Dobré ráno, noční tuláci. Dobré ráno, ranní vtáci. Dobré ráno prajem aj tebe, Tandžer, ty mesto chytené v neistom čase.

Návrat. Ospalý sa túlam uličkami Tandžeru a spomínam. Na minulosť i prítomnosť. Nádej striedajú rany života. Môžem túto životnú esenciu vlastne popísať slovami? Nostalgia za večierkami a nocami plnými dobrodružstiev sa mi potichu vkráda do duše, aby opäť rozdúchala pahrebu spomienok.

Už to budú zo dva roky, čo zomrel ‘Abdún Furoso, hlavný hrdina tohto románu. Hrdina, ktorý vo mne prebudil obrazotvornosť a pomohol mi vydržať extrémnu chudobu i besné vnútorné boje.

Zomrel skôr, než vyšiel môj román Stan – inšpirovaný ním a jeho chuťou do života. A ja ďalej čakám na oslobodenie literatúry. Neopísateľnej literatúry. Takej, čo si nedáva servítky pred ústa. Literatúry, ktorá sa nedá požuvať a prehltnúť. Literatúry, ako je aj táto autobiografia. Napísal som ju pred viac než desiatimi rokmi. Kým sa konečne dočkala vydania v arabskom svete, stihli ju preložiť do angličtiny, francúzštiny a španielčiny.

Život ma naučil čakať. Prijať hru času, no nevzdávať sa. Posledné slovo vyslovené pred smrťou sa bezpochyby vryje do pamäti. Nezáleží, ku komu sa nakoniec dostane. Oveľa dôležitejšie je, aby literatúra bola schopná rozdúchať ľudské vášne, poriadne zabolieť či oslobodiť potlačenú fantáziu. Napísať výnimočné literárne dielo je ako založiť obrovský požiar v neobrábanej zemi. Ranné vtáčatá, no aj vy, deti noci, pesimisti, optimisti, rebeli, dospelí, zdraví. Nezabúdajte, že hra života je ďaleko mocnejšia ako my sami. Je to hra so smrteľnými následkami. Môžeme jej čeliť len v prípade, že žijeme našu vlastnú smrť, našu záhubu, len vtedy, keď žijeme naplno našu vďaku životu. Preto hovorím: Vyveďte von živého z mŕtveho. Vyhrabte život spomedzi smradu a rozkladu. Vydestilujte ho z nevoľnosti a biedy. Vyextrahujte ho z hladujúcich a tých, ktorí dokážu prežiť o suchom chlebe.

Mohamed Šukri, Tandžer 17. 5. 1982

1.

V obkolesení ostatných detí som oplakával strýkovu smrť. Videl som, že niektoré plakali tiež. Už neplačem len vtedy, keď ma bijú, alebo keď niečo stratím. Plačú aj iní ľudia. V Rife zavládol hladomor. Tunajších ľudí sužuje sucho a vojna. Ten večer som sa nevedel utíšiť. Usedavo som plakal od hladu. Bolelo ma brucho, a tak som si začal cmúľať prsty na rukách. A znovu a znovu. No hlad to nezahnalo, iba čo som zvracal sliny. Matka sa ma snažila upokojiť: „Veď už toľko nerumázgaj, čoskoro odídeme do Tandžeru. Tam budú celé hromady chleba. Uvidíš, už nikdy nebudeš musieť plakať kvôli tomu, že nemáme na chlieb. Len aby sme tam už boli. V Tandžeri sa dá najesť dosýta.

Pozri sa na tvojho brata ‘Abdelkadera, ten neplače.“ Prihovárala sa mi v miestnom dialekte. Stačilo, aby som sa pozrel na bledú tvár brata s vpadnutými očami, a hneď som prestal nariekať. No pokoj, ktorý sa vo mne rozhostil pri pohľade na jeho odhodlanú tvár, netrval dlho. Keď prišiel domov otec, ešte stále som rumázgal, že chcem chleba. Rozzúrený otec začal do mňa kopať a mlátiť ma hlava-nehlava. „Sklapni, ty sukin syn. Sklapni! Od hladu by si zožral aj vlastnú mater, ty pankhart.“ Zdrapil ma a sotil na zem. Kopal do mňa, až kým ho nerozboleli nohy. Pomočil som sa.

Kráčali sme v ústrety nášmu exilu. Kraje cesty lemovali mrciny. Okolo nich sa ponevierali psy a čierne vtáky. Všade mŕtvolný puch, roztrhané vnútornosti a rozklad.

Padla noc, a tak sme sa uložili tam, kde nás premohli únava a hlad. Neďaleko nášho stanu bolo počuť zavýjanie vlkov. Niektorí ľudia pochovávali svojich príbuzných hneď pri ceste, tam, kde padli mŕtvi od hladu.

Môj brat neprestával kašlať. Prestrašený som sa spýtal matky:

„Aj on umrie?“

„Nie, čo ti to napadlo?“

„Môj strýko umrel.“

„Tvoj brat neumrie. Je len chorý.“

Tandžer rozhodne chlebom neoplýval. Matkine plané sľuby! Hladomor sa rozšíril až sem. No tu si aspoň nevyžiadal toľko ľudských obetí.

Keď som to už od hladu nevedel vydržať, vybral som sa snoriť uličkami v našej štvrti ‘Ajn Ktiwet. Hľadal som v odpadkoch zvyšky jedla. Zbadal som nejakého chlapca. Bol bosý, oblečený len v handrách. Na hlave aj na rukách mal vyrážky. Takisto sa hrabal v smetiach.

„V meste sú lepšie nedojedky ako v našej štvrti. Kresťania vyhadzujú lepšie odpadky než moslimovia,“ povedal mi. Po tejto informácii som sa čoraz častejšie odvažoval vzdialiť od štvrte, v ktorej sme bývali. Niekedy sám, inokedy v spoločnosti ďalších chlapcov. Boli sme deti odpadkov. Jedného dňa som našiel mŕtvu sliepku. Schoval som si ju pod košeľu a rýchlo sa rozbehol domov. Celou cestou som ju tuho stískal na hrudi, len aby som o ňu neprišiel. Rodičia odišli do mesta. Doma zostal len brat natiahnutý v kúte na vankúši. Ťažko dýchal. Jeho veľké, unavené oči sledovali dvere. Keď zbadal, že nesiem sliepku, oči sa mu doširoka roztvorili a jeho bledá tvár sa rozžiarila úsmevom. Pohyboval sa, akoby sa práve prebral z mdlôb. Rozkašľal sa a od radosti nevedel polapiť dych. Vzal som nôž, obrátil som sa smerom k Mekke a nahlas som začal recitovať: „V mene Boha Milosrdného, Súcitného...,“ tak, ako som to predtým videl robiť dospelých. Podrezal som sliepku a oddelil hlavu od trupu. Čakal som, že vystrekne krv, no nič sa nestalo. Skúsil som ju namasírovať. Nič. Vytrysklo len pár kvapiek krvi. Spomenul som si, ako raz v Rife obetovali barana. Pod krk mu umiestnili misku na zachytenie krvi. Keď sa naplnila, dali ju vypiť mojej matke, ktorá bola chorá. Vypila ju, aj keď nasilu a krv jej stekala po tvári a na šaty. Potom sa upokojila, no ďalej mrmlala nezrozumiteľné slová.

„Prečo zo sliepky netryská krv rovnako ako vtedy z barana?“ premýšľal som.

Práve som ju začal šklbať, keď zaznel hlas mojej matky.

„Čo to robíš? Odkiaľ si ju ukradol?“

„Našiel som ju. Bola chorá. Podrezal som jej krk, skôr ako mala zomrieť. Je to pravda. Ak chceš, môžeš sa opýtať ‘Abdelkadera.“

„Zbláznil si sa?!“ skríkla a nahnevane mi sliepku vydrapila z ruky. „Ľudia nejedia mrciny.“

S bratom sme si vymenili smutné pohľady. Zatvorili sme oči a čakali, čo sa ocitne na stole.

Otec sa každý večer vracal v zlej nálade domov. Žili sme všetci spoločne v jednej miestnosti. Niekedy som zaspal na rovnakom mieste, kde som posediačky strávil celý deň. Môj otec bol náladový netvor. Keď prišiel domov, akékoľvek gesto alebo slovo si vyžadovalo jeho súhlas. Správal sa ako Boh. Bezdôvodne mlátil matku. Často som počul, ako sa jej vyhráža:

„Opustím ťa, ty suka, budeš si musieť poradiť sama s týmito dvoma štencami.“

Šnupal tabak. Rozprával sa sám so sebou a opľúval imaginárne bytosti. Nadával nám. Matke hovorieval:

„Tvoja matka bola štetka a ani ty nie si iná.“ Nenadával len jej, ale celému svetu. Vrátane Boha.

Potom to však ľutoval.

Môj brat mrnčal a vrtel sa. Triasol sa od hladu a bolesti. Prišlo mi ho ľúto, a tak som sa rozplakal. Všimol som si, ako sa k nemu blíži rozzúrený otec. V očiach sa mu zračilo šialenstvo. Prsty mal ohnuté ako pazúry. Nikto ho nemohol zastaviť. Utiahol som sa do tieňa a volal o pomoc: „Monštrum. Šialenec. Zastavte ho niekto!“ No ten zloduch už vykrúcal bratovi krk, až kým mu z úst nevyšplechla krv. Vykradol som sa z izby. Len matka s ním zostala. Aj tú umlčal kopancami a údermi. Vonku nebolo ani živej duše.

Len z diaľky doliehali zvuky noci. Nebo a hviezdy božie boli svedkami tohto odporného zločinu. Spáchal ho môj otec.

Mesto spalo. V tme som rozoznal matkinu siluetu a začul, ako niečo hovorí. Hľadala ma. Niečo šepkala v rifskom dialekte, no ja som sa ďalej chúlil v tme.

„Prečo nie je taká silná ako on? Muži mlátia ženy, a tie len plačú a kričia,“ pýtal som sa v duchu.

„Mohamed! Mohamed môj! Poď sem. Neboj sa.“ Tešil som sa, že ju vidím, no ona mňa nie.

„Tu som.“

„Poď sem.“

„Nie. Zmárni ma, tak ako brata.“

„Neboj sa. Poď so mnou. Nezabije ťa. Poď so mnou a buď ticho, lebo zobudíš susedov.“

Otec vzlykal a šnupal tabak.

„Neuveriteľné. Zabije si syna a potom ho oplakáva,“ pomyslel som si.

Mohamed Šukri

Nahý chlieb

BRAK 2017

preklad: Marek Brieška

Zobraziť diskusiu (0)