Príbeh zo západného Nemecka sa začína v 70. rokoch a prvý kontakt s nemeckou metropolu je aklimatizácia, zoznamovanie sa s mestským prostredím a budovanie životného priestoru pre celú rodinu. Nebolo ťažké stotožniť sa so situáciou ani s pomerne veľkohubými rečami otca Christiane F. Keď nastúpili prvé kariérne zlyhania, stal sa hrubým k svojim dcéram aj manželke. A to je slabé slovo.

Tu niekde Christiane F. začína svoju genézu a my z pozície čitateľa tušíme problém aj bez diplomu z psychológie či psychiatrie. Komplikované rodinné zázemie, rezignovaná matka, no aj odhodlanie s potenciálom situáciu zmeniť. Napokon z toho ostáva veľmi náročný osud násťročnej narkomanky. A ak sa nadychujeme a chceme do toho vstúpiť, že určite za to mohla partia, tento obraz sa nám v knihe potvrdí. Pozývam však na pozorné čítanie. Za činy treba prijať svoj vlastný podiel zodpovednosti. Ako spomína aj Christiane, žiadny narkoman nie je na začiatku do tvrdej drogy nútený. Je to jeho vôľa – vyskúšať posunúť vlastné hranice šťastia na úkor zdravia, rodiny a priateľov.

Romantizované očakávania
Na knihu som sa opakovane tešil, hoci ukrývala hrôzostrašné odhalenia reality stanice Zoo, kde sa vo veľkom vykonávala detská prostitúcia aj kupčenie s narkotikami. Najhoršie bolo prijatie faktu, že pre mladé dievčatá išlo o rutinu a svoje aktivity ospravedlňovali obmedzeniami pri sexuálnych službách. Určovanie limitov však nebolo ani v náznaku záplatou na skutočnosť, že ktosi v prostredí stanice číha na svoj erotický objekt a je ochotný prijať viacero závažných faktov. Že podporuje závislosť maloletých, ale čo je oveľa horšie (aj keď toto porovnávanie je absurdné), že je ochotný využiť ich slabosť a nadviazať s dievčatkami intímny kontakt.

Schválne používam slovo „dievčatká“, aby vyniklo, že ide o deti. Je to v názve publikácie, je to v životopise prítomných, no z knihy tento element mizne. Nečítame o žiačkach, deťoch, študentoch. Ich záujmy ostro presahujú prirodzené záujmy späté s nízkym vekom. Podfarbené apatiou, rezignáciou na závislosť, ospravedlneniami prijímajú realitu takú, aká je, a hľadajú z nej úniky.

Áno, budeme chcieť pochopiť, keď sa dočítame, ako bagrami neustále rekonštruovali a demolovali už beztak biedne prostredie určené na detské hry. Chceme pochopiť, keď čítame, v akých podmienkach žili, chceme sa vcítiť a využiť výhodu – že sme v empatii a s odstupom dokážeme protagonistkám porozumieť.

Už iba raz a dosť
V knihe nefiguruje iba reprezentácia závislých dievčat a deviovaných sexuálnych maniakov. Drogových dílerov a policajtov v civile. Tiež tu máme pohľad bezprostredného okolia (matky) aj odbornej verejnosti. V podobe výpovedí, úvah a článkov si skladáme obraz o Christiane F. a stávame sa nielen čitateľom, ale čiastočne aj odborníkom, rodičom, redaktorom. Chceme sa do tohto príbehu naplno dostať. Fandil som Christiane, jej odhodlaniu prestať, ale nechal som sa oklamať. Podobne ako klamala seba aj svoje okolie, predovšetkým však seba. Vidíme jej do hlavy pomerne jasne, výpoveď je otvorená, akceptujeme všetky roviny príbehu.

„Pořád se na mě dívala těma smutnejma, nešťastnejma očima. Nemohla jsem ten pohled snýst. Zavrtával se mi do hlavy, která se chystala rozskočit.“

Christiane F.: My deti zo stanice ZOO
Premedia, 2015
Preklad: Paulína Š. Čuhová

Zobraziť diskusiu (0)