Proti nevedomosti a ignorancii
Novinárka Barbora Dvořáková Hatráková skombinovala výnimočným spôsobom osobnú skúsenosť a žurnalistickú zvedavosť. Nad tým všetkým je jej vlastná zrelosť a vnímavosť. Rakovina vzala autorke najbližších. Najskôr jej brata Jakuba Dvořáka a potom aj otca – známeho popularizátora slovenských dejín – Pavla Dvořáka.
Takto koncentrovanú bolesť zvyknú ľudia „zamknúť“ do najskrytejšieho vnútorného priestoru. Vytesnia ju alebo podľahnú jej nivočiacej sile a prídu o zvyšky životného optimizmu.

Barbora Dvořáková z tejto ťaživej skúsenosti však vydolovala záujem o príbeh paliatívnej medicíny na Slovensku a to je možné považovať za vyšší stupeň služby verejnosti a téme samotnej.

Nezávisle od posmeškov voči prezidentke Čaputovej nie je naozaj nič dôležitejšie ako to, aby ľudia „dobre zomierali“. Koniec pozemskej existencie je krutý, ale môže mať svoju dôstojnosť aj obsah, ktorý zomierajúcich odprevadí a pozostalých povzbudí a zorientuje na zvyšky ich životov.

Začiatky a rozvoj paliatívnej medicíny a hospicovej starostlivosti na Slovensku v mnohom kopírujú rozpačitý porevolučný vývoj. Hrozivo sú domiešané dobré úmysly, zotrvačnosť v starých schémach myslenia, odhodlanie priekopníkov i nepriazeň škrípajúceho systému bez chuti k inováciám. K tomu si pridajte frustráciu zdravotníkov a ekonomické limity.

Nakoniec je dobro zomierajúceho človeka tesne pred odchodom na druhý breh vedľajšie. Čo na tom, že nakoniec sa s touto radikálnou skúsenosťou bude musieť vyrovnať väčšina vrátane tých, ktorí dnes šokujú svojou aroganciou, necitlivosťou a ignoranciou témy?!

Paliatívna medicína je opakom rezignácie
Autorka sa nepustila do pohodlných esejí o spôsoboch umierania. Je maximálne praktická. Rozpráva sa predovšetkým s lekárkami Kristínou Križanovou a Andreou Škripekovou, ktoré stoja pri začiatkoch slovenskej paliatívnej medicíny.

Tieto dámy realisticky upriamujú pozornosť na zabúdané súvislosti. Zomieranie nemusí byť synonymom rakoviny. Neznesiteľná bolesť nie je nevyhnutná, je dôležité sa ňou zapodievať. A nakoniec existujú mnohé úplne praktické spôsoby, akým ľuďom pomôcť. Je rozdiel, či človek s neliečiteľnou chorobou zomiera sám a zašpinený výlučkami alebo je „na odchode“ v slušnom, dôstojnom prostredí, v ktorom sa dbá na jeho potreby a priania.

Paliatívna medicína nie je iným menom pre rezignáciu alebo pre absenciu medicíny či nebodaj ambíciu hocijakým spôsobom (napríklad duchovne) zneužiť situáciu umierajúceho. Naopak – ide o premyslenú kombináciu medicínskych odborov, psychologickej asistencie a praktického zorganizovania veci. „Pallium je po latinsky plášť. Niečo, čo chráni, miesto, kde by raz radi skončili veriaci, keď sú bezradní, aj ateisti. Toto všetko môže chorým a ich rodinám poskytnúť paliatívna medicína. Pomoc, úľavu a pocit, že na bolesť, umieranie a smrť nie sú sami.“

Je nesmierne zahanbujúce, že nevieme kvalitne žiť ani dôstojne umierať. Želajme si, aby sme sa to druhé naučili, kým ešte v plnom nasadení žijeme.

Barbora Dvořáková Hatráková: Aby to tak nebolelo. Príbeh(y) slovenskej paliatívnej medicíny

Slovart, 2024

Zobraziť diskusiu (0)