A hltáš ju vetu za vetou, ten príbeh ťa vtiahol, ako len dobre napísaná kniha ťa dokáže pohltiť, a prepisuješ si z nej tie veľké vety, o ktorých si presvedčený, že nikdy podobné nevymyslíš, do toho notesa s modrobielou obálkou, aby si ich mal vždy poruke, a o ktorom o 13 rokov neskôr nebudeš mať páru, kde sa nachádza, ale budeš si vedieť presne vybaviť ako vyzeral a kebyže ho máš pri sebe, tak by si hneď nalistoval tú stranu, keď si čítal Knihu ilúzií, tú stranu plnú veľkých viet, našiel by si ju hneď medzi tými všetkými Kerouacmi, Márquezmi, Fowlesami a všetkými ostatnými frajermi, ktorí ti po nociach prinášali nové svety.

Edícia SME a v nej 50 kníh z 20. storočia, kupuješ si všetky, nie len tú prvú od Eca, ktorá bola zadarmo k novinám a Shooty potom načmáral tú karikatúru, na ktorej je antikvariát s nápisom, že Meno ruže už nevykupujú, a potom v zozname pripravovaných kníh uvidíš číslo 34 a za ním Paul Auster - Sklené mesto a nevieš sa dočkať kedy to vyjde a prečítaš ju hneď v ten týždeň a zas raz ťa to pohltí ako spánok, ktorý radšej v tomto prípade oželieš, lebo tento príbeh je tajomnejší ako hociktoré snenie. A potom ju požičiaš niekomu a nikdy ju nedostaneš nazad .

Sedíš vo vlaku deň pred Štedrým dňom, ideš domov a za oknom sa mihá sneh a tma a hluk vlaku a ty otváraš knihu a po prečítaní prvej vety už tušíš, že táto kniha bude jedna z tých celoživotných a si sľúbiš, že ak sa ťa niekto v najbližších mesiacoch opýta na tip na knihu, tak určite povieš túto. A aj si ju povedal a presne tieto vety si dal do odôvodnenia, prečo Zimný denník je hodný zakúpenia, v niektorej výročnej ankete na knihu roka 2012.

Práve si objavil službu Audible od Amazonu a tak si zaplatíš základné mesačné členstvo a oni ti každý mesiac dajú jeden kredit na stiahnutie jednej audioknihy a tak aspoň máš čo počúvať popri behu a potom zistíš, že Auster svoje knihy narozprával sám a tak už ti to mesačné členstvo ani nestačí a dokupovávaš si ďalšie kredity, aby si nemusel čakať ďalšie týždne, kým ti dajú možnosť stiahnuť si novú knihu a zrazu počúvaš Austera ako ti rozpráva tú prvú vetu zo Zimného denníka, ktorá ťa dostala pár mesiacov predtým vo vlaku, že "myslíš si, že sa ti to nikdy nestane, že sa ti to nemôže stať, že si jediný človek na svete, ktorému sa nič z toho nestane, a potom sa ti to postupne všetko začne diať tak, ako sa to stalo všetkým ostatným" a máš pocit akoby si sedel s kamošom, ktorého poznáš odvždy na pive (napriek tomu, že utekáš, tak ako budeš utekať ďalšie roky), a nikdy ťa neprestane baviť ho počúvať.

Volá ti Monika Kompaníková, že jej kolega ide do Krakova kuknúť Paula Austera na čítačku, a že či ti nemá podpísať knižku, lebo vie, že ty máš pre neho slabosť, tak silnú, že nevieš odolať a každý rok do artforackých novín dávaš tip na knihu od neho a ty neváhaš ani sekundu, a ďakuješ, a vyberáš si Zimný denník, no a čo, budeš mať dva kusy a aspoň jeden môžeš darovať kamošovi, a aj ho daruješ, a potom o pár dní neskôr ti Peter Michalík cez Facebook pošle fotku podpísanej knihy od Austera a dokonca je tam aj tvoje meno a ukazuješ ju kolegom v práci, prvým ľuďom, čo sú poruke v tej chvíli a nikto netuší, čo je zač ten pán a prečo sa ty tak tešíš z nečitateľnej čmáranice v knižke, o ktorej v živote nepočuli.

Píše ti Monika, že o pár dní má Auster 70 rokov, a že či by si nenapísal pár viet k tomu a k ním na web, a ako pred pár rokmi neváhaš ani sekundu, odpovedáš jej áno a potom sedíš doma v tichu a popritom všetkom máš okolo seba všetky knihy od neho, čo vlastníš, listuješ si v nich a ku každej máš príbeh, pamätáš si ako si sedel vo vlaku do Žiliny a čítal Brooklynské frašky, pamätáš si na svadbu kamošky v Košiciach ako si na druhý deň s Katkou sedel na terase nejakej prapodivnej krčmoherne a začítal si sa do práve zakúpenej knihy "V krajině posledných věcí" a po prvej strane si vedel, že ju prečítaš na jeden hlt a tak aj bolo, ale vtedy si ju nechcel čítať, lebo si nechcel byť nespoločenský a tak po prvej strane si ju zavrel a nevedel si sa dočkať, keď budete doma a vrhneš sa do ďalšieho príbehu, ktorý ťa mal pohltiť a o pár hodín vypľuť znova do skutočnosti, a zrazu otváraš Sunset Park a v nej venovanie od Katky a utekáš za ňou do vedľajšej izby jej ho ukázať, a ona ti vraví, že si to nepamätá, a že istotne si ju donútil napísať tam to venovanie, ako nútiš každého od koho dostaneš knihu a si spomenieš na jeden riadok zo svojho textu, ktorý si napísal asi keď si mal 18-19 rokov, prastaré demo, ktoré nikdy neuzrelo svetlo sveta, a dobre mu tak, a bol v ňom obrat "prázdny ako kniha bez venovania" a furt to platí, že ak dostaneš knihu od niekoho, chceš, aby to venovanie tam bolo, inak ti príde nekompletná a spomenieš si taktiež na to, ako si čítal Putovanie v skriptóriu, tú prapodivnú knihu, ktorá ti dala zmysel až na druhé prečítanie, keď si už mal za sebou viac kníh od tohto mága a tým pádom si mohol poznať hlavné postavy tejto superkoláže, a potom sa ideš napiť do kúpeľne a zrazu vidíš seba pred pár rokmi ako si večnosť ležal vo vani čítajúc "The New York Trilogy" v origináli a cítil si sa ako frajer, že ju čítaš v angličtine, ale to len kvôli tomu, že si ju už mal za sebou v češtine, ale aj tak to bol super pocit a ten príbeh ťa zas raz zjedol a voda medzitým vychladla narozdiel od tých viet.
A potom už ani nemáš chuť tú kôpku žvástov, hrajúcich sa na Zimný denník, čítať po sebe tak zatváraš laptop a líhaš do postele a otváraš "V krajině posledních věcí" a čítaš, že "Tyhle věci jsou poslední, psala. Jedna po druhé mizí a nikdy se nevrátí. Můžu ti vyprávět o těch, které jsem viděla a které už tu nejsou, ale pochybuju, že na to zbude čas. Všechno se teď odehrává nějak moc rychle a já nestačím držet krok."

Všetko najlepšie, Paul Auster, nech máš toľko zdravia, koľko veľkých viet si mi priniesol. Ďakujem za všetko.

2.2.2017 v Bratislave

Marián Bene Benkovič

Zobraziť diskusiu (0)