M.K: V roku 1989 ste sa vrátili z vojny, vyštudovaný železničiar, späť do malého mesta. Ako ste vtedy premýšľali?

M.N: Robil som výpravcu, ale postupne som prichádzal na to, že hádam som nechodil tých pár rokov do školy, aby som robil výpravcu, postupne ma to znechutilo, otupovalo. Potom prišiel rok 1989, tie zmeny nejako išli, ale ja som ich necítil. A v istom okamihu som si povedal, že už to nechcem robiť. Šťastnou náhodou som stretol môjho spoločníka Mareka Uhrína, a rozmýšľali sme, či by sme to neskúsili, urobiť kníhkupectvo v takom malom meste. Knihy nás vždy bavili a vtedy nám taký obchod naivne pripadal, že je z dohľadu takých dravých odvetví, ako napríklad potravinárstvo alebo reštaurácie. Tie knihy boli také... Neviem, či ste poznali Jura Kováčika, robil v tom čase v Artfore ...

Ďuro Kováčik robí znovu v Artfore, sedáva za vedľajším stolom.

Áno? Ja som bol asi druhý alebo tretí raz v Artfore, lebo, samozrejme, ako všetci poriadni kníhkupci sme začali s batohmi a vo vlakoch, a on vraví: „No vieš, na knihách sa nedá zbohatnúť, ale je to pekný život.“

A aká bola skutočnosť podnikania v deväťdesiatych rokoch?

Veľa našich známych sa nám čudovalo, pochybovali o tom, že či by takýto obchod mohol prežiť. Ale nedali sme sa. A samozrejme, ten prvý-druhý rok sme hľadali, nechceli sme predávať ľahkú žánrovú literatúru, skôr sme chceli ísť cestou umenia a nejakej kvality. Mne vtedy pripadalo ľahké začať s podnikaním. Teraz, v tejto dobe, s tými životnými skúsenosťami a so znalosťou toho, čo sa teraz deje, to bola zábava. A hlavne, my sme začali s veľmi malinkým kapitálom, potrebovali sme rádovo desiatky tisíc korún československých – pod 50-tisíc. Samozrejme, malý kapitál generuje malý zisk. Robíme to pre peniaze, samozrejme, aj vtedy sme to robili aj pre peniaze, nielen z lásky, ale dalo sa. Teraz by som povedal, že asi by sa to nedalo.

Teraz by ste sa do toho nepustili?

Hypotetická otázka. Možnože áno, ale teraz by som si nevedel predstaviť, že by sme to robili bez počítačov, bez siete a bez internetovej podpory. Internet aj internetový obchod nás baví, ale vyžaduje si veľké počiatočné aj trvalé investície, v internete ste stále na začiatku.

Aké boli prvé roky kníhkupectva v meste, akým je Kežmarok?

Nevýhoda Kežmarku je, že je malý, výhoda Kežmarku je, že je malý. Nevýhoda je v tom, že je tu málo pracovných príležitostí, ale Kežmarok to tými Tatrami, Slovenským rajom a Pieninami ešte stále vyhráva. Naši ľudia často pracujú napríklad v Poprade, to znamená, že potom zvyknú aj utrácať v Poprade, Kežmarok tratí tou malosťou. Na druhej strane, nemáme konkurenciu. Zatiaľ tu nie je žiadne veľké obchodné centrum, v ktorom by bolo nejaké veľké komerčné kníhkupectvo.

Tu sa teda neudialo to, čo takmer v každom väčšom meste, že nákupné centrum – hoci aj bez kníhkupectva – stiahlo ľudí z centra.

To sa tu neudialo, no je tu nejaký zhluk supermarketov, takže tie potravinové obchody asi utrpeli. My sme hneď pocítili, že ľudia kupujú knihy aj v Tescu. Vidí ju v Kauflande, tak si ju kúpi v Kauflande. Rozprávame s našimi dodávateľmi o poklese a my na to, no tak viete, dáte knihy do Kauflandu, tak sa nečudujte, oni si ju kúpia tam. A oni na to, že je to iná klientela, ako chodí k vám, že to sú ľudia, ktorí by sem aj tak neprišli. No, možno je to pravda, je to zrejme rozložené. Dokonca sme v jednom období fungovali v budove na prvom poschodí a na prízemí, rovno pod nami bol štátny podnik Slovenská kniha, ktorá fungovala...

Takže boli dve kníhkupectvá v jednej budove? Nad sebou? To bol asi celosvetový unikát.

V jednej budove nad sebou. Takto sme vydržali asi 2 – 2,5 roka. V roku 1993 sme sa dostali do štádia, že sme potrebovali predávať niečo, čo by nás živilo. A v tomto malom meste nás musí živiť aj komercia a nejaký Paolo Coelho je z tej komercie ešte veľká alternatíva. To znamená Robin Cook a všetky tie love story. Vidíte to aj v tých výkladoch, ten pop. A to mala Slovenská kniha pod nami. Lenže nám sa podarilo získať do prenájmu ešte jeden priestor, veľmi malinký, 4 x 4 metre, a to nás postavilo na nohy. Generovalo to ďalšie tržby, a potom sme mohli mať aj nejakú alternatívu: Argo, Portál, Slovart. Ale toto urobilo tie peniažky, z ktorých sa dá žiť.

Mali sme obidve kníhkupectvá naraz a popri tom sme mali aj ambulantný predaj, mali sme v Tatrách stánok, dokonca sme zažili také leto, že sme chodili po takých takmer jarmočných akciách.

Čo sa stalo so Slovenskou knihou?

Slovenská kniha končila, podnik išiel do likvidácie a ten priestor sa uvoľnil. A my sme presvedčili vedenie mesta, že urobíme kníhkupectvo, ktoré bude stáť za to. Vtedy bol primátorom pán Grhola, ale to rozhodnutie prišlo ešte za predošlého primátora pána Skupína. Doteraz veľká úcta. To bola doba najhustejšieho mečiarizmu. Pána Grhola bol primátorom opozičnej strany, bol dlhé roky za KDH, a to mesto trpelo. Mestá, kde to nemali oni pevne v rukách, jednoducho nedostávali. Boli na druhej koľaji.

V tom priestore ste zostali viac ako 21 rokov, ale teraz ste sa presťahovali na Hviezdoslavovu 10. Prečo?

V prvom rade, veľké kníhkupectvá, ktoré ponúkajú iný komfort, sú už aj v Poprade a ľudia porovnávajú. A oni majú toto a dá sa tam sedieť a dá sa tam piť káva a je to tam prehľadnejšie. Mali sme pocit, že k nám už ľudia nechodia radi, pretože my sme knihy mali už neprehľadné a veľkú časť sme už nemohli ani doberať – menej obratové, ale kvalitné knihy. Lebo buď vyložím ju, alebo vyložím novú knihu, o ktorej očakávame, že pôjde. Už to bolo zúfalé, knižky nám padali, poškodzovali sa. Potom ďalšia vec je, že police a regály sme mali morálne zastarané. Kníhkupectvá sa už robia inak. Chceli sme dať ľuďom inú kvalitu a tým ich získať späť. Ako sa hovorí, zlý chýr sa šíri rýchlejšie ako ten dobrý. Ten dobrý sa ťažko buduje. Chceli sme to urobiť inak.

To znamená nájsť vhodný priestor.

Kežmarok tu žije asi na 200 metroch a potom okolo Tesca. Keď nie ste na ulici od radnice po bývalé kníhkupectvo, tak to nejde. Ľudia sú pohodlní – tam, kde sa nedá prísť autom, tam nejdú. Peši nejdú. My sme boli v nájme mesta a nikde nebolo napísané ani povedané, že navždy. Mesto má svoje ciele, úradník je tam štyri roky, môže vám to sľúbiť, ale prídu voľby, príde niekto iný. Nikto nám to nepovedal natvrdo, ale viselo to vo vzduchu, takže my sme niekoľko rokov niečo hľadali. Mysleli sme na to, že by sme to mali nejako riešiť, lebo naozaj príde deň, keď sa niekto inak vyspí a my budeme mať problém.

To sa stalo v banskobystrickom Artfore, sťahovali sa zo dňa na deň.

Viete na čo myslím? Na Igora Rjabinina (Kníhkupectvo Pod vŕškom v Nitre zatvorilo po 25 rokoch pozn. red.). To bol presne výkričník za tým všetkým.

Ste s kníhkupectvom teraz spokojní?

Áno, sme spokojní. Neviem si v tomto momente predstaviť, čo tu ešte ináč urobiť. Stokrát sa nás známi pýtali na kaviareň. Plne funkčnú kaviareň sme si netrúfali otvoriť. Nie sme ľudia z tej branže. Tovar tu postupne doplníme a radi by sme napríklad predávali hudbu, slovenskú alternatívu, čo nás baví. Nešlo by o peniaze, išlo by o tú radosť, mať to tu.

Alter Ego má aj e-shop a zrejme to bol jeden z prvých knižných e-shopov na Slovensku.

Spúšťali sme ho v roku 1998, mali sme to vytáčavé modemové pripojenie: na tri sekundy sa pripojiť, potom odpojiť, lebo je to drahé. Vtedy sme na internet zavesili katalóg ponúk – zazipovanú excelovskú tabuľku alebo txt súbor s názvom, autorom, cenou, vydavateľom – a raz za niekoľko dní sme ich dopĺňali.

A potom človek do mailu napísal, že chcem tú a tú knihu?

Do mailu, alebo to mohol priamo v tom zipe zakliknúť, vyplniť meno a priezvisko a poslalo sa to na dobierku, lebo internetové bankovníctvo vtedy nebolo alebo veľmi v plienkach. Potom nám okolo roku 2000 niekoľko našich kolegov programátorov urobilo stránku. V tejto poslednej forme máme web, ktorý sme úplne prestavali v roku 2012, ale tá stránka je nová asi dve sekundy, potom sa to rúti. Je to neustály proces.

Zazipovaný súbor sa vtedy javil ako veľký progres.

Toto všetko je jedna vec, ale druhá vec je, že my sa spolovice živíme učebnicami pre stredné školy a základné školy. Niekedy v roku 1993 prišla za nami jedna pani zástupkyňa z jednej školy, že potrebuje doviezť z Prahy učebnice, ktoré vtedy na Slovensku neboli, dalo sa to len doviezť. Vtedy už fungovali colnice, no nefungovali kuriéri, pošta by to nezvládla a na kamión to nebolo. Takže sme si vtedy zobrali auto z požičovne, naložili sme v Prahe auto odbornými učebnicami. Oni sa nás potom ďalej pýtali, či by sme vedeli zohnať, takú a takú a takú učebnicu a my sme to vytelefonovali, vyfaxovali, objednali, prišli na pražskú colnicu, na hranici sme to preclili, v Kežmarku sme to preclili a predali. No a povedali sme si, keď toto chce takáto škola, tak školy jej typu to možno budú chcieť tiež. Zobrali sme papier, vytlačili cenníček, ponukový list, viete, vtedy sme nemali ani počítač, tak sme to v papiernictve nakopírovali, zabalili ako listy, rozosielali a čakali. A už sa nám chytila jedna škola a ďalšia a ďalšia. Je to taká septembrová záležitosť.

Ako sa za tých 25 rokov zmenili zákazníci?

Sú ľudia, ktorí určite prestali chodiť do kníhkupectva, buď z finančných dôvodov, alebo zostarli, však jedna generácia sa za tých 25 rokov vymenila. Myslím si, že kupujú lepšie veci a aj vydavatelia vydávajú lepšie veci. Začali sa viac snažiť. Napríklad Slovart nastavil latku v tom, že aj ten pop sa dá robiť lepšie.

Čiže sú náročnejší?

Myslím, že sú náročnejší. Keď si spomeniem na tie 90. roky, keď vydával Ikar vyslovene limonádové ženské romány, ktorých sme brali, povedzme, sto a za tri týždne sme ich predali, čo je na nás veľa, teraz to takto nefunguje. Ale v pomerne veľkých množstvách predávame napríklad Elenu Ferrante.

Aký bol najväčší bestseller za tých veľa rokov?

Samozrejme Harry Potter, Pán prsteňov a Tolkien ako celok, Malý princ, Coelo, Miguelove Štyri dohody. Roky dopĺňame Kunderu, je to jedna zo stálic. Keď sme začínali, tak sme predávali Charlesa Bukowského, Osha. Čakáme dotlač knihy Spišské exody (Spišské exody v 20. storočí, ed.:Miroslav Pollák, Peter Švorc, pozn. red.), je o týchto ľuďoch, je to vlastne o našich prarodičoch.

Ako ste sa zmenili vy? Nie je ľahké ťahať tak dlho vo dvojici.

Každý sa nás na to pýta, ale my sme si padli do noty. Skoro vo všetkom si rozumieme. Snažíme sa dopĺňať, vydiskutovať si veci a povedzme, keď ma niekto aj iný názor a vie toho druhého presvedčiť, že takto by to bolo asi lepšie urobiť, či už obchodne alebo ľudsky či manažérsky, tak druhý mu rád ustúpi. Alter Ego je rodinný podnik, pracujem tu ja s manželkou, Marek s manželkou, ktorá robí účtovníctvo, moja manželka robí všetko možné: obchod, fakturácia, zdvíha telefóny. Máme zamestnanú ešte jednu pani na plný pracovný úväzok, brigádnikov, naše deti tu pracujú ako brigádnici.

A keď si porovnáte, ako ste sa zmenili ako podnikatelia? Boli ste na začiatku idealisti, a teraz ste pragmatici?

Ja si myslím, že sme sa až tak nezmenili. Nepremietame všetko len na peniaze, to sa nedá. Práca s knihami je radosť. Mne nevadí v sobotu večer doma prezerať stránky iných kníhkupcov, hľadať inšpiráciu. Vždy, keď sme niekde preč, ideme sa pozrieť na kníhkupectvá. Ja sa v pondelok ráno vyslovene teším, čo zažijem. Viete, aj s tými zákazníkmi je to zábava. My si napríklad vedieme letný denník. Je to neverejné, pretože by sme asi urazili pol sveta a píšeme si poznámky, čo sa stalo. Čo sme každý deň zažili alebo repliky zákazníkov. Lebo zákazník si ani neuvedomuje, že povie niečo z nášho pohľadu veľmi humorné.

Ako oslávite tých 25 rokov?

Výročie máme 7. 9. 1992, to sme otvorili, 14. 9 sme dostali živnostenský list. To je termín, keď je top sezóna škôl. My sme vtedy spotení, autá naložené a pálime po okresoch, po okolí.

Aký bude siedmy september teraz?

Asi bude ťažký a asi bude pracovný. Ale určite to bude radosť.

A kde sa vidíte o 10 rokov?

(Smiech). Budem rád, keď sa budeme vidieť tu, v plnom zdraví. Žijem život, s ktorým som v podstate spokojný. Robím to, čo ma baví, rodina funguje, mám čas na koníčky. Mne netreba viac.

Monika Kompaníková

Rozhovor bol zverejnený v novinách Čo čítať/sept. 2017. Za prepis rozhovoru ďakujeme Janovi Blažovskému

Zobraziť diskusiu (0)