Protagonista knihy v určitom zmysle tlmočí mnohé moje myšlienky a pocity, aj keď prostredníctvom fabulovaného príbehu, hovorí MÁRIUS KOPCSAY, ktorý sa novelou Jednouholník dostal medzi finalistov Ceny Anasoft litera. Už piatykrát.

Názvy vašich predošlých kníh istým spôsobom orientovali čitateľa, ktorý si mohol myslieť (alebo si domýšľať), čo môže očakávať. Napovedali niečo o atmosfére alebo mieste, kde sa príbeh či príbehy odohrávali. Ale čo s Jednouholníkom, ako ste naň prišli a kam naviguje budúceho čitateľa?

Pôvodne sa knižka mala volať Dvojuholník. Malo ísť o zbierku poviedok, pričom názov tej titulnej bol istou narážkou na vzťahový trojuholník. V tomto prípade mala mať hlavná postava až príliš introvertný charakter a príliš úzky vzťah so svojím vnútorným „ja“. Keď som poviedky odovzdal vydavateľovi, K. K. Bagalovi, vybral z nich jednu – zhodou okolností najdlhšiu prózu – a navrhol, aby nová knižka pozostávala iba z nej. A z tohto zjednodušenia vyplynulo, že sa z dvojuholníka stal jednouholník. Názov, ktorý Kalimu napadol spontánne, však vyjadruje istú osamelosť hrdinu, ale možno aj príliš „sebastrednú“ zameranosť na vlastné problémy. A tiež fakt, že hrdina notoricky lipne na jednom jedinom uhle pohľadu.

Zato Augustín Nevoľný je verný svojmu menu a veľkolepo vstúpil do galérie vašich literárnych outsiderov. No oproti predošlým vychádza beznádejnejšie, akoby prekročil hranicu, odkiaľ sa už nedá dať životu ten správny smer. V závere knihy je však istý náznak nádeje, je to od autora len rafinovaný zámer znejasniť celkovú pochmúrnosť príbehu alebo naozaj záblesk viery v Augustínovu šancu?

Som rád, že ste si tento záblesk viery v samom závere všimli. Isteže, z racionálneho hľadiska je s pribúdajúcimi rokmi čoraz ťažšie meniť smerovanie života, no vždy tu existuje šanca a nádej, že sa človek predsa len nájde.

Váš protagonista je neúspešná osoba, ktorej pomáhajú rôzne barličky – alkohol, virtuálny kamarát Nejdeto, zbavujúci ho rôznych dilem a rozhodovaní, či viera v starnutie do slávy. Aj jeho teória o uvoľňovaní priestoru v tele po zmarených ambíciách či nepriazeň režimu pri výbere vysokej školy z neho robia ak nie sympatického, tak aspoň prijateľného človeka. Je to postava vykonštruovaná na tlmočenie vašich myšlienok, alebo vopred reprezentujúca určitý typ dnešného človeka?

Obávam sa, že typ dnešného človeka vyzerá celkom inak. Stretávam sa s ľuďmi z mladšej a ešte mladšej generácie, ktorí majú oveľa vyššiu prirodzenú hladinu sebadôvery, majú ambície, vedia, ako ísť za svojím cieľom, a majú aj oveľa širšie možnosti, vrátane takých samozrejmostí ako cestovanie do zahraničia či možnosť pracovať popri štúdiu. Augustín je svojím spôsobom generačný hrdina, teda reprezentuje príslušníkov generácie, ktorí vyrastali za komunizmu – a ten nepriaznivo poznačil ich životný štart a zhoršil schopnosť adaptovať sa či priamo uspieť v systéme, v ktorom žijú dnes. V tomto prípade je hrdinova skúsenosť autobiografická, pretože napríklad ani ja som pre zlý kádrový profil – a preto, lebo otec bol považovaný za nepriateľa režimu – nemohol študovať, čo som chcel, ani si slobodne vybrať profesiu. Dodnes to vnímam ako veľkú životnú komplikáciu. Navyše si myslím, že tak ako mnohí príslušníci mojej generácie, aj ja som bol vedený a vychovávaný k schopnosti robiť „čo treba“, no mám zníženú schopnosť robiť „čo chcem“. To je softvér, ktorý sa len veľmi ťažko mení. V tomto zmysle hrdina Jednouholníka tlmočí mnohé moje myšlienky a pocity, aj keď prostredníctvom fabulovaného príbehu.

Svoj debut Kritický deň ste krstili v Divadle Stoka, ku ktorému ste mali blízko. Je to len zdanie, že poetika Stoky, jej jazyk či divadelné postupy dekompozície sa odrážajú vo vašej literárnej tvorbe, osobitne v Jednouholníku?

Nie je to výsledok cieľavedomého procesu, ale ak je moja spriaznenosť so Stokou taká zjavná, potom je to logické a môže ma to len tešiť.

Industriálne reálie a ľudia v nich pôsobia veľmi vierohodne. Mali ste aj osobnú skúsenosť s prácou vo fabrike?

Samozrejme, hoci veľa detailov mi z hlavy povypadávalo a veľa vecí i postáv som si primyslel. Naozaj som brigádoval vo fabrike, dokonca viackrát, a ako muzikanta ma bavilo počúvať industriálne zvuky a vkladať ich do hudby. Pravdaže, iba vo svojej hlave, pretože som na to nemal technické prostriedky. Dnes by už nebol problém nahrávať zvuky a vytvárať si sample podľa chuti. Ale ako som už spomenul, musím robiť, čo treba, niet sa kedy hrať.

Hudba patrí neoddeliteľne k vášmu životu, a tak Augustínova láska k hudbe evokuje autobiografickosť knihy. Vy však určite v reálnom živote nezažívate také umelecké frustrácie ako on. Bolo náročné sa vžiť do postavy neúspešného hudobníka?

Bolo to veľmi jednoduché a nenáročné, aj keď mi vaše hodnotenie určite lichotí. Dnešná éra šoubiznisu nesmierne roztvorila nožnice medzi tzv. alternatívnymi tvorcami a mainstreamom. Pretože kým pred časom boli súčasťou mainstreamu alebo popmusic aj pesničky, ktoré neurážali, napríklad taký Phil Collins, dnes sa zdá, že komerčne úspešné hlúposti prekonávajú všetky možné hranice. Pravdaže, v každom období v hitparádach bodovali aj kraviny. No na druhej strane kapely hrajúce náročnú hudbu vypredávali štadióny. A vypredávajú ich aj dnes, ale predovšetkým preto, lebo sa už stihli stať legendami. Premýšľam totiž nad tým, aký osud by postihol povedzme King Crimson alebo hoci aj Depeche Mode – aby som spomenul príklad kvalitnej a zároveň veľmi populárnej hudby –, keby začínali svoje kariéry dnes. Nehovoriac o tom, keby tak boli Slováci. Možno by celý život hrali v garáži. Môj starší syn Dominik má kapelu Mesial a študuje aj vážnu hudbu – a vidím, že dnešní muzikanti majú na jednej strane oveľa lepšie možnosti, napríklad môžu vďaka počítaču a domácemu štúdiu zhmotniť svoje predstavy a nahrávať veľmi jednoducho svoje hudobné nápady, čo za mojej mladosti bolo veľmi zložité. No na druhej strane sa im oveľa ťažšie kliesni svetom, v ktorom Psy alebo hocaký bezduchý raper láme rekordy popularity a mnohí iní sa len pretĺkajú na okraji publicity a verejného záujmu.

Na jednom mieste knihy rozlišujete hudbu od muziky. Ako je to?

Je to len slovná hračka, ale vystihuje istú emóciu – slovo muzika je také nejaké bližšie k popmusic, k rock and rollu. Také svetáckejšie. A adolescentný hrdina to takto aj cítil, podobne ako večne adolescentný autor.

Váš hrdina poslal skladbu More of Slovak Music to the Slovak Radio do autorskej súťaže demonahrávok. Podľa jeho slov bola recesistická, vyjadruje to váš osobný postoj k problematike kvót slovenskej hudby?

Hoci sa to nezdá, toto je najautobiografickejší moment celej knihy. (Najautobiografickejší – aké dlhé slovo!) Mám takú pesničku a, samozrejme, ide o čistú recesiu zjavne parodujúcu komický zámer dať slovenskej hudbe priestor prostredníctvom kvót. Pretože ak to má znamenať viac Elánu alebo Tublatanky, alebo dokonca Rytmusa, tak je to predstava naozaj strašná. Bol som veľmi prekvapený, keď som zistil, že táto moja skladba nebola pochopená ako recesia. Zrejme dnes treba dávať ku všetkému veľa smajlíkov, aby bolo jasné, že ide o humor. Mám dať smajlíka?

Ste redaktorom denníka, politicko-spoločenským komentátorom. Nakoľko to má vplyv na vašu literárnu tvorbu, a na druhej strane neláka vás pri novinárskom písaní vnášať tam nejaké literárne fajnovosti?

Pravdupovediac sa tieto dve profesie, teda spisovateľská a novinárska, dnes nesnúbia tak ako za čias Karla Čapka a nevytvárajú synergický efekt vzájomným ovplyvňovaním sa. Práca redaktora, a to aj na oddelení názorov a komentárov, obsahuje veľa rutinných a organizačných prvkov. Možno je to môj problém, ale veľa literárneho rozletu sa mi asi do novinárčiny nedarí dostať. Skôr práca mi poskytuje inšpiráciu ako spisovateľovi, pretože koniec koncov prežívame inšpiratívne časy – a mnohé fenomény si zaslúžia nielen publicistické, ale priam umelecké a literárne spracovanie. Až sa čudujem, že je dnešná realita tak málo reflektovaná v súčasnej umeleckej tvorbe. Nedá sa nič robiť, asi to čaká predsa len na mňa. Smajlík.

Rozhovor sme prebrali z denníka N

Zobraziť diskusiu (0)