Starnone sa vo svojom rozprávačskom triptychu sústreďuje na rozpadajúce sa manželstvo Alda a Vandy. Na prvý pohľad bežná, pre niekoho v súčasnosti možno dokonca už i banálna udalosť, zasiahne manželov aj ich deti. Román, hoci má presahy aj do súčasnosti, sa sústreďuje na roky minulé, na časy, keď rozvody v Taliansku nielenže neboli v móde, ale sotva ich stihli zlegalizovať.

Román je rozdelený na tri časti, pričom každá z nich má iného rozprávača a sústreďuje sa na iné časové obdobie. V prvej časti máme možnosť cez listy opustenej Vandy adresované jej manželovi nahliadnuť do duše ženy, ktorej bolo ublížené, do mysle manželky a matky, ktorá spočiatku popiera, že sa jej mohlo prihodiť čosi také, no nakoniec predsa len začne bojovať o svoje ja. Druhá a zároveň najdlhšia časť románu sa odohráva v prítomnosti a je vyrozprávaná z pohľadu Alda, vracajúceho sa v spomienkach do minulosti, ako aj zápasiaceho s prítomnosťou. Posledná časť približuje prežívanie už dospelých detí manželov.

Ak patríte k fanúšikom Eleny Ferrante, zaiste vám neunikla jej kniha Dni opustenia, ktorá vyvolala veľký v rozruch a v jednej krajine dokonca pozastavili jej vydanie, pretože by mohla mať zlý vplyv na ženy. Kým Ferrante sa vo svojom texte sústredila na prežívanie odvrhnutej ženy Olgy, Starnone, naopak, túto tému poňal z druhej strany, z pohľadu muža, ktorý odišiel od rodiny. Keďže román tematicky polemizuje s už spomínaným dielom Eleny Ferrante, možno povedať, že Starnone mal v úmysle poukázať vo svojom diele na to, že nie vždy je to len žena, ktorá rozvratom manželstva trpí, ale že svoje prežíva aj muž – dokonca i keď rozchod inicioval – a neposlednom rade, samozrejme, deti.

„Lidia: to meno mi ešte aj dnes pripadá ako uhryznutie. Keď ho mama vyslovovala, jej zúfalstvo sa stávalo naším, všetci traja sme sa cítili jedným telom.“ (s. 122)

Aldo sa zamiloval, a hoci to neplánoval, jeho ambície, ako aj prekvapivé city ho primali opustiť rodinu. Egocentrizmus zvíťazil a on sa ocitol v situácii, v ktorej bolo chvíľu všetko krásne, avšak jeho bublina mala časom čoraz viac trhlín, cez ktoré sa dnu drala minulosť a s ňou spojené výčitky. Nechcem podrobne približovať, čím všetkým si manželský pár prejde, a tak len zdôrazním, že Domenico Starnone je veľmi zručný rozprávač, ktorý dokáže ísť do hĺbky a nebojí sa citlivých tém, ba dokonca ani kritiky mužského pohlavia. Hoci sa spočiatku môže zdať, že ide o obhajobu Aldovho rozhodnutia, pravda je úplne iná. Text nám dáva možnosť nahliadnuť do mužskej mysle, pocitov, azda sa môžeme aj posnažiť pochopiť, prečo Aldo urobil to či ono rozhodnutie, avšak autor nemoralizuje, neospravedlňuje konanie ani jedného z manželov, len nám otvára dvere a necháva nás, aby sme si urobili vlastný názor.

„Večer som dôkladne zvažoval slová a opatrne som sa jej pokúsil vysvetliť, že nešlo o neveru a že si ju veľmi vážim. Skutočná nevera predsa je, keď človek zradí vlastný inštinkt, vlastné potreby a telo, seba samého. Táraniny, zvrieskla, no okamžite sa ovládla, aby nezobudila deti. Celú noc sme sa potichu hádali a jej vnútorná bolesť – bolesť, ktorá jej rozširovala oči a krivila črty –, ma vydesila ešte viac než tá vykričaná. Vydesila ma, no nestrhla; jej nepokoj do mňa neprenikol, neprijal som ho. Bol som omámený a to ma chránilo ako ohňovzdorný oblek.“ (s. 54)

I keď ide o vážnu tému a dielo vyvoláva mnoho búrlivých emócií, Starnone sa rozhodol text poňať dokonca aj vtipne. Uťahuje si z mužskej márnomyseľnosti, z detí urobí pomstiteľov, primieša malú detektívnu zápletku… Dielo Zviazaní tak nie je len románom, ale často i komédiou či (takmer) detektívkou, hoci najmä tragédiou. Hĺbková sonda do prežívania a zmýšľania muža, ktorý opustí rodinu, ponúka veľa podnetov na premýšľanie o samotných ľuďoch, o našich rozhodnutiach, pocitoch, čo je správne a čo nie. Autor taktiež nepriamo kladie niekoľko závažných otázok, ako napríklad: či zotrvať vo zväzku, ktorý nefunguje; či sa riadiť rozumom alebo citom; do akej miery je človek zodpovedný za svojich blízkych atď.

„Myslel som na Lidiu, na naše šťastné časy. Keby som fotky našiel, vyhodil by som ich do smetí, tak ako listy. Zároveň som nedokázal zniesť predstavu, že by navždy zmizli, že by som sa nemohol z času na čas, keď by som bol sám doma, na ne pozrieť, nechať sa uniesť smútkom, melanchóliou, cítiť, že aspoň počas krátkej etapy môjho života mi bolo dobre.“ (s. 93)

Posledná časť je rozprávaná dcérou, ktorá trávi čas so svojím bratom v rodičovskom byte. Práve tu má čitateľ najväčšiu možnosť pozorovať, aký veľký je vplyv rodičov na ich deti, ako sa ich dotýkajú ich rozhodnutia, činy, dokonca aj pocity. Starnone sa tak zameral na celú rodinu prežívajúcu krízu, hoci najviac priestoru venoval práve mužovi. Iste, nejde o jeden univerzálny prípad rozpadu manželstva a okolnosti, pocity, ľudia, ktorí sú spolu zviazaní, sa menia, avšak tento jeden náhľad nám dáva možnosť hlbšie sa zamyslieť a nabáda nás k tomu, aby sme svet nevideli len čierno-bielo. Autor nielenže zobrazil krízu identity jednotlivca, ale aj konflikt spoločnosti, jej vplyv na naše myslenie a konanie.

„Snažím sa nereagovať, dávam mu čas, aby sa chvastal svojou rozhľadenosťou. No brat ma vyprovokuje, hoci sa snažím ovládnuť. A tak nadhodím, že nikdy skutočne nevyšiel z chaosu, v ktorom sme vyrastali, prenáša na deti úzkosti, ktoré na nás preniesla matka: muž, ktorý sa stane ženou, žena, ktorá sa stane mužom, otecko, ktorý sa stane mamičkou, mamička, ktorá sa stane oteckom, domáci transvestizmus, slovné hračky, si len vystrašený chlapček.“ (s. 116)

Domenico Starnone, ktorý za svoju tvorbu získal aj najprestížnejšie talianske literárne ocenenie Premio Strega, je skvelý rozprávač a pozorovateľ, a preto ani nie je potrebné zdôrazňovať estetické kvality diela. Román Zviazaní je viacvrstvový a je len na čitateľovi, aby hľadal nielen v texte, ale aj medzi riadkami, aby vybadal, s akou presnosťou autor zobrazuje medziľudské vzťahy, no predovšetkým komplikovaný vzťah človeka k sebe samému.

Inaque 2019

Domenico Starnone
Zviazaní
Preklad: Peter Bilý

Zobraziť diskusiu (0)