Vrhnúť svetlo na najzávažnejšie problémy človeka a zároveň nevysloviť ani jednu závažnú vetu; byť fascinovaný realitou súčasného sveta a zároveň sa úplne vyhnúť realizmu. To sa podarilo Milanovi Kunderovi, najznámejšiemu a najprekladanejšiemu autorovi narodenému v Česku, v jeho francúzskej novele Sviatok bezvýznamnosti. Čitatelia, ktorí poznajú jeho predchádzajúce diela, vedia, že túžba začleniť do románu prvok „neseriózneho“ je preňho typická.

Rozsahom útly, no obsahom hutný román je príbehom štyroch priateľov v súčasnom Paríži. Rozprávajú sa o banálnych veciach, za nimi sa však skrýva hlbší význam, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Ako to už v Kunderových románoch chodí, všetko so všetkým súvisí. Kalinin s Kantom i sochy kráľovien a vznešených dám Francúzska so sochami Stalina. Pozorný čitateľ si bude klásť množstvo otázok. Čo tu po nás ostane? Aké významné či bezvýznamné je naše bytie?

Nebude to čítanie a premýšľanie patetické, skôr vecné, a najmä úsmevné. Úsmev môže byť ironický, no určite nie cynický. Lebo pristupovať k vážnym veciam s humorom je dar, ktorým Milan Kundera oplýva a má ho na rozdávanie. A neprestáva si nás doberať ani v pokročilom veku s odkazom, že nadhľad je pri našom pozorovaní ľudského hmýrenia veľmi dôležitý, rovnako tak aj epocha, v ktorej sa naša pozorovateľňa nachádza.

Kundera v Sviatku bezvýznamnosti (La fête de l'insignifiance, 2013) realizuje svoju starú známu estetiku, predstavuje sa nám tak, ako ho poznáme, ale predsa... ide o akúsi esenciu jeho diela, zvláštnu esenciu, sumarizáciu. Možno zvláštny epilóg, začiatok epilógu. Plný zvláštneho smiechu, ktorý vychádza z našej doby a je komický práve tým, že stratil všetok zmysel pre humor.

Čo viac dodať? Začítajte sa doň sami.

-----------------------

Milan Kundera

Sviatok bezvýznamnosti

Artforum 2020

preklad: Elena Flašková

redakcia: Viktor Suchý

dizajn: Marek Kianička

Zobraziť diskusiu (0)