„... zatiaľ čo človek pracuje pre dnešného pána, musí sa pripravovať slúžiť pánovi zajtrajšiemu.“ (s. 470)

Podľa slov svojho stvoriteľa je Simone Simonini jedinou fiktívnou postavou v celom príbehu, v ktorej sa Eco snažil spodobniť najcynickejší a najnepríjemnejší charakter v celej histórii literatúry. Základná dejová linka sa odohráva na sklonku devätnásteho storočia. Simone si z nejakého dôvodu nevie spomenúť na udalosti posledných dní. Niečo mu spôsobilo stratu pamäti. Prostredníctvom denníkových záznamov, ktorými mapuje svoj život od samého začiatku, sa snaží vypátrať príčinu svojej amnézie. Do jeho denníka však začne písať aj neznámy abbé Dalla Picolla, ktorý dopĺňa Simoneho zápisky vlastnými spomienkami. Kto je abbé Dalla Picolla? A kto je Simone Simonini?

Základnými kameňmi Pražského cintorína sú konšpiračné teórie a zrod nenávisti k Židom. Prostredníctvom Simoniniho denníka sledujeme vývoj moderného antisemitizmu, ktorého začiatky by sa podľa románu mohli datovať do roku 1806. Vtedy dostáva istý Augustin Barruel, autor knihy zaoberajúcej sa slobodomurárskym sprisahaním s cieľom zvrhnúť kresťanstvo, list. Jeho odosielateľ je vojak Giovanni Battista Simonini, Simoneho starý otec. Barruela v liste informuje o tajnom pláne Židov a slobodomurárov na ovládnutie sveta. Na tento list Simone v príbehu často odkazuje a vychádza z neho pri rozdúchavaní antisemitizmu vo Francúzsku.

„... náboženstvo je kokaínom ľudstva, pretože náboženstvo vždy hnalo a stále ženie ľudí do vojen, do masakrov neveriacich, a to platí o kresťanoch, moslimoch a všelijakých ďalších modloslužobníkov, a ak sa negri v Afrike kántrili len medzi sebou, misionári ich obrátili na vieru a urobili z nich koloniálnu soldatesku vhodnú na to, aby hynula v prvých líniách. (...) Ľudia nikdy nepáchajú zlo tak dokonale a s takým nadšením, ako keď to robia z náboženského presvedčenia. (s. 20)

Konšpiračné teórie sú zväčša len mixom rôznych informácií, vhodne poprekrúcaných a naskladaných tak, aby čo najviac šokovali, ale aj tak dokážu zaujať a vyvolávajú otázky. Môžu nás ovládať slobodomurárske a iluminátske bratstvá? Plánujú si Židia podmaniť svetové bankovníctvo a postupne zlikvidovať kresťanstvo? Tieto predstavy sú také fantastické, až dokážu fascinovať a človek začne o ich pravdivosti uvažovať. Eco v Pražskom cintoríne konšpiračné teórie sám vytvára a predkladá odvážne tvrdenia. Je možné, že by v pozadí všetkých nezvyčajných a nevysvetlených udalostí devätnásteho storočia (ako napríklad aféra Dreyfus alebo Taxilov hoax) stál jeden človek?

„Najtypickejšia črta ľudí je, že sú schopní uveriť takmer všetkému.“ (s. 319)

Umberto Eco je majster slova. Málokto dokáže narábať s jazykom tak precízne ako on. Na jednej strane občas píše dlhé súvetia, ale dokonale v nich obsiahne svoju myšlienku a čitateľ má pocit, akoby sa unášal prúdom rieky. Ecove slová a vety „tečú“. Môžeme povedať, že Eco do kníh, ktoré napísal, nedal osobitý štýl písania, ale osobitý rytmus toku písmen. V každej svojej knihe sa snaží tento rytmus meniť podľa toho, ako si to príbeh vyžaduje. Čitateľovi možno chvíľku potrvá, kým sa na rieku Ecovho románu naladí, ale keď k tomu dôjde, uvedomí si, že príbeh ho absolútne pohltil.

Pražský cintorín je kniha, ktorá si určite zaslúži pozornosť. Nie je to len suchopárny historický román. Umberto Eco poskladal reálne udalosti do fiktívneho rámca a položil otázku: Mohlo sa to takto stať? Na pozadí spoločensko-politických epizód devätnásteho storočia – či už to je Garibaldiho pokus o zjednotenie Talianska, alebo Parížska komúna – Eco mapuje udalosti, ktoré tragicky zakončil Adolf Hitler holokaustom.

Mnohovrstevné romány Umberta Eca nie sú pre každého. Aby ich čitateľ plne pochopil vo všetkých aspektoch, musí na ne takpovediac dozrieť. Ale Ecova schopnosť napísať príbeh tak, aby sa dal čítať rôznymi spôsobmi (ako detektívka, historický román alebo filozofická úvaha), umožňuje to, že z jeho diel si veľa vezme aj čitateľ, ktorý ešte len dozrieva.

„Národná identita je posledným putom vydedencov. Takže pocit identity sa zakladá na nenávisti k tomu, kto identický nie je. Nenávisť treba podporovať a pestovať ako občiansky cit. Nepriateľ je priateľom národov. Aby si človek vedel sám pred sebou ospravedlniť vlastnú úbohosť, vždy musí mať niekoho, koho by mohol nenávidieť. Skutočnou základnou vášňou je totiž nenávisť. Láska je stavom neprirodzeným. Preto zabili Krista; hlásal učenie v rozpore s prirodzeným stavom vecí. Človek nemôže niekoho ľúbiť celý život, táto márna nádej plodí iba neveru, matkovraždu, zradu priateľa... Zato nenávidieť niekoho po celý život sa dá. Len musí byť vždy nablízku a našu nenávisť patrične živiť. Nenávisť hreje pri srdci.“ (s. 377 ‒ 378)

Umberto Eco: Pražský cintorín

Slovart, 2012

Zobraziť diskusiu (0)