téma Veľkej vojny sa dostala do novely Hrdinovia. Timrava vykresľuje nálady, aké zostali na dedine po atentáte na následníka rakúsko-uhorského trónu, aj na reakciu monarchie, ktorá vypovedala Srbsku vojnu a začala mobilizovať mužov. Počiatočný entuziazmus sa čiastočne míňa s pokročilou nočnou hodinou, keď vďaka alkoholu prichádza nostalgia spojená s márnosťou – riskovať svoj život pre vyššie národné ciele?

„Veľké časy, slávne časy! Kde človek povstane proti človeku, aby sa vraždili!“ zúri, stískajúc zuby, a počne behať po izbe ako zbláznený. „Svet upadne v najväčšiu ohavnosť, začne vojnu… a to sú časy vraj vznešené!“ (str. 110)

Naivita, s akou mladí ľudia vnímajú vojnu pod víziou hrdinstva, aj spôsob, akým pristupujú k radikálnejším zmenám, ako k novej knihe, ešte neznámemu príbehu, ktorý môžu spoznať a byť jeho priamymi aktérmi, až kým neprídu na skutočnosť, že to nie je len fikcia, pred čím stoja. Že ide naozaj o život.

„Bože môj, aké neobyčajné je všetko,“ rečie Grétka zavzdychajúc. Drží ruky krížom cez prsia, oči blyštiace letia dookola po zemi i nebi. „Zmenené a preinačené. Nikdy nevídané, prepodivné! I ľudia inakší, nepokojní, vyrušení. I tento večer akoby nebol taký ako predtým, mesiačik nie ten, ako kým vojnu nevyhlásili – hviezdy sú iné. Dostalo všetko akúsi inakšiu tvárnosť. Krásnu i žiaľnu, i tajomnú… akoby sme boli prenesení do druhého sveta…“ (str. 118)

Paľo Ročko sa chcel vyhnúť biede, aj vojenskej službe, takže sa dobrovoľne zmrzačil. So svojou manželkou túžili po svojom zázemí, drel sa za hranice svojich možností a apatia bola najväčším trestom. Únava sa už však apatiou nedá nazvať, v procese práce prišiel do bodu, keď všetko, čo nadobudol vlastnými rukami, už žilo svoj nehybný život. Strecha nad hlavou bola nová, všetko voňalo novotou, ale šťastie nemá žiadnu vôňu. Neprichádza na objednávku. Treba si ho zaslúžiť. Pod povrchom je rodina krehká, žije vlastnými krivdami a odpustenie je ťažké a drahé. V najkritickejších momentoch je hmatateľná sláva málo a túžime po tom najbanálnejšom, zároveň však najťažšom. Skon Paľa Ročku je svedectvo o strachu, aký zažívame, keď sme odpustení a strácame sily.

Božena Slančíková Timrava patrila za mojich stredoškolských čias k povinnému čítaniu. Už vtedy bola literatúra obľúbeným predmetom len hŕstky z nás. Literatúra učí schopnosti kriticky myslieť. Obrazy zaostalej dediny a primitívnych postáv prinášajú široké pole interpretácií, aké sa dajú zneužiť v prospech ideológií, čo komunizmus lepkavo využíval vo svoj prospech, a mnohé z týchto výkladov prežívajú v rôznych formách dodnes. Ako skultúrniť necivilizovanú spoločnosť? Myslím, že nestačí Jednotné roľnícke družstvo alebo agitačný prejav. Dnes už nematurujem a čítam si Timravu, v ktorej objavujem oveľa naliehavejšie problémy aplikovateľné aj do tejto zmätočnej doby. Sú späté s psychológiou aj s otázkami rovnoprávnosti žien. Timrava bola slobodná, čo si za jej života vyžiadalo nejednu obetu. Som rád, že táto literatúra prežíva dodnes a môžem si ju čítať v novom vydaní, objavovať nové, mrazivo aktuálne podnety. Vidíme rozdiel medzi mestom a dedinou, no ten najväčší rozdiel sa dá eliminovať nenahraditeľnou príčetnosťou ducha. Vtedy nezáleží na tom, odkiaľ pochádzame, kam sa presťahujeme alebo kam sa vrátime, pretože všade zostaneme rovnakí.


Božena Slančíková Timrava: Meno mám zo studničky

Slovart, 2021


Recenznú knihu poskytlo vydavateľstvo Slovart.

Zobraziť diskusiu (0)

Meno mám zo studničky

Meno mám zo studničky

Slančíková-Timrava Božena

Pseudonym Timrava si autorka – predstaviteľka slovenského realizmu – zvolila podľa obľúbenej studničky, pri ktorej sedávala a písala. Vo svojich dielach zachytila atmosféru života vidieckej spoločnosti, jej prízemné záujmy i chudobný myšlienkový svet.

Kúpiť za 13,46 €

Podobný obsah

Úpal Leonarda Cohena

Recenzie

Úpal Leonarda Cohena

Siedmeho novembra to bolo presne päť rokov od smrti Leonarda Cohena, geniálneho básnika a hudobníka, ktorý svojou tvorbou ovplyvnil celé generácie. Prekvapilo ma, že Nádherní porazení nie sú zbierkou básnických textov, ktoré by som od Cohena čakal, ale epickým románom. Prvýkrát vyšiel v roku 1966 a vtedajšej kritike na ňom prekážala hojnosť explicitného zobrazovania sexuality. Cohen sa prozaickej tvorbe už viac nevenoval, Nádherní porazení boli jeho druhým a zároveň posledným prozaickým dielom.

Jadvigin vankúšik

Recenzie

Jadvigin vankúšik

Vďaka vítanej agilnosti vydavateľstva Slovart môžeme práve bežiaci letopočet nazvať i rokom Pála Závadu. Výbornému maďarskému spisovateľovi so slovenskými koreňmi totiž u nás práve v tomto roku vyšli krátko po sebe hneď dva skvelé tituly. Najprv to bola vynikajúca novinka Prirodzené svetlo a len ozaj nedávno prišlo i na skutočne žiadané nové vydanie jeho najslávnejšieho textu. Tým je nádherný historický román s názvom Jadvigin vankúšik. Vskutku obdivuhodným spôsobom ho preložila Renata Deáková, pričom tento bez problémov zapadol medzi kolekciu trblietavých briliantov súčasnej svetovej tvorby združených v edícii MM. Autora sme navyše mohli stretnúť aj osobne na dvoch výborných diskusiách v Bratislave a v Žiline, kde hosťoval v rámci podujatí BRaK, resp. Žilinský literárny festival.

​Zaklope niekedy ľudstvo na brány múdrosti?

Recenzie

​Zaklope niekedy ľudstvo na brány múdrosti?

Otázka posmrtného života fascinuje ľudstvo od samého počiatku vekov. Na jej základe vznikali náboženstvá, filozofovia o nej teoretizovali a stále teoretizujú a veda k nej zatiaľ nie je schopná zaujať exaktné stanovisko. Jedna z predstáv posmrtného života, reinkarnácia, hovorí o tzv. presídľovaní duší. Najčastejšie si ju spájame s hinduizmom a s budhizmom, aj keď každé z týchto náboženstiev si jej podstatu vykladá trocha inak. Kým budhizmus hovorí o prevteľovaní „len“ akejsi životnej energie, bez aspektu osobnostného „ja“, hinduisti tvrdia, že duša človeka sa presídli do iného tela s celou ľudskou osobnosťou. Írsky prozaik John Boyne spojil túto teóriu s Kazateľovým citátom a napísal nápaditý román o duši, ktorej príbeh je príbehom mnohých ľudí v priebehu tisícročí.