Perom starých majstrov

Čitatelia Orhana Pamuka sú zvyknutí, že podáva tému veľmi ornamentálne, v duchu starých spisovateľov. Mne to dokonca miestami pripomína i takých formátu Werfel, Roth, Canetti, Broch. Medzivojnových Rakúšanov a Nemcov so skúsenosťou z monarchií. Najmä teda prvý zmienený a jeho román o arménskej genocíde Štyridsať dní Musa Daghu (1933). Franz Werfel v knihe detailne podal svedectvo o locus delicti - tureckej hore Musa Dagh. Tá sa stala symbolom odporu arménskeho obyvateľstva proti (zmierlivo povedané) praktikám Osmanskej ríše. Orhan Pamuk má v úcte tureckú a osmanskú históriu. Zďaleka ju ale neberie nekriticky. To je jeho, myslím, najväčšia danosť. Dokáže písať diela dostatočne plasticky na to, aby do nich nevtískal konštatovania či súdy. Vždy keď sa o to spisovateľ či spisovateľka pokúšajú, treba sa mať na pozore. Začne to ísť s tvorbou dole kopcom. Osobne si budem navždy pamätať Pamukovu neprehnanú, autentickú poctu Istanbulu – ten opísal bez šminiek, v jeho prirodzenej prchavej kráse v rovnomennom diele İstanbul (2003).

Teraz si nastavujem pomyselný štít pred možným kameňovaním, ale Pamuk niekedy až príliš dobre imituje jazyk z prvej polovice dvadsiateho storočia. Ale je potešujúce, že spomienka, návrat ku koreňom a dejiny majú stále svojich medzinárodných čitateľov. „Keď major prechádzal okolo pošty, zbadal, že vojaci, ktorých umiestnil k vchodu, tam stále stoja. Môžeme povedať, že počas tejto prechádzky sa major väčšmi než kedykoľvek predtým priblížil k tomu, čomu dnes hovoríme dejiny.“ (str. 301) Odkladám štít, jeho skalní čitatelia a čitateľky vedia, že to nerobí vždy a za každých okolností, ale je mu vlastný aj postmoderný štýl písania. Už sme, dúfam, za dobre. Dejiny slúžia špeciálne v románe Morové noci, ktorý si môžeme prečítať vďaka prekladu Otta Havrilu, ako taký obal. Robieval to aj Umberto Eco, dnes to robieva aj, čo ja viem, Olga Tokarczuk, Laurent Binet, ale za seba ako za čitateľa hovorím, že sa mi Morové noci čítali s oveľa väčšou chuťou ako nejaký problematický text o konšpirátoroch, svetovom sprisahaní, no a ako vieme u nás, už aj o kukuriciach.

Kto im to povie?

„Isto si spomínate, že jeho excelencia Kamil Paša dovolil, aby sa v Smyrne zverejnila správa o tom, že vypukla epidémia, a urobil dobre,“ pripomenul mu Bonkowski Paša. „Nebolo by lepšie, keby aj mingérijské noviny vydali správu, že vypukla epidémia? Obyvateľstvo musí cítiť obavy, obchodníci musia vedieť, že im dýcha na chrbát smrť, inak nebudú dodržiavať karanténne opatrenia, ktoré zavedieme.“ (str. 42) Kľúčovou témou je vnímanie morovej pandémie na ploche obyvateľstva Mingérie. Fiktívnych dejín tohto miesta, kde prišla nikým nevyprovokovaná smrť a začala neohrozene ničiť. Pre niekoho je podstatné čo sa deje, pre iných, kto za to môže. Aby sa dalo čokoľvek riešiť, potrebujú sa ľudia spamätať v prvom rade sami zo seba.

Orhan Pamuk to vlastnej Mingérii nezjednodušil a dal vedľa seba do susedstva pravoslávnych a moslimov. Ničivý mor má teda silných spojencov v naštrbených medziľudských vzťahoch, miestnej politike a bizarných pravidlách:„Jedným z opatrení, ktoré prijali veľmoci v deväťdesiatych rokoch 19. storočia na zastavenie epidémie cholery, ktorá sa šírila z Indie do zvyšku sveta prostredníctvom pútnických lodí smerujúcich k Mekke a Medine, bolo aj uvalenie desaťdňovej karantény na každé plavidlo vracajúce sa zo svätých zemí. Tuto druhú karanténu vyžadovali najmä krajiny, ktoré mali kolónie v moslimských krajinách. Napríklad Francúzsko nedôverovalo karanténnym opatreniam prijatým osmanskými úradmi v Hidžáze a na pasažierov vracajúcich sa z hadždže do francúzskej kolónie Alžírska na palube Persepolis uvalilo ďalšiu povinnú karanténu, až potom mohli vystúpiť a vrátiť sa do svojich rodných miest a dedín. Túto procedúru zaviedli aj osmanské úrady, vzhľadom na očividnú neschopnosť karanténneho úradu v Hidžáze to považovali za nevyhnutné.“ (str.118)

V kritickejšej fáze pandémie koronavírisu som sa v tlači stretol s konštatovaním, že naša civilizácia je veľmi krehká. Pousmial som sa, lebo som si predstavil celú našu zem ako taký popolník v štýle modranskej keramiky v tvare rotačného elipsoidu, no skrátka, čosi, čo by v majolike prešlo, možno aj ako ten popolník, ale na normálne fungovanie je to s odretými ušami.„Niektoré bohaté rodiny, ktoré spočiatku podcenili epidémiu aj karanténne nariadenia a nikdy nepomýšľali na útek, napokon usúdilo (možno aj preto, lebo im pomreli alebo utiekli kuchári a sluhovia), že by mali predsa len opustiť ostrov. Guvernér zo správ svojich informátorov vedel, že posádky člnov žiadali od týchto ľudí obrovské sumy peňazí. Len čo dorazili k lodi čakajúcej na šírom mori, aby ich odviezla, zúfalí pasažieri potom museli „zaplatiť“ za lístok znova. Lode zvyčajne patrili malým gréckym a talianskym spoločnostiam a polovica ceny lístka sa platila vopred cez cestovné agentúry na Istanbulskej ulici.“ (str. 276)

Morové noci

Orhan Pamuk

Slovart, 2024

Preklad: Otto Havrila

Zobraziť diskusiu (0)