Miloslav Szabó: Klérofašisti
Slovenský štát (1939-1945) je časť našich dejín, ktorá aj po rokoch polarizuje spoločnosť. Postavenie kresťanských cirkví a ich jednotlivých predstaviteľov na chode štátu je často diskutovanou témou tejto problematiky. Debata o radikálnom krídle V. Tuku a umiernenej časti, ktorú viedol J. Tiso dominuje týmto polemikám. Historik Mgr. Miloslav Szabó, PhD. sa na činnosť kňazov v tomto období pozerá inou optikou. Zameral sa na názory a činnosť menej výrazných predstaviteľov cirkví, pričom sa snažil čitateľovi priblížiť ich život, literárnu a novinársku činnosť a dilemy, ktorým ako kňazi mohli pri obhajobe totalitného režimu čeliť.
Veľkým pozitívom knihy je, že pred a po hlavných kapitolách je čitateľ upozornený, že text hodnotí úzky kruh kňazov a že v žiadnom prípade ich činnosť nechce spájať automaticky so všetkými ich „kolegami“. Fašizmus a nacizmus neboli uznané Vatikánom ako režimy presadzujúce kresťanstvo ako také a rovnako slovenská katolícka cirkev ako inštitúcia samotná s režimom nespolupracovala. Tento obraz bol totiž prezentovaný na hodinách dejepisu počas celého trvania komunizmu.
Napriek tomu, že autor knihu rozdelil knihu do troch hlavných kapitol – Aktivisti, Extrémisti a Martýri, vynechám ich obsah a špecifiká jednotlivých kňazov, aby som vopred nikoho neukrátil o čitateľský zážitok . Pozornosť budem venovať nasledujúcim poznatkom resp. bodom – antisemitizmus ako spoločný základ a vnášanie kresťanstva do národného socializmu; pocit martýrstva a záverečný návrat autora z minulosti.
Antisemitizmus bol vybraný preto, lebo ako som už načrtlo, tvoril spoločný základ pre myslenie opisovaných kňazov. Napriek tomu, dôvody nenávisti sa rôznili. Spomínané boli najmä tri hlavné príčiny: Židia boli obvinení z odmietnutia a vraždy Krista; zo šírenia komunizmu a z vykorisťovania slovenského ľudu. Nešlo však iba o jeden prípad, ale dôvody nenávisti boli poskladané zo spomínaných dôvodov, pričom im rôzni kňazi dávali rozdielnu vážnosť. Táto nenávisť dávala spolu s opovrhovaním Čechmi a liberálmi základ pre ospravedlnenie represívneho a radikálneho charakteru ich zmýšľania a predstavy o fungovaní spoločnosti.
Pokiaľ niekomu napadne oponovať základnými hodnotami kresťanstva ako je láska, pokora a tolerancia, daní predstavitelia kléru kresťanstvo vnímali ako jediný akceptovateľný poriadok a pri jeho presadzovaní je možné ľudí nepovažovať za rovných a silovo zakročiť voči nepriateľom. V ich svete išlo skôr o myslenie podobné tomu pri križiackych výpravách. Samozrejme pohľad na formu spolupráce kresťanstva a národného socializmu už nemali jednotnú a pri úlohe cirkvi v usporiadaní sveta nepanoval konsenzus. Tí najradikálnejší klerici, ktorí náboženstvu pripisovali v novej spoločnosti väčší význam, boli sledovaní nemeckými tajnými službami, nakoľko ich názor na dominantné postavenie kresťanstva bolo v rozpore s mytologickou filozofiou nacizmu. Podobný osud zastihol aj tých, ktorí príliš kládli dôraz na sociálny rozmer zriadenia, nakoľko ten poskytoval veľa kritického priestoru.
Druhým zaujímavým prvkom je martýrstvo kňazov, resp. ich označovanie sa za martýrov.
Napriek tomu, že je tejto téme venovaná jedna kapitola, daný pocit bol evidentný u takmer všetkých opisovaných kňazov – Ries, Rolko, Köper a Šalát (ktorý bol popravený a venuje sa mu spomínaná časť). Tento ich dojem je rovnako ako aj v prípade Tisa mylný, nakoľko nikto z nich nebol väznený alebo popravený pre náboženskú, ale práve politickú činnosť. To však žiadnemu nebránilo vo svojich listoch, básniach a prejavoch z väzenia hovoriť o sebe ako o pokračovateľoch nosenia Kristovho kríža. Tento trend a vyzdvihovanie martýrstva je badateľný pri krajnej pravici aj dnes, to ale neznamená, že je oprávnený. Absurdnosť tohto chápania vystihuje Ries v básni Kristus v koncentráku, ktorú napísal vo väzení, kde ostnatý drôt prirovnáva k tŕňovej korune a jeho osud k prenasledovaniu Krista.
Posledným bodom, ktorému by som sa krátko povenoval je návrat autora z histórie, keď hľadal podobnosti medzi spomínanými kňazmi s niektorými súčasnými predstaviteľmi cirkvi. Aj teraz je počuť invektíva voči liberálom, „gendristom“ a podobne, pričom ich obhajovatelia týchto „neprijateľných“ myšlienok sú označovaní ako vrahovia a podobne. Opäť sme svedkami dehonestácie názorového oponenta a útokov na jeho hodnoty. Miloslav Szabó v tomto závere vyzýva katolícku cirkev aby sa ohradila voči svojím predstaviteľom a zároveň jej pripomína, že stále sa neospravedlnila za činnosť kňazov, ktorým sa v knihe venuje.
Tento text je povinným čítaním pre všetkých, ktorí majú záujem o bližšie pochopenie vzťahov a konfliktov v dobe, ktorá ako sme v úvode uviedli doteraz diverzifikuje spoločnosť na takmer nezmieriteľné tábory a v poslednom čase navyše získava stále viac fanúšikov a podporovateľov. Slovart 2019, 207 str.