Na úvod chcem podotknúť, že nebudem polemizovať, či je autorom diela muž alebo žena, tak ako nebudem hádať, kto sa pod pseudonymom Ester Weissová-Fekete skrýva. Pre zjednodušenie budem v texte hovoriť o ženskom rode, teda autorke, o čom napokon napovedá aj zvolený pseudonym.

Kniha je spisovateľkinou osobnou výpoveďou, v ktorej reflektuje subjektívny pohľad na mužov, pričom berie do úvahy všetky možné typy, s ktorými sa v živote stretla a ktoré ju do určitej miery ovplyvnili. Uvažuje, spomína, posudzuje, porovnáva, no zo všetkého najviac kategorizuje, aby dala svojim memoárom dôležitosť a poriadok. Celou prózou sa nesie úderná veta, ktorú v úvode diela vysloví istá profesorka: „Definujte mi muža.“ (s. 9)

Pre autorku ide o moment prekvapenia, strhnutia zo sna či uvažovania, a tiež jasný príkaz na to, aby začala rozprávať. S profesorkou preto vedie pomyselný dialóg, v ktorom sa snaží splniť jej naoko jednoduchú výzvu na definovanie muža. Uvedomuje si, že žiadny ideálny muž neexistuje, práve naopak. Analyzuje ľudský charakter a celý zástup povahových čŕt či chýb, ktoré sa v programe „muž“ vyskytli. Aj preto nesú jednotlivé kapitoly knihy názvy ako napríklad Deduškovia, Herci, Mizantropi, Perfektní, Bruškatí či Roboti a umelé inteligencie. Ide o subjektívny výber, odrážajúci skúsenosti s danými typmi chlapov. Je však nutné zdôrazniť, že žiadny z mužov nespadá len do jednej z kategórií.

V knihe sa spomína 20. storočie v Československu poznačené komunizmom, udavačstvom, pretvárkou a falšou, ktorá má nemalé zastúpenie aj v autorkinej osobnej histórii. Dá sa povedať, že dielo okrem pomyselného dialógu s profesorkou lemujú aj príbehy z rodinného fotoalbumu, spomienky vytesnené do podvedomia rodiny a blízkych a ich viac-menej nešťastné osudy. Už v samotnej vete „Život nie je med lízať.“ (s. 75), ktorú vravievala rozprávačkina mama, sa skrýva nádych trpkosti a tragickosti. Ten neostáva len na povrchu, ale presakuje cez stránky až do mysle čitateľa. Napriek osudovosti sa v próze vo veľkej miere využíva ostrý jazyk irónie, a teda výsmechu cez riadky či udržiavanie si istého nadhľadu, ako sa o tom zmieňuje aj vo vete: „(...) nakoniec, časy sú dobré alebo zlé vždy podľa toho, ako sa ich rozhodneme vnímať.“ (s. 107)

Zjednodušene povedané – hlavnou témou Muža nie sú len muži, ich kategorizácia a vymedzenie vo vzťahu k ženám, ale aj genealogický rozbor, ktorý zahŕňa úprimné rozprávanie o vlastnej rodine, bez prikrášlenia vecí a pátosu, akoby sa spisovateľka potrebovala pri definovaní chlapa pozrieť do histórie svojho rodu. Čitatelia tak môžu pátrať po tom, prečo to robí (pomáha jej to definovať ideálneho muža?). Ďalším dôležitým prvkom, ktorý autorka zahrnula do deja, sú rozdielne povahy muža a ženy a neschopnosť si porozumieť:

„Možno si nemôžu rozumieť, lebo žijú v rôznych svetoch, paralelných vesmíroch, cestujú vo dvoch električkách idúcich po súbežných koľajach, vidia sa, počujú sa, môžu gestikulovať alebo si zakričať cez okienka, alebo si cez ne prehodiť šeky a faktúry a doporučené zásielky a fotky detí z vianočného vystúpenia, ale nemôžu si podať ruky ani sa objať.“ (s. 125)

Do diela sa sčasti vkráda aj nostalgia, a to najmä pri Esterinom spomínaní na starých rodičov, ktorých oslovuje nežne „papuška“ a „nadika“. Občas sa však nevyhne miešaniu pocitov, čo môže vzbudzovať dojem zmätenosti, rovnako ako prelínanie jednej témy s druhou v rovnakej kapitole. Použitie konkrétnej otázky v úvode, ktorej obsahom bola požiadavka na definovanie muža a ktorej sa autorka zhostila s nečakanou pohotovosťou a nadhľadom, akoby šlo o jednoduchú úlohu, sa ukázalo ako stávka na istotu. Ester Weissová-Fekete oplýva výnimočným pozorovacím talentom, ktorý neváha okoreniť svojskou iróniou a humorom, a preto sa jej podarilo bravúrne vykresliť celé mužské pokolenie – minulé, súčasné aj budúce.

Ester Weissová-Fekete: Muž

Artforum, 2022

200 strán

Zobraziť diskusiu (0)